Červen 2003

Mlčanie Václava Havla naďalej trvá

VLADIMÍR PAVLÍK

Dňa 2. februára 2003 ukončil svoju trinásť rokov dlhú prezidentskú kariéru Václav Havel. Človek, v skutočnosti dramatik-pretvarovač, mnohými západnými politikmi, spisovateľmi, či ďalšími umeleckými celebritami považovaný za výnimočného človeka, či div nie za Boha. Podľa nich hlavný hrdina porážky komunizmu v Československu, novodobý zakladateľ pravdy, lásky, statočnosti, charakternosti, ľudskosti, demokracie, skromnosti, múdrosti, predvídavosti, nenávidiaci zbabelosť, pokrytectvo, pretvárky, dvojtvárnosť, zločiny proti ľudskosti, či ďalšie nespravodlivosti.

Stačil navštíviť 62 štátov, podostával množstvo metálov, ocenení, čestných doktorátov, dokonca až toľko, že predbehol aj Husáka s Brežnevom. Patrí mu aj ďalší rekord. Pochybujem, či na svete existuje politik, ktorý dokázal toľkokrát použiť slovo ”ja”, ako on. Napriek tomuto všetkému má svoje miesto v dejinách zaistené.

Škoda len, že aspoň polovica, či tretina týchto pôct sa nedostala človeku, ktorý nad Václavom Havlom vyčnieval o niekoľko dĺžok. Mal všetko to, čo nášmu hrdinovi chýbalo a chýba. Bol múdry, statočný, charakterný, mravný. Aj keď mal zdravotné problémy, aj keď jeho telo bolo svojim vekom dosť opotrebované, jeho duša, jeho vôľa žiť v pravde bola veľmi, veľmi silná. Napriek tomu, aj keď si musel byť vedomý, že v normalizačnej komunistickej totalite sa za toto platí aj cenou najvyššou, vlastným životom, išiel v súlade so svojim svedomím. Bol to prof. Jan Patočka, povolaním filozof.

Tí, ktorí ho poznali, hovorili, že do roku 1976 sa vyhýbal veciam, ktoré by mohli ohroziť jeho filozofickú, ale aj pedagogickú činnosť. Vedel tiež, že toto všetko raz bude musieť zmeniť, keď sa rozhodol prijať ponuku na jedného z troch hovorcov vtedy vznikajúcej Charty 77. Nasledovali kruté a neľudské výsluchy na ŠtB, ktoré mali za následok 13. marca 1977 jeho smrť. Ako by ani toto ale jeho vrahom ešte nestačilo. Ich nenávisť voči nemu bola tak strašná, že zhanobili aj jeho pohrebný obrad. Tesne pred smrťou 8. marca 1977 napísal: ”Čím větší strach a servilnost, tím více si mocní troufali, troufají a budou troufat”.Táto myšlienka má aj dnes svoje plné opodstatnenie.

A prišiel november 1989. Václav Havel stúpal k vrcholu slávy a začínal ukazovať svoju pravú tvár. Zaľúbil sa sám do seba. Tá láska bola tak vášnivá, že zabudol aj na tých zločincov, ktorí zapríčinili smrť pána profesora Patočku. Aj preto som koncom roka 1993 dal podnet na trestné stíhanie konkrétnych osôb, ktoré sa o tento zločin pričinili. A čuduj sa svet, Václav Havel ma nepodporil! Aj keď v tejto veci bolo v roku 1994 zahájené trestné stíhanie voči dvom páchateľom, nakoniec 7. marca 1997 uznesením OSZ Praha 6 pod č. j. 2 Zt 77/96 bolo všetko zastavené. A Václav Havel statočne mlčal, mlčí a naďalej nám káže o pravde, láske a mravnosti.

(www.AAAWebPages.cz)