Srpen 2003

Leto, atď. (Predzimná úvaha a pocta letu)

Gabriel Ariel Levický

Leto. Prefíkané, lenivé, už ho skúšam 55 rokov a stále ho nemám dosť. Jednou nohou v Budapešti a Bratislave a druhou v New Yorku. V kraťasoch.

Leto nás relatívne posúva bližšie k slnku. Milióny rokov mu priniesli skúsenosť, ktorú my nikdy nespoznáme. Čo zaujíma také leto, že na zemi kedysi nedávno vynikol život so všetkým tajuplným a vzrušujúcim? Či má leto intímny vzťah so svetom baktérií, ktoré asi doprevádzali to praprvé leto na chladnúcej zemeguli? Bolo to azda v lete, keď sa prví protoľudia postavili na zadné nohy a pomocou gravitácie posunuli mozog viac dopredu, aby mohli lepšie vidieť a zabíjať? Ako sa asi tvárilo leto, keď vznikli prvé jazyky a gestikulácie, prvé jednoduché spojitosti a zložitejšie vety? Kde asi bolo leto, keď ľudia vzrušene pochopili silu myšlienky a predstavivosti? So stratou ochlpenia si človek vytvoril cez kožu intímnejší vzťah k letu. Leto sa netrpezlivo očakávalo, keď rôzne ľadové doby pomaly ustupovali a dočasne zakotvili na oboch póloch.

Či bolo naozaj letu ľahostajné, že človek neúprosne pokračoval ďalej, lovil, sadil, pestoval, unášal, prepichoval a rozpolcoval? Chichotalo sa asi leto, keď prvý básnik sa ho snažil opísať a použil nemotornú metaforu? Alebo, keď slnkom ošľahaní grécki filozofi po prvý raz pochopili, že v hľadaní odpovedí sa skrýva viacej otázok?

I napriek tomu však leto ponúkalo mnohým hľadačom obrovské množstvo materiálu – od demonštrácie rodenia a umierania, cez kolotoč obnovy a úpadku prírody, po nekonečný akt formovania predstáv a konceptov, ktoré vyústili do ideí chaotickej politiky a hroziaceho umenia.

Počkať, počkať. Letu je úplne jedno, kedy vznikli prvé hranice, či colné poplatky, alebo, kedy sa zlatu určila akási hodnota, kedy sa matéria stala podkladom pre ľudské zhromažďovanie a chcenie ešte viac.

Snáď si nemyslíme, že leto je tiež zodpovedné za vytvorenie toľko plemien a rás a ešte viac súvisiacich problémov – prečo práve toto plemeno, či rasa a nie tamto?

Skúsme dať letu akési uznanie spolupáchateľa a vinníka. Práve cez leto sa odvažujeme konať inak, myslieť viac dopredu, venovať sa vlastnej koži, obzerať si iné pohlavie, naháňať a milovať ho, hovoriť rovnoprávnejšie s bohmi, či zaspávať s pocitom, že čas sa predlžil, až nám z toho pohodlne vypadne kniha, či pornografický plátok a my sa preháňame cez báječný svet snov, kde je všetko možné i nemožné. Ach, koľko by sme dali zato, aby to tak vyzeralo i v skutočnom svete! Možné i nemožné.

A tak i naďalej stojím v lete jednou nohou v Budapešti a Bratislave a druhou v New Yorku, ako taký Gulliver a snažím sa vidieť a chápať ten náš svet z pohľadu vtáčej perspektívy. Zozadu na mňa svieti slnko, potím sa a zúfalo sledujem malé tragédie a drámy – blesky na modrej planéte. Svetové a lokálne konflikty sú prepletené do jedného obrovského gordického uzla a každý čaká na ten utopistický meč, ktorý to pretne a oslobodí nás od zodpovednosti.

A pretože je leto, sedím večer na strešnej záhrade mojej priateľky odkiaľ vidím sever (Union Square) a juh spodnej časti Manhattanu (kde sa uškiera prázdny priestor po dvojičkách). Stolná lampa ožiaruje môj dočasný pracovný stôl a pretože okolo lietajú malé mušky, z ničoho nič sa na lampe objavil malý pavúčik a zúrivo pletie svoje siete. Neodradzuje ho ani “slnko” lampy, či zosilňujúci vánok. Pavúk sa hojdá na svoje vlastnej niti a ja vzdávam poctu letu, oceňujúc tie neopakovateľné momenty.

Zajtra sa zase totiž budem musieť postaviť na obe nohy a rozhliadnúť po svete. Jednou nohou v Budapešti a Bratislave a druhou v New Yorku. Moja spálená hlava, kde kedysi bol les vlasov sa teší na slnko. Nech žije leto!