Duben 2003

Irak a zbrane? A čo my?

Edo Velecký

Dnes sa už vie, že tisíce litrov antraxových spór a tony nervových

plynov, ktoré vyrobil, môže aj použiť. Ak sa nemýlim, našli ich onehdy inšpektori. A dodnes nikto nepovedal, čo sa s nimi stalo. Naschvál som nepísal o atómovej bombe,

lebo tú nik nevidel (Juraj Trenkler).

Nuž, keď táto kríza vypukla, tak sa najprv kládol doraz a to výrazný dôraz na Saddamov program na výrobu atómovej bomby. V podstate sme boli permanentne zásobovaní informáciami, ako môže Saddam atómovú bombu zostaviť niekde potajomky alebo prípadne obísť nevzhnutné technologické kroky k jej výrobe. Ježkove oči, ako človeka pracujúceho s nukleárnou technikou ma často chytil kŕč smiechu, ale na trhu boli knihy ako napríklad Slnko nad Bagdadom, kde sa „exaktne“ dokumentovalo, že Saddam bombu už má. A napríklad je faktom, že bezpečnostnej rade bol predložený dokument, že Irak nakupoval urán na výrobu atómovej bomby v Nigeri. Niger to poprel, ale kto by veril nejakému negrovi, že? Ešte smutnejším faktom je, že tento dokument bol falšovaný, jeho autori si ani nezistili, či je podpísaný minister ešte vo svojej funkcii v čase, keď dokument udajne podpísal.

Nuž už nebol. Nemalá kôpka iných takýchto prípadov a zároveň neexistencia legálnych dôkazov spochybňuje legálnosť filozofie, že ide v prvom rade o obavy zo ZHN a sú výraznými indíciami, že cieľom operácie je získanie Iraku ako „lietadlovej lode“, z ktorej bude realizované sociálne inžinierstvo celého regiónu, pričom ropa alebo iracké vodné zdroje sú čiastočnou kompenzáciou tejto nepríjemnej úlohy.

Tie biologické a chemické zbrane sú fakt. Aj ich použitie proti Kurdom. Takže vyrobil a použil. Nemyslím si, že ma zábrany použiť ich znova.

Už som hovoril, že je to v rozpore so psychologickým portrétom Saddama. Saddam nie je idiot ani mučeník. Argument, že ich použil niekedy jednoducho nič neznamená, Saddam doteraz používal tieto zbrane veľmi cielene a len vtedy, keď sa on cítil ohrozený. To neznamená, že sa to nemôže stať pri útoku na Irak, ale znamená to len toľko, že žiaden priame ani nepriame nebezpečenstvo reálne nehrozilo.

Každopádne je zvláštne, že v podstate nikomu z nás používanie ZHN nevadilo vtedy, keď ich Saddam používal. Napríklad v čase, keď ich používal na iránskej fronte (a podľa vojenských odborníkov nešlo o brutálne ale o taktické použitie zbrane - tuto poznámku treba zobrať len z vojenského hľadiska), tak aj keď to každý z politikov vedel, nikto rezolútne neprotestoval. Naopak, každý Saddamovi ponúkal zbrane a

financie, každý... Mňa na to celom fascinuje tento aspekt. Tentoraz nie technicky, ale skôr morálny.

V osemdesiatych rokoch naša západná civilizácia (a vrátane jej chorého komunistického výhonku) jednotne podporovala Saddama proti Iránu. Dnes jednotlivé krajiny tejto civilizácie hádžu po sebe blatom, že kto z nich podporoval Saddama viac. Ako keby na tom záležalo, kto mu predal o desať tankov viac alebo kto mu požičal o miliardu viac. Sme v tom totiž všetci až po uši, taká je pravda.

V deväťdesiatych rokoch, po Púštnej vojne sme opäť všetci podporovali sankcie proti Iraku. Veľmi dobre si pamätám ako nás politici presviedčali, že sankcie, to je to pravé. Aj ja som tomu veril, aj ja som bol hlupák. Dnes napríklad Tony Blair tvrdí, že musíme ísť zachrániť iracké deti, aby ďalej nezomierali. Nuž, už ich medzičasom zomrelo vyše pol milióna. Predtým Tony Blair roky tvrdil, že správy o smrti irackých deti sú lžou. To je obludný prístup, ale to nie je len prístup Blaira, to je náš reálny a zároveň smutný obraz.

Samozrejme, základnú vinu nesie Saddam Husajn. Vinu nepopierateľnú,

nezmazateľnú.

Ale čo my ? My sme nejakí príliš dokonalí, aspoň tak sa mi to zdá. Jednu dokonalosť predstavujú USA, druhu Anglicko, tretiu Francúzsko, ďalšiu Nemecko, ďalšiu Rusko .... atď.... a dokopy sme to my. Všetci sme deťmi jedného hodnotového systému. Niečo tu podľa mňa s týmto hodnotovým systémom škrípe, keď vieme dôjsť k toľkým rôznym 'dokonalostiam'. Dnes je svet pre zmenu rozdelený už pred akciou zameranou

proti Saddamovi. Už pred ňou... a čo bude po nej ?

Ale bez ohľadu na to, najviac mi chýba jedna vec. Popri oprávnene kritickom pohľade na Saddama, najviac mi chýba priznanie, že sme mu na koňa výdatne pomohli. Všetci prosím, a nie USA podľa jedných alebo Francúzsko podľa druhých, či Rusko podľa tretích... Videl by som istú nádej v tejto akcii, keby sme si povedali pravdu už pred ňou. Pravdou totiž je, že naša civilizácia vo vzťahu k Saddamovi zlyhávala vyše 20 rokov. O tom však niet ani reči, každý tvrdohlavo háji naďalej svoju 'pravdu', svoju 'dokonalosť' a to úmerné sile, ktorou disponuje. O pravde rozhoduje sila. Avšak historické ponaučenie vraví, že dôsledky takéhoto rozhodnutia o pravde bývajú často nepredvídateľné a majú nevypočítateľné následky, vrátané tých, čo silou o pravde rozhodli. Sila hra síce primárnu úlohu v samotnej akcii, pri jej príprave a realizácii, avšak z hľadiska histórie v celom kontexte hra len sekundárnu úlohu.