Květen 2003

Švédsky blitzkrieg

Eduard Velecký

V stredoveku, ba dokonca ešte i začiatkom sedemnásteho storočia sa človek premiestňoval pomaly. Hlavným dôvodom boli mizerné cesty. Ale ľudia sa neponáhľali, cesta ponúkala vítanú príležitosť napríklad ku obľúbenému meditovaniu nad zmyslom života. Nekonečné úvahy občas prerušil prepad lupičov, vlastne jediná reálna možnosť chudobnejších vrstiev na zvýšenie životnej úrovne. Aj preto cestovanie inkognito nebolo iba romantickou zábavkou ako ho vnímame dnes, ale hlavne prevenciou pred výkupným.

Pomaly sa však nepohybovali len ľudia, ale aj informácie. Výhodnosť rýchlejších informácií si ľudia uvedomovali, avšak až v tomto období začali nielen niektoré štáty, ale i banky budovať kuriérne siete. Každých 15 km čakala kuriéra stajňa a v nej čerstvý kôň. Fungovalo to slušne, ale systém bol nesmierne drahý a preto do neho investovali výnimočne. Svet sa však začal zrýchľovať.

Rovnako ako dnes, aj vtedy bola konzumentom nových technológií hlavne armáda. Samozrejme, nie každá novinka sa automaticky presadila rýchlo. Každopádne vtedajšie delá strieľali stále ďalej, stále presnejšie a tým aj stále vražednejšie. Oceňovanou bojovou novinkou bola priama paľba do pochodujúceho vojska nepriateľa. Kým predtým guľa vystrelená oblúkom nemusela pri dopade na zem zabiť nikoho, naviac sa neškodne zaryla do zeme, teraz delostrelci napchali do hlavne dve dvojlibrové gule spojene niekoľkometrovou reťazou, prisypali pušného prachu a po výstrele stačilo len sledovať spôsobené inferno. Dvojčatá dokázali doletieť do želanej vzdialenosti, v potrebnej výške, po dopade na zem sa odraziť, zase si trochu poletieť a potom pridávali ešte raz. Srdce vojaka nemohlo byť s výsledkom nespokojné.

Naviac, začala sa vojna. Ale nie obyčajná vojna. Vojen bolo vtedy neúrekom, oveľa viac ako si dokážeme predstaviť. Stredoveký svet a vojna boli čímsi ako je dnes orchester a hudobník. Jedno bez druhého nemohlo byť. Bojovalo sa v zásade stále, kalendár stredovekých európskych dejín je preplnený vojnovými udalosťami v miere dnes nepochopiteľnej. Ale horúce hlavy napokon vždy vychladli a dožičili si vzájomný oddych. Vojna bola pre niektorých zlo, pre niektorých boží trest, pre niektorých zase nevyhnutnosť rovnako ako pravidelne epidémie moru decimujúce obyvateľstvo rovnakou mierou ako armády. Pohoda, povedal by cynik, kým neprišla táto vojna, takzvaná tridsaťročná vojna. Začala nevinne: zámienkou bola defenestrácia troch miestodržiteľov na pražskom hrade v roku 1618. Chlapi dokonca ani nezomreli, pozbierali sa a dokrívkali domov. Defenestrácia však fungovala ako rozbuška. Spôsobila výbuch najväčšej vojny na európskom kontinente v histórii. Krstnou tejto vojny bola predovšetkým dlhodobá náboženská neznášanlivosť medzi katolíkmi a protestantmi, ale svoju podstatnú úlohu hrali aj mocenské šachová partia na politickej scéne. A ako obyčajne, čím viac vojna naberala na dychu a na veku, tým viac sa strácali pôvodné pohnútky a tým viac sa prelínali politické aspekty. Napokon sa pretransformovala do totálnej vojny od Uralu po Gibraltar, od Laponska po Krétu.

Vojna teda mala svoju dynamiku, rovnako ako vojenské technológie. Ale niečo veľmi nefungovalo. A to presun armády z miesta na miesto. Európou sa potulovalo množstvo armád, ktoré občas hľadali nepriateľa, inokedy pred ním utekali. Najčastejšie však predvádzali manévre s cieľom ničiť nepriateľa bez priameho kontaktu s ním, odrezať ho od zásobovacích trás a zdrojov. Čo najrýchlejší presun armády z miesta na miesto však bola aj pri tejto metóde zásadná požiadavka. Lenže armády sa denne vedeli premiestniť tak od 5 do 10 kilometrov. Pri hornej hranici tohoto výkonu a jeho častejšom opakovaní už šlo o sebazničujúcu akciu. A naplánovať presun vojska, naplánovať jeho prípadný stret s nepriateľom, o ktorého mieste pobytu sa získali informácie v najlepšom prípade s niekoľkodňovým oneskorením, tak to bolo naozaj umenie, pri realizácii ktorého sa neraz dokonca využívali jasnovidci. A potom to aj tak dopadlo.

Kľúčovým aspektom teda boli cesty. Ale to je len jeden z dôvodov. Priemerná armáda mal vtedy povedzme 10 000 vojakov ( v celej Európe žilo zhruba 103 miliónov ľudí, ale armád bolo neúrekom - napríklad Španielsko malo ku konci vojny v zbrani temer 300 000 chlapov). Armádu tvorila samozrejme hlavne jazda, pešiaci a delostrelectvo. A obrovsky trén, v ňom rýchlo sa míňajúce zásoby potravín, pušný prach, rôzne náradie, dielne, stany, niečo ako kompletná fabrika vrátane náhradných dielov. A ak mala armáda 10 000 vojakov, tak ju zvyčajne priemerne sprevádzalo raz toľko civilov. Od manželiek dôstojníkov po prostitútky, od žonglérov s fakľami po astrológov určujúcich smer výprav, od utečencov po bláznov núkal tento sprievod pestrý prierez stredovekej spoločnosti. Čim viac vojna trvala, tým bola krutejšia, tým boli väčšie straty vojakov. Ale nielen vojakov. Oveľa viac trpeli civilisti. Mali vtedy niekoľko možností: trpieť a zomrieť, postaviť sa rabujúcim armádam na odpor a zomrieť alebo paradoxne hľadať ochranu pred smrťou a anarchiou práve u jej nositeľov. A tak počet civilov u armády stúpal, čo jej veliteľom nevadilo, mali vlastne so sebou potenciálnych regrútov. Málokoho zaujímalo, že čím väčšie boli tieto armády, tým viac pripomínali prúdy lávy spaľujúce a ničiace všetko vo svojom okolí. Patrilo to ku vojne.

Ako v tejto vojne vyzeral jeden deň presunu armády ? Vstávalo sa na čas, spolu s východom slnka. Plebs začal baliť stany, chystať kone, pripravovať vozy, koče. Dôstojníci si zvykli prispať, aj keď nie každý. Iní zase boli na prerušenie svojho spánku alergickí, legenda vraví, že generalissimus Atlantiku a Baltských morí Valdštejn dal popraviť sluhu, ktorý ho zobudil priskoro. Keď bolo pobalené, armáda sa dala na pochod. Vpredu šli predchodcovia dnešných ženistov, upravovali cestu, prechody (neraz aj mosty) cez riečne toky a ďalšie problematické úseky. Nasledovala pechota, jazda, delostrelectvo vrátane ťažkého delostrelectva na dobývanie pevností, trén, dobytok a samozrejme spomenutí civilisti. Kolónu pred prepadom odzadu zaisťoval početný zadný voj, z bokov jazda. Velitelia armád vyznávali princíp „bezpečnosť nadovšetko“, odmenou im bolo, že rýchlosť presunu bola daná rýchlosťou najpomalejšej časti fiktívnej súpravy.

V roku 1630 vstúpilo do tridsaťročnej vojny Švédsko. Švédsko bolo jednou z európskych mocnosti, pod ktorého jurisdikciu patrilo Fínsko a Estónsko. Švédsko bolo kráľom Baltského mora, ale ako námorná veľmoc zostávalo v tieni odvekého rivala Dánska, ktoré ovládalo Nórsko a za vstup lodí do Baltského mora vyberalo vysoké colne poplatky. Švédsky štát opakovane skúšal tento stav zmeniť. Bojoval proti nemu nielen priamo ale aj na rôznych vedľajších frontoch, ešte pred svojím vstupom do tridsaťročnej vojny. Pokúšal sa uchytiť na celom pobreží Baltského mora, pokúšal sa nastoliť svoju vládu v Poľsku, politický osud týchto výprav ho zatiahol až do krutých bojov na Ukrajine. Švédska štátna správa dokázala počas týchto bojov vytvoriť zo svojej krajiny najcentralizovanejší štát v Európe so zoceleným armádnym systémom. A švédski vojvodcovia si osvojili taktiku, ktorú v strednej Európe nepoznali – taktiku rýchleho prepadu nepriateľa. Najdôležitejším faktorom bola ochota švédskych vojvodcov riskovať za cenu prekvapenia nepriateľa. Švédi sa ale napríklad dokázali vzdať delostrelectva, ak sa takáto možnosť črtala. Švédsko dokázalo unifikovať aj mnohé logistické činnosti a tak obmedziť ich potrebu. A svoju úlohu hral aj švédsky vojak: nenáročný, poslušný, tvrdý a obetavý zároveň. Spolu tieto faktory vytvárali dojem škandinávskeho jastraba medzi stredoeurópskymi vranami. Pre Švédov bol kontinent menší ako pre ich nepriateľov.

Na okamih sa venujme aj cieľom Švédska v tejto vojne. Ciele boli vyslovene egoistické. Uvedomovala si to aj štátna rada, ktorá dlho špekulovala nad textom obsahujúcim vhodné náboženské zdôvodnenie vstupu do vojny, pričom brala do úvahy aj silné argumenty proti vstupu do vojny. Napokon rozhodol stredoveký pohľad na svet: človek musí alebo vládnuť alebo slúžiť, víťaziť alebo prehrávať, triumfovať alebo trpieť, byť kladivom alebo nákovou. Švédske vojská na čele s mimoriadne schopnými vojvodcami vrátane kráľa Gustava Adolfa vtrhli do Nemecka. Zhruba 40 000 vojsko sa začalo vyloďovať v Pomoranoch v lete roku 1630. Za rok už švédske vojsko bojovalo víťazne aj na dnešných nemecko-francúzskych hraniciach. Vstup Švédska do tridsaťročnej vojny bola rozhodujúca udalosť tejto vojny. Švédsko vo vojne splnilo všetky svoje ciele. Pokorilo brilantnými a prekvapujúcimi námornými a pozemnými operáciami Dánsko. Rozhodlo tridsaťročnú vojnu v prospech protestantskej koalície. A v neposlednej rade na vojne skvele zarobilo.

Ako Švédsko zarobilo ? Nuž rôzne. Nemálo kvaplo na rôznych reparáciách vyplatených porazenými. Tak to proste vo svete chodí aj dodnes. Ale základom bola nepretržitá švédska schopnosť zobrať všetko, čo malo nejakú hodnotu. A tak Švédi vyrabovali každú krajinu, do ktorej sa dostali. A aj keď sa najčastejšie vyskytovali na území dnešného Nemecka, ich najväčším a samozrejme nedobrovoľným dodávateľom cenností sa stali Čechy, presnejšie Čechy, Morava a Sliezsko. Nie je možné spočítať vpády švédskych jednotiek na toto územie a nie je samozrejme možné ani spočítať spôsobené škody. Napríklad v roku 1639 vstúpilo na územie Čiech vojsko generála Bannera obávané pre jeho rýchle presuny. Nemalo dosť sily dobyť Prahu, ale na vidieku a v menších mestách spôsobilo historickú katastrofu v podobe totálnej vojny a pustošenia, pričom aj niektoré dnešné švédske zdroje hovoria o tom, že v Čechách sa počas tridsaťročnej vojny zničilo 2/3 miest, dedín a osád a zahubilo aj adekvátne množstvo obyvateľstva (treba však podotknúť, že tieto údaje pokladá väčšina historikov za prehnané a iné odhady hovoria o maximálne 30% stratách). Podobný ničivý vpád sa opakoval v roku 1642, tentoraz na územie Moravy a Sliezska, napríklad Olomouc okupovali Švédi osem rokov a počet obyvateľov mesta klesol z cca 10 000 na 1 675. A finálny úder na českú pokladnicu prišiel v roku 1648, pár týždňov pred uzavretím vestfálskeho mieru.

Začiatkom roku 1648 pochodoval Bavorskom špeciálny švédsky zbor majúci len 3 000 mužov. Kým hlavné vojská proti cisárskej koalície sa venovali plieneniu obsadenej krajiny, veliteľ tejto jednotky sa rozhodol udrieť na Prahu. Bola to odvážna úloha, nakoľko Praha bola jedno z najväčších európskych miest, dobre chránená opevnením, delostrelectvom a zhruba tisícovkou vojakov doplnenou vyše dvanásťtisícovou milíciou. Švédom však velil poľný maršál Konigsmark, lišiak a majster rýchlych presunov. Jeho tajnou zbraňou bol prebehlík Ernst Ottowalsky, ktorý sľúbil, že Švédom pomôže preniknúť do mesta. Jednorukému plukovníkovi rok predtým Švédi vypálili v Chebe dom a cisár meškal s odškodnením, takže sa rozhodol pre pomstu. Praha bola právom pokladaná za obrovskú banku a potenciálna lúpež mohla priniesť zisk biblických rozmerov. Certifikovaný lupič ako Konigsmark neodolal a po vypracovaní podrobného plánu nasmeroval svoj zbor na východ. Dňa 13.6.1648 začala z Plzne záverečná časť operácie. Predvoj prečistil cestu do Rakovníka, pričom úzkostlivo dohliadal na utajenie presunu vojska. Z Rakovníka vyrazilo vojsko smerom na Prahu o dva dne neskôr. Akcie sa zúčastnilo len jazdci, aj pechota osedlala kone, ktoré odpojili od delostrelectva a vozov. Vojaci držali v rukách presné zoznamy palácov na západnej strane Vltavy, vedeli, kde môžu rabovať a kde korisť patrí švédskej korune. Za klobúk si ako identifikačné znamenie zastrčili brezovú halúzku, uniformy vtedy ešte prakticky neexistovali, niektoré švédske jednotky však už vtedy používali na svoju identifikáciu dodnes obľúbenú žltú farbu v podobe pásky na ruke. Smernice pre samotný vpád prikazovali nemilosrdne potlačiť aj náznak odporu. Chcelo to už len jedno, dostať sa do mesta. Vpád začal v noci, okolo pol tretej nad ránom. Okamžik pre vpád bol zvolený dobre, už nejaký čas sa pracovalo na oprave hradieb a stočlenná jednotka vedená Ottowalským vtrhla do mesta využijúc hromadu zeminy siahajúcej temer po hradby. Následne dobyla strahovskú bránu a spustila padací most, čím bol boj prakticky rozhodnutý. Švédi stratili len osem mužov a zvyšok sa teda mohol venovať slepému opojeniu vandalismu, zlodejstva a násilia.

Korisť bola obrovská. V Prahe bolo ukryté viac bohatstva, než predpokladali aj najväčší optimisti medzi Švédmi. Len z paláca mestského veliteľa Collorada bolo vynesených dvanásť sudov dukátov a cez 2,5 tony striebra, z Černínskeho paláca bolo ukradnuté zlato v hodnote státisícov toliarov. A palácov, kláštorov, zámkov, bohatých mešťanov bolo neúrekom, zlato sa meralo na klobúky, korisť veliteľov vo vozoch. Pražský hrad bol rezervovaný pre švédsku korunu a tu došlo aj ku najväčšej lúpeži. Jej jadrom bola kunstkomora cisára Rudolfa II., kabinet s majestátnymi proporciami a bola preplnená tisíckami vzácnych obrazov, zbraní, sošiek, umeleckých diel zo zlata, striebra a z drahých kameňov, mincí, medailí, kryštálu a porcelánu. Boli tam i rôzne kuriozity, rukavice z ľudskej kože alebo ruka „sirény“. Sama švédska kráľovná Kristína sa nedočkavo zúčastnila v Štokholme rozbaľovania debien dovezených z Prahy, ktoré mimo iného obsahovali 69 bronzových sôch, 26 predmetov z jantáru, 24 z koralu, 660 zdobených achátových sôch, 174 fajansových nádob, 403 indiánskych kuriozít, 317 matematických inštrumentov, nezistený počet debien plných neobrúsených drahokamov a napríklad aj okolo 500 obrazov od majstrov ako boli Michelangelo, da Vinci, Tizian, Raffael, Tintoretto, Veronese, Bosch, Brueghel, z ktorých mnohé doteraz visia vo švédskych múzeách. A k tomu treba pripočítať obrovské knižné poklady. Švédski poľní velitelia mali permanentný príkaz využiť každú príležitosť na doplnenie a obohatenie švédskych knižníc a v Prahe bolo habadej veľkolepých zdrojov pre tento účel. Len z knižnice Eggenberského paláca bolo odvezených 13 veľkých debien kníh do Švédska. Spomeňme aspoň niektoré neoceniteľné knihy ako Codex gigas – obrovská tzv. Diablova biblia z 13.storočia je teraz v kráľovskej knižnici v Štokholme, kým Codex argentus – gótsky preklad biblie zo 6.storočia je v univerzitnej knižnici v Uppsale. Knižnica strahovského kláštora sa zachránila len preto, že sa jej knihovníkovi podarilo Švédov podplatiť. Avšak aj tak lúpež takéhoto rozsahu je v európskych dejinách ojedinelá a spolu s celou trpkou vojnovou skúsenosťou sa odrazila sa aj v českom jazyku, v ktorom slovo Švéd až do nacistického vpádu zostalo synonymom pre vraha, násilníka a zlodeja.

Čitateľ si možno kladie v duchu niekoľko otázok. Napríklad, či nemožno aspoň časť pokladov dostať zo Švédska späť. Je to lichá nádej, nakoľko mierová zmluva prakticky všetko odsúhlasila a dobrovoľne nikto nič nevráti, idealizmus končí u vlastnej peňaženky, i keď prepchatej ožobráčením iného. A čo bolo so Švédskom po jeho veľkej chvíli ďalej ? Švédsko sa pokúsilo zotrvať na výšinách európskej politiky, ale postupne zistilo, že narazilo na hranicu svojich možností. Snahy o urvanie podielu na kolonizácii amerických území skončili očakávaným neúspechom, pokračujúce výboje smerom k Rusku napokon definitívnou porážkou. Švédsko postupne a tragicky zisťovalo, kde je jeho pravé miesto. A tak dnes už temer 200 rokov trvá švédska neutralita a z voľakedajšieho blitzkriegu zostala viditeľná hlavne identifikácia dresov na telách perfektne korčuľujúcich hokejistov, ktorí si zaslúžia náš obdiv, lebo hrajú fair rovnako ako ich ostatní súčasníci.

Literatúra: Peter Englund, Historie třicetileté války, Nakladatelství Lidové noviny, ISBN 80-7106-355-X