Duben 2003

Napoleon Bonaparte - muž osudu

Edo Velecký

Slovo "luza" bylo užito jako vědoma nadsázka - ale nebudu zapírat, ze necítim sympatie pro historii Francie a osudu Francouzů. Evropu devatenácteho století terorizoval Napoleon, který se dostal k moci diky revoluci luzy, která vyvraždila elitu národa. Tenhle generál, francouzsky Saddám, se jal devastovat Evropu, od Pyrenejí po Moskvu. Když se konečně Evropa dala dohromady a porazila jeho bandu teroristů, zachovala se velkoryse a poslala Napoleona do exilu, cosi jako se navrhuje pro Saddáma. K zamyšleni je, že se Napoleon vrátil, Francie ho přivítala s otevřenou náručí, o pocitu nějaké viny za agresi proti všem svým sousedům se nedá mluvit. Napoleon musel byt poražen znovu, byl vytvořen systém evropské bezpečnosti. Napoleonovi vděčný národ postavil velkolepou hrobku, ke které se chodí dodnes modlit prezidenti Francie. I Hitler se tam zastavil, aby se poklonil památce bandity. (Ivan Špaček)

Napoleon leží v Invalidovni. Invalidovňu postavil kráľ Slnka, Ludvik XIV. Penziónom pre vojenských invalidov sa stala za jeho nástupcu. A je ním ešte aj dnes, stále vidieť vyslúžilcov obývajúcich rôzne priestory tejto pozoruhodnej stavby. Napoleon prejavil prianie, aby bol pochovaný v Paríži. Prečo je v Invalidovni? Nielen vojaci, ale i invalidi Napoleona milovali. Dnes ťažko pochopiteľné. Bol to vzájomný a jedinečný vzťah, malo vojvodcov sa v dejinách chovalo podobne ku svojim vojakom. Wellington, víťaz u Waterloo, to bol opak Napoleona, neskutočný hajzel vo vzťahu ku vojakom.

V Invalidovni je hrobka, ktorú Napoleonovi postavil národ. Či vďačný, ťažko povedať. Niektorí Francúzi Napoleona milujú, iní nenávidia. Ale Francúzi sú názoru, že veľké postavy dejín nemajú dopadnúť tak ako Voltaire. Jeho mŕtvolu boli niektorí schopní vykopať, aby ho dali obesiť, kým iní si ho zase nesmierne ctili. Mŕtvolu Voltaira niekoľkokrát exhumovali, potom pochovali v Pantheone, potom znova exhumovali, rozkradli na márne kúsky a zvyšok pochovali pod haseným vápnom, takže z neho zostalo iba srdce. Je v puzdre z pozláteného striebra. Napoleon je najväčšia postava francúzskych dejín. Mali ho snáď Francúzi nechať zhniť v nejakom neznámom hrobe?

Čo je to za kultúru ?

Ja som tam bol tiež. Napoleon leží uprostred Invalidovne, v rakvách z granitu a porfyriónu. Neklaňal som sa, snáď mi bude odpustené. Ani som si neodpľúval, snáď mi nebude(vynadané.

Miesto dýcha majestátnou atmosférou, vo vzduchu je čosi mystické, akési duchovno. Pôsobivé a neopísateľné. Je to ako s paralelami. Do hrobky treba vstúpiť bez antipatií. Dojem umocnila ďalšia príležitosť. Neďaleko, v Pantheóne, Francúzi pochovávali Dumasa. Áno, bol to deň plný skvostných zážitkov. Paríž, mesto lúzy, ich poskytuje neúrekom, od židovskej štvrte cez krásne katedrály až po výstavy impresionizmu. Človek musí byť nastavený na príjem, ktorý nesmie zahlcovať mentálny blok v podobe proti francúzskeho šovinizmu.

Toľko k hrobke. A kto v nej leží ? Jeden aspekt zaujímavý z hľadiska dnešnej situácie sa pokúsim v ďalšom zdôrazniť a vysvetliť. V hrobke odpočíva skrachovaný majster preventívnej vojny. Nie je to argument proti preventívnemu zásahu v Iraku. Tzv. historické skúsenosti sa neuplatňujú ako šatník rozmaznanej manželky.

Analyzujme teraz vojenskú a politickú situáciu v Európe, ktorá nastala po francúzskej revolúcii. Revolúcia bolo vnútorná francúzska záležitosť. Revolúcia bola asi nevyhnutná, pretože starý režim bol totálne skorumpovaný, neschopný pozitívneho myslenia, ktoré si doba žiadala. Starý režim si svoju záhubu spôsobil sám.

Ktovie, ako by revolúcia dopadla, keby nebolo aktívnej nespokojnosti s jej výsledkom v zahraničí. Určite však ináč. Ale Francúzsko sa ocitlo pod permanentným tlakom zahraničnej intervencie. Jeden útok za nasledoval za druhým. Zahraničie využívalo aj

vnútorné konflikty, hlavne medzi rozličnými stavmi, mestom a vidiekom. Vznikala jedna vzbura za druhou.

Výsledkom bola nesmierne ostrá občianska a aj intervenčná vojna. Výsledkom bola radikalizácia politického života vo Francúzsku, pričom kontinuita centrálnej moci bola zachovaná. Experiment masovej demokracie sa premenil na agresívnu diktatúru. Dodatočným produktom boli skvelí vojvodcovia, pod velením ktorých slúžil výborný francúzsky vojak. Dodatočným následkom bolo vyvolanie starej francúzskej psychózy, že sa ocitli v obkľúčení. A tak sa francúzska energia otočila od vnútorných

reforiem ku stratégii protiútoku. Nemožnosť dosiahnuť mier viedla ku stratégii preventívnej vojny. A napokon sa dostal k moci aj Napoleon, jej majster. Také boli zákony, ktoré vtedy ovládali politickú scénu Európy. Taká bola DOBA. Zahraničné intervencie sa v tomto prípade ukázali ako významné kontraproduktívne. Starý režim aj tak nakoniec padol, padol po Napoleonovom návrate z Elby, formálne prežil rok 1830 a definitívne ho pochoval rok 1848. Bol nezachrániteľný, lebo nebol schopný života.

Napoleon stal pred gordickým uzlom. Dohoda s Anglickom bola vylúčená. Anglicko trvalo na totálnom návrate k predrevolučnému status quo. Dohoda z ostatnými európskymi veľmocami - s Ruskom, Rakúskom a Pruskom - však možná bola, tieto veľmoci boli ochotne akceptovať po krátkom alebo dlhom prehováraní doplnenom potrebným dôrazom prijateľný kompromis, ak by neohrozil ich základne záujmy.

Ak si teda Napoleon chcel zaistiť svoju moc a ak zároveň nechcel povoliť návrat starého režimu a tak vyhodiť všetky obete revolúcie a vojen von oknom, musel vyriešiť základnú dilemu ako zbaviť Anglicko vplyvu na Európu. Už vtedy bolo známe, to čo píše trebárs Tom Clancy vo svojich viacerých knihách, že len ten, kto ovláda moria, môže ovládať aj pevninu. Porážka u Trafalgaru urobila definitívny škrt cez chiméru, že by Napoleon mohol ovládnuť moria. Zostala jediná možnosť, totálna

blokáda európskeho pobrežia. Napoleon presviedčaním a aj nátlakom postupne nútil Európu, aby prijímala zmluvne záväzky smerujúce k tomuto usporiadaniu. Ani druha strana, Anglicko nebola nečinná. Angličania sa permanentne snažili blokádu narušiť. Väčšinou to bolo jednoduché, pretože aj národné záujmy jednotlivých krajín neboli v súlade s Napoleonovou doktrínou. Politika všetkých straň bola logická, vyplývala z prostého stretu záujmov.

Ľubovoľné spolčovanie sa s Anglickom, akékoľvek narušenie blokády bolo existenčnou hrozbou pre Francúzsko. Ak nepomohli politické argumenty, ak nepomohol nátlak, zostavalo jedine: sila. A tak ju Napoleon používal a používal ju aj v rámci stratégie preventívnej vojny. Takto vznikli viaceré vojny s Rakúskom, ktoré porušilo uzavreté zmluvy, vojny s Pruskom, detto z tej istej príčiny, trochu iné dimenzie ma vojna v Španielsku, ktorá smerovala hlavne k odstráneniu možnosti, že sa krajina sa ocitne

pod anglickým vplyvom. Osud hnal Napoleona z jedného miesta na druhé.

A vrcholom bolo ruské ťaženie. Zopakujem aspoň niektoré základne fakty. S cárom Alexandrom I. (podporil sprisahanie proti svojmu oteckovi, ktorého teda aj uškrtili) uzavrel Napoleon mier a spojeneckú zmluvu. Rovnako aj s Prusmi a Rakúšanmi. Samozrejme, tie zmluvy boli výhodné pre Francúzsko, ale prinášali mier. Čas však plynul rýchlo a Napoleon dostaval čoraz viac sprav, že Rusko sa ide vzdať spojeneckej zmluvy. Hrozba a následky by boli zničujúce. Logika udalosti napovedala, že si Napoleon musí vynútiť toto spojenectvo silou. Tak sa zrodila idea ďalšej preventívnej vojny, tentoraz však už vojny úplne šialenej, preventívnej vojny s Ruskom. Šialenej preto, lebo teraz už nástroj dominoval nad stratégiou.

Udalosti ďalej sú známe. Napoleon nechcel dobyť Rusko, to pokladal za nemožné, on si chcel vynútiť silou spojenectvo. Pohľad Napoleona z opusteného Kremľa na horiacu Moskvu je skutočným výsledkom tejto vojny a ukazuje, ako sa majster preventívnej vojny mýlil. Vyhral bitku, prehral však všetko. Nevzal do úvahy, že nestačí dobyť hlavne mesto krajiny. Odvtedy bola Napoleonova porážka ešte neodvratnejšia ako predtým. Či bol gangster, terorista, Saddam svojej doby ? To sú nálepky. Bol nesmierne talentovaný a schopný človek. Vlastenec. Dostal sa zdola až na vrchol moci. Úžasná kariéra. Nasledovala snaha etablovať seba a rodinu ako novu dynastiu. Akceptovateľné už len s prižmúrením očí. Potom zistenie, že zahraničie jeho pozíciu odmieta prijať. Nečinnosť by viedla k pádu. Napoleon bol človekom, ktorý vyznával princíp, že problém treba riešiť. Tento princíp doviedol USA zaslúžene ku prosperite, kým Napoleona na Svätú Helenu. Tiež zaslúžené. Tak určil jeho osud. Napoleon bol muž osudu. Keby sa narodil v inej dobe, pripadne na inom mieste, jeho osud môžeme predvídať len hypoteticky, ale asi by bol úspešný, možno veľmi úspešný. Keby bol dnes prezidentom USA, tak sú už americké jednotky v Bagdade. Napoleon totiž nikdy neváhal, keď sa rozhodol riešiť krízovú situáciu.

Ešte si cely príbeh zhrňme. Čo zapríčinilo napoleonské vojny ? Boli to zahraničné pokusy o záchranu prehnitého, nefunkčného a národom ostro odmietaného starého režimu vo Francúzsku. Tie boli základňou chybou vtedajšej zahraničnej politiky európskych veľmoci, hlavne Anglicka. V Anglicku, v krajine obyčajne plnej významných štátnikov, nastali dočasné suchoty. A ako keby nestačilo, zhodou okolnosti práve v období francúzskej revolúcie sa dostali k moci najzaslepenejší predstavitelia reakčných síl, dobrodruhovia z írskych nájomcov pôdy, ktorí sa v zahraničnej politike venovali výlučne vojnám a doma surovým represáliám. V konečnom dôsledku táto kombinácia zdržala rozvoj vnútornej anglickej demokracie najmenej o 50 rokov. Anglicko nevytvorilo svojim postupom len základné podmienky pre napoleonské vojny, ale detto ukázalo talent miesto starých monštier vytvárať nove, lebo práve lord Castlereagh, ‚spolutvorca' mierového usporiadania (muž, čo o 5 rokov neskôr zošalel, podrezal si vreckovým nožom tepny a nebol normálny už roky predtým) po skončení napoleonských vojen schválne posunul hranice Pruska k Rýnu (jediná významná zmena oproti predvojnovému stavu), čím polozil základ budúcej nerovnováhy v Európe. Pax Brittanica ? Označiť pôvodcu vojen za tvorcu mieru ? Ľutujem, ale to je povrchnosť a nedostatok analytického myslenia.

Výrazne pozitívnu koncepciu mieru pripravil štátnik Metternich. Angličanom vyhovovala, takže ochotne priložili ruku k dielu. Obnovenie status quo na európskom kontinente znamenalo, že sa môžu bez ďalších problémov venovať rozširovaniu svojho impéria. Ruka ruku myje. Angličania síce stratili pozície na americkom kontinente, ale svet bol veľký a na jeho druhom konci bola napríklad obrovská Austrália. Roboty teda bolo neúrekom.

História potvrdila večnú pravdu, známu už od starých Grékov. Rozhoduje, kto ovláda moria. Francúzsko ako kontinentálna veľmoc nemohlo byt nikdy veľmocou svetovou, lebo sa na rozdiel od Anglicka vždy zaplietlo do pozemných operácii na kontinente. Kľúčom je geostrategická poloha a jej dôsledné využívanie. To je historická skúsenosť. Nie rozdielne charakterové vlastnosti národov vytváraných podľa osobnej

skúsenosti pozorovateľa.

Ešte pár poznámok o tzv. " bojovnosti" Francúzov. Keď Napoleona vyhostili na Elbu, staronový režim za púhy rok dokázal viac ako sa zdalo možné. Dokázal si proti sebe znepriateliť celu spoločnosť, vrátane tých, čo už mali predošlých vojen plne zuby. Udalosti vo Francúzsku pozorne sledujúci Napoleon vycítil šancu. Muž činu s temperamentom hráča, čo sa nikdy nevzdáva, sa nalodil sa s pár vojakmi na tri lodičky a pristál vo Francúzsku, kde za pozoruhodných okolností a bez jediného výstrelu obnovil svoju moc. Všetky jednotky vyslané proti nemu sa totiž pridali na jeho stranu. Nepadol jediný vystrel. Nenávisť k Bourbonovcom prekonala všetky prekážky a národ vítal svojho cisára, ktorý pre neho predstavoval ešte stále kontinuitu s revolúciou, z jej základným cieľom: s túžbou po slobodnejšom a kvalitnejšom živote.

Napoleon nemohol mať iný cieľ ako dosiahnutie mieru. Napoleonovi sa však nepodarilo vyhnúť sa vojne, boli (samozrejme) odmietnuté všetky jeho mierové ponuky a záväzky zachovávať status quo. Nastala chvíľa poslednej bitky tejto éry.

A keď už bola porážka pri Waterloo neodvratná, tak tzv. stará garda, pod velením generála Cambronna, zovretá do štvorca, v prísnom poriadku, pokojne, ako ničivý baran, kliesnila si cestu cez nepriateľské rady. Anglicky plukovník Chelnet, ohromený rozhodnosťou a heroizmom týchto železných lúdi, navrhol garde čestné podmienky kapitulácie. Vtedy Cambronne vyslovil slova, ktoré sa navždy zapísali do análov histórie: "Merde ! Hovno ! Garda zomiera, ale sa nevzdáva". A uprostred zúrivej paľby, dunenia kanónov, stonania ranených prešla rednúca garda tým istým rovnomerným a nenáhlivým krokom vo stále vyrovnaných radoch cez rozostupujúce sa nepriateľské rady. Paľba postupne utíchla.