Květen 2003

Korene zla

Eduard Velecký

Rok 1915 bol tragický. Bojové strany prvej svetovej vojny realizovali scenáre odpočívajúce predtým v starostlivo uzavretých pancierových skriniach. Útoky jednej alebo druhej strany však nepriniesli výsledky ako na manévroch, kde sa vojnové plány predtým teoreticky verifikovali. Boje prinášali len fiktívne zisky, avšak sa premietali do krutých stotisícových strát. V zime roku 1915 nastal na bolestivých líniách frontov relatívny kľud. Ešte bol možno čas sa spamätať a zastaviť šialenstvo, ktoré čakalo nielen vojakov na frontoch, ľudí v zázemí, ale v konečnom dôsledku ovplyvnilo negatívne celé 20. storočie a doteraz ovplyvňuje negatívne i náš dnešný život. Avšak v nemeckom generálnom štábe už bol schválený plán totálnej vojny, ktorého centrom sa stal boj o Verdun.

Keď niekoľkomesačná bitka o Verdun skončila patom, zem okolo pevnosti bola presiaknutá krvou milióna mŕtvych. Keď bitka o Verdun vrcholila, zahájil na východnom fronte ofenzívu generál Brusilov. K nekonečnému zoznamu obetí sa pridalo ďalších jeden a pol milióna mŕtvych. Totálna vojna zachvátila celú Európu a otriasala ňou ešte dva roky, kým bola apokalypsa ukončená. Zdanlivo ukončená. Prvá svetová vojna totiž vytvorila nevyhnutné podmienky pre vznik totalitných režimov komunistického či fašistického typu. Ľuďom umierajúcim zbytočne pri Verdune alebo v pripjatskych bažinách by to pripadalo neuveriteľné a iste cynické, avšak ich boj len otváral dvere skutočnému infernu ich potomkov. Áno, prvá svetová vojna je vystopovateľným zdrojom kľúčových negatívnych historických udalostí a ich sprievodných alebo inicializačných javov minulého storočia. A áno, starý svet si svoju smutnú budúcnosť privodil sám, úplne sám, ba dokonca svojimi najlepšími ľuďmi, nakoľko vojnu rozpútali ľudia perfektne vzdelaní, bohatí a veriaci, s čistým morálnym profilom, kvalitným etickým zázemím, proste šľachta starého kontinentu, nielen obrazne, ale často aj doslova.

Tragédia v Rusku

Jedným z nechcených detí prvej svetovej vojny bol komunizmus. Mnoho razy sa hľadajú jeho ideové korene ďaleko v dejinách, pričom sa zabúda na evidentnú a zrejmú faktickú príčinu: na nami diskutovanú prvú svetovú vojnu. Samozrejme, cárska ríša nebola ani zďaleka štátom, nad ktorým by plesalo srdce dnešného človeka. Už v roku 1905 otriasla Ruskom revolúcia, ktorú režim porazil skôr vďaka nejednote opozičných síl a vernosti armády ako svojím alternatívnym programom. Obe kľúčové výhody však vo vojne stratil. Vojaci decimovanej armády netúžili po ničom inom ako po mieri. Prehlbujúce sa sociálne rozpory sa vo vojne neobyčajne znásobili a zjednotili opozíciu v úsilí zbaviť sa skostnatenej monarchie. Revolúcia vo februári 1917 bola tentoraz jednoznačná a realizovala politický program spočívajúci v demokratizácii štátu. Tu však jednota opozičných síl končila a tak sa otvoril priestor pre boľševikov vystupujúcich v roli zástancov mieru a sociálnych reforiem. Problémom ani nebolo prevzatie moci, drobným problémom bolo časovanie prevratu, ale skutočným problémom bolo udržanie moci. Vďaka geniálnym propagačným dekrétom o mieri a o pôde získal Lenin prevažnú podporu váhajúcich roľníckych más, ktoré potom ponúkajúci sa režim menšieho zla ako rozhodujúca sila v dlhej občianskej vojne ubránili pred alternatívou znamenajúcou návrat k predrevolučnému status quo. Napriek komplikovanosti dejov je teda zrejmé, že práve vojna otvorila dvere režimu a vytvorila reálne šance jeho ďalšej existencie a logickej eskalácie do jednej z najdrastickejších totalitných foriem v celej histórii ľudstva.

Nemecká paralela

Kým Rusko bolo znásilnené, Nemecko muselo byť zvedené. Nemeckí nacisti sa na rozdiel od boľševikov moci zmocnili legálne. A nie počas vojny, ale až vyše 14 rokov po jej skončení. V prvej svetovej vojne porazené Nemecko, krajina, ktorá vojnu zahájila, krajina, ktorá si v predchádzajúcom storočí privykla na svoju údajnú neporaziteľnosť, krajina po porážke podrobená krutým a nie spravodlivo vyzerajúcim mierovým podmienkam Versaillskej zmluvy, sa celé povojnové obdobie orientovala na revanš za toto pokorenie. Hitler a jeho nacisti sa ponúkali ako prostriedok, ktorý môže túto pohľadávku uspokojiť najkvalitnejšie. Ponúkali pevnú vládu ako východisko z kríz otriasajúcich ako povojnovým Nemeckom, tak celým svetom. Ponúkali rasovú ideológiu ospravedlňujúcu revanš, ponúkli aj základného vinníka - svetové židovstvo a jeho spojencov. Napokon skončili rovnako ako komunisti, sľuby bezhraničného populizmu o nekonfliktnej a šťastnej budúcnosti sa transformovali do zavedenia prinajmenej rovnako neľudskej formy vlády.

Korene nacizmu sa zvyknú hľadať porôzne, od náročného Nietzscheho až po zneužitého Wagnera. Jemné intelektuálne hľadanie v knihách alebo špekulácie o spletitých spoločenských javoch však zakrývajú skutočnosť jasne uchopiteľnú použitím Occamovej britvy: prvá svetová vojna poskytla nacizmu, rovnako komunizmu, konkrétnu reálnu príležitosť a niet dôvodu predpokladať, že bez nej by nacizmus a jeho rasové teórie neboli viac ako len okrajovou záležitosťou.

Vojna je zdravie štátu

Prvá svetová vojna doplnila slovníček charakterizujúci typy vojen pojmom totálna vojna. Tentoraz nešlo o charakteristiku nejakej bravúrnej vojenskej operácie, ale o pojem vyjadrujúci celkové nasadenie bojových strán. Totálna vojna nebola zameraná len na ničenie všetkých zdrojov nepriateľa, ale zároveň znamenala, že pre víťazstvo vo vojne podriadili bojujúce štáty celú svoju ekonomiku tomuto jedinému cieľu. Slobodné a decentralizované hospodárstva nahradili pestré formy štátneho kapitalizmu alebo dokonca socializmu. Boli aplikované významné obmedzenia v oblasti ľudských práv. Vplyvom obrovského nárastu zbrojných nákladov začali vznikať tzv. dočasné daňové povinnosti, z ktorých väčšina však platí dodnes, ba dokonca v podstatne zvýšenej miere ako po ich zavedení. Došlo k nesmiernemu nárastu štátnej správy, jej právomocí, polície, tajných služieb, colných orgánov, súdov a advokátskeho stavu vôbec, atď., atď... Samozrejme, aj bez vojny by pravdepodobne prebehol vývoj majúci príbuzné charakteristiky. Avšak vojna tento trend neprimerane zosilnila, previedla do neprirodzených rozmerov. Strach z ďalších potenciálnych vojen vojnový stav v podstate zakonzervoval. A výsledok? Kým začiatkom minulého storočia obyvateľstvo vnímalo štát ako svojho priateľa a dobrodinca, vľúdneho a nenáročného strážcu poriadku; tak začiatkom nového milénia sa boj o obsah štátu - tohoto dnes odporného a slušných ľudí vydierajúceho zlostného dedka stal základnou politickou a spoločenskou otázkou. Despotický štát „moderného“ typu je po komunizme a fašizme ďalším dieťaťom prvej svetovej vojny, rovnako nechceným, ale tentoraz zákonitým.

Cirkvi v pasci

Koncom 19. storočia nástup vnútorne sa postupne demokratizujúcich, liberalizujúcich štátov spolu s narastajúcou vlnou nacionalizmu staval národné a nadnárodné cirkvi všetkých konfesií pred náročnú, ťažko riešiteľnú úlohu: ako sa prispôsobiť týmto trendom ? Dlhý a pestrými peripetiami prechádzajúci proces napokon vyústil do politiky, podľa ktorej jedinou potenciálne istou ochranou pred týmito sprievodnými javmi bol nedobrovoľný príklon ku štátu, k politike vládnucej garnitúry a jej bezpodmienečnej podpore. Prvá svetová vojna, vojna občianska sa potom následkom tejto stratégie stala i tichou vojnou rôznych kresťanských konfesií, ba dokonca v niektorých rozmeroch presiahla aj do vnútorného konfesného boja. Smutný výsledok vojny, ktorú národné cirkvi bez výnimky podporovali. A praktický výsledok? Významné otrasenie ich úlohy a pozície v spoločnosti, dokonca krutý pád ruskej pravoslávnej cirkvi následkom boľševického prevratu.

Teoreticky nastal čas na prehodnotenie zvolenej stratégie. A nebyť vlády komunistov v Rusku, aj by sa tak asi stalo. Avšak cirkvi už predošlé nebezpečenstvo identifikovali ako následok všeobecnej modernizácie sprevádzanej nárastom ľavicových síl. Takže miesto zaujatia štandardnej pozície duchovného pastiera spoločnosti, prípadne nezáväznej politickej podpory svojich prirodzených spojencov ako kresťanská demokracia a príbuzné neextrémistické strany na kresťanskom základe, cirkev zostala predovšetkým služobníkom štátu s preferenciou antikomunistickej politiky ako kľúčového meradla. Lenže na prvý pohľad logická politika nepočítala s tým, že štátu sa môže zmocniť extrémna sila rovnako totalitne zameraná ako komunisti a že cirkev sa môže stať jeho nedobrovoľnou slúžkou. Svetom však dôsledku prvej svetovej vojny hýbali sily, ktorých pôsobenie nebolo možné predvídať a presne toto sa stalo. Nešťastím nebolo, že sa Hitler pokladal alebo vydával skoro za poloboha, nešťastím však bolo, že mu toľko skutočných veriacich uverilo a že majoritné cirkvi ani zďaleka nevyužili svoj potenciál možného odporu proti nacizmu. Až komplexné zhodnotenie oboch vojen spojené s nástupom nových titánov ducha nielen na pápežský trón, ale aj do čela iných konfesií, odmietajúcich predošlé antidemokratické a polarizované videnie sveta, vracia pomaly ale nádejne cirkvi k ich pôvodnému poslaniu. Liberalizmus však stále zostáva pre ne deklarovaným nepriateľom, podobne ako bol deklarovaným nepriateľom ako komunistov a fašistov.

Morálny relativizmus vojny

Podľa pruského militaristického teoretika Clausewitza je vojna pokračovaním politiky inými prostriedkami. Praktické dôsledky vojen dvadsiateho storočia ukazujú, že ide o jednu z najzhubnejších doktrín. Doktrína na jednej strane nivelizuje vojnu ako politiku, dáva vojakom právo zasahovať do politiky. Konečne Clausewitzovým cieľom nebolo vytvoriť politickú doktrínu, ale morálny kódex pre profesionálnych vojakov a to, že bola aj politikmi používaná ako forma morálneho ospravedlnenia iba ukazuje, akému morálnemu relativizmu spoločnosť pri posudzovaní vojen postupne podľahla. Dôležitým je aj časový aspekt. Čo mohlo byť platné v 19. storočí, stratilo akúkoľvek opodstatnenosť v 20. storočí. Doktrínu poslal na smetisko dejín rozvoj bojových prostriedkov. Jej výsmešnosť charakterizuje i Chruščovovo vyznanie tlmočené Maovi, že atómová bomba nerobí rozdiel medzi triedami. Bolo však toto poznanie prístupné začiatkom 20. storočia ? Nepochybne, bolo však optimisticky zamietnuté.

Každá vojna je svojou podstatou nepredvídateľná. Ale už americká občianska vojna Severu proti Juhu mala prvky totálnej vojny a ukazovala, že vojna sa začína dotýkať aj oblastí, na ktoré predtým vôbec nemávala vplyv. Kvantitatívne a kvalitatívne zhutnenie prvej svetovej vojny spojené s rozširovaním frontov nielen zemepisne, ale aj posunom do tyla bojujúcich štátov, pretrhalo všetky základné a často veľmi chúlostivé nitky spájajúce spoločnosť do civilizovaného rámca. Totálna vojna bola (a vždy bude) vojnou všeobecného dosahu. Naviac, akonáhle prepukla, neodvratne a oprávnene sa zabudlo na jej pôvodný účel a to, o čo sa bojovalo, už nemalo nič spoločného s jej príčinou a svetom vládla púha deštrukcia. Pri hľadaní koreňov zla 20.storočia a popri adresnom pomenovaní totalitných režimov nesmieme teda zabudnúť, že obrazne ich živou vodou alebo krstným otcom, menej obrazne, ale presnejšie: primárnou skutočnosťou vzniku zla bola prvá svetová vojna.