Duben 2003

Francúzska lúza

Edo Velecký

Ivan Špaček: Politik se stane státnikem, když učiní rozhodnutí o kterém ví, že je v zájmu národa bez ohledu na osobní popularitu. Blair je státnik. Schröder je politik. O Chirakovi ani nemluvě, od revoluce tam vládne lúza, kterou dobře reprezentuje.

Lúza. Och, aká generalizácia histórie jedného národa! Ak je niekto dnes v mojich očiach zlý, tak bol zlý vždy. Ak bol niekto zlý niekedy, tak je zlý vždy. Židia zabili Krista, no môžu byt Židia niekedy dobrí ? Očividne, nemôžu. Francúzi dnes majú iný názor ako USA (čo je možno ešte horšie ako kedysi ukrižovať Krista), no mohli byt dobrí niekedy? Nemohli, samozrejme. Kruh sa uzatvára.

Ale pozrime sa na ten kruh. Revolúcia bola vedená aj motívmi podobať sa USA. Nielen, ale aj. Názory na revolúciu sú doteraz rôzne a veľmi pestré. Našťastie, existuje jedna veľmi spoľahlivá optika, že revolúciu si pochvaľovali boľševici a učili sa z nej. A priateľ môjho nepriateľa je môj nepriateľ, aké jednoduché. Kľudne zabudneme, aký bol pozitívny vzťah Francúzov k USA v tomto období, pred revolúciou, počas nej a aj po nej, kľudne zabudneme na Tocquevilla, najlepšieho znalca americkej demokracie, kľudne zabudneme na Sochu slobody, vyraz uznania Francúzov americkej demokracii. Hlavne je vylievať francúzske vína do kanálov.

Och, bože, kto je vlastne lúza?

Francúzi si od revolúcie, počas 70 rokov, od roku 1870 do roku 1940 užili tri komplexne vojny s Nemeckom. A neútočil na nich hocikto, ale štát, ktorý sa na vojnu vedel pripraviť hádam najlepšie na svete a aj sa na tieto vojny skvele pripravil a porážal všetkých dokola ako figúrky v kolkoch, lebo naviac ich viedol nemecký vojak, čo je samo o sebe pojem výnimočnej bojovej kvality. A čo urobili Francúzi po tejto skúsenosti? Podali Nemcom pomocnú ruku, uzavreli s nimi spojenectvo, ktoré

pretrváva vyše 50 rokov. No hej, je to lúza.

Mníchov, to je ďalšie eso proti Francúzom. Lenže Mníchov, to nie je len francúzska hanba, to je hanba celého sveta. A Francúzi, aj keď neradi, tak by proti führerovi šli, keby v tom nezostali sami. Avšak Chamberlain bol jednoznačne proti. A bez Angličanov nemali šancu. Vytýkať Mníchov Francúzom iste možno, ale len tak tíško dodávam, že Anglicko bolo mníchovskou dohodou nadšené, USA ju schvaľovali, americky veľvyslanec v Londýne, starý Kennedy tlieskal ako dohode, tak Hitlerovi, kým vo Francúzsku bolo prevažne ticho, čosi ako strach pred búrkou.

Dnes sa nezdá, ale až do obdobia skončenia druhej svetovej vojny neboli vo vzťahoch medzi USA a Francúzskom žiadne problémy. Francúzi oceňovali, že ich USA podržali ako proti Churchillovi a aj proti Stalinovi. Paríž, najkrajšie mesto sveta, bolo rovnako ako pred vojnou, preplnené Američanmi, ktorí sa prichádzali pokochať kultúrou lúzy.

Áno, potom to začalo škrípať. Prvé falošné tóny sa ozvali, keď USA odsúdili Anglicko a Francúzsko (spolu z Izraelom), za obsadenie Násirom znárodneného (čítaj ukradnutého) Suezského kanála. Panamský kanál nedovolili Američania, aby im niekto ukradol, ale suezský, ten im nepatril, takže kde je problém? Amíci mali

samozrejme svoju pravdu, ale Francúzi neboli nadšení.

Nuž a potom prišiel de Gaulle a jeho éra. De Gaulle sa pustil do vývoja samostatnej francúzskej atómovej bomby. To bol v očiach Američanov neodpustiteľný hriech, to bolo vyslovenie nedôvery USA. Pritom postup Francúzska bol úplné logický a pragmatický. Potenciálna tretia svetová vojna sa mohla obmedziť len na rusky útok na Európu. Pomohli by USA alebo nie? Riskovali by USA svoje obrovské vlastne obete? Rozhodli by sa v správnom čase (tu by šlo o dni, možno len o hodiny na rozhodnutie, nie o roky ako v predošlých vojnách) a nie až potom, keď bude neskoro? A čo keby bol prezidentom USA nejaký kompromisnejší typ, trebárs ako Carter, ktorý by rokoval s Rusmi i vtedy, keby obsadili Aljašku? Nuž, ktovie ako by to bolo a tak sa Francúzi sa rozhodli urobiť si vlastnú poistku. Nie preto, že chceli byt niečím extra - ako sa traduje medzi american people - ale čisto zo strategických dôvodov, poučení históriou a poučení aj vlastnými chybami, ktorých sa predtým dopustili. A táto poistka bola a doteraz je stabilizujúcim faktorom sveta. Lenže Francúzi odvtedy nesú na sebe biľag proti amerických rebelov. Občas zaslúžene, ale väčšinou nie, lebo len reagujú v duchu obrany národných záujmov, podobne ako to robia i USA.

Späť k lúze. Lúza, vychutnávam to slovo... spomínam si, ako nedávno boli prezidentské voľby vo Francúzsku. Francúzsko ma snáď najväčší počet prisťahovalcov v Europe. Problémy, aké z toho vznikajú, škoda pripomínať. A v týchto voľbách sa do druhého kola dostal LePen, no povedzme mierne, že šovinista LePen. Nemal najmenšiu šancu voľby vyhrať, nemal šancu poraziť Chiraca, bolo to jasné každému, aj malému decku. Ale francúzska luza vyšlá v historicky v najvyššom pocte do ulíc, aby aj takto povedala LePenovi, že nie. Premýšľam, koľko z ľudí, čo v duchu tlieskali tvojmu označeniu týchto Francúzov ako lúzy, by urobilo to iste.

A ešte maličkosť. Politik sa stane štátnikom až vtedy, keď história ukáže, že jeho kroky boli v prospech jeho krajiny, prípadne aj ďalších krajín. Verdikt vynesie čas, nie dnešok, kedy náš pohľad je ovplyvnený sympatiami pre špecifické konanie jednotlivých politikov.