Zaří 2003

Oslava mesta. Príroda v prírode

Gabriel A. Levický

Sedím v newyorskom Centrálnom parku, ktorý oslavuje, alebo je oslavovaný, 150 rokov svojho založenia. Predtým tu boli pastviská a malé farmy založené holandskými prisťahovalcami, ktorí tak šikovne oklamali naivných Indiánov.

Pokúšam sa zapáliť si lacnú cigaru, vietor mi sfúkava papierové zápalky a ja čakám, kedy sa zjaví ten niekto a bude mať extra zadarmo lístok na Henryho V. od W. Shakespeara, ktorý sa tu hrá v divadle Delacourte celé leto. Ako vždy aj teraz sa tu zjaví dobrý duch s extra lístkami a na moju prosbu mi s úsmevom podáva nie jeden, ale dva lístky.

Divadlo Delacourte je otvorený amfiteáter v strede Centrálneho parku, kde občas na scénu – počas hry - pristane majestátny biely žeriav, zamáva krídlami a zamyslene pokrúti hlavou na dlhom krku – toľko ľudí a toľko hluku! A z konára neďalekého platanu, či duba ho sleduje kamuflažovaný jastrab – postrach miestnych holubov. Jastrab si spokojne, bezplatne obýva strechy drahých mrakodrapov okolo Centrálneho parku, odkiaľ vidí široko ďaleko.

Centrálny park je umelý park, umelecky stvorený. Je to, akokeby realistický formalista z 19. storočia namaľoval vysnenú krajinku, ktorá nikdy nejestvovala, ale akosi dlhom sedela v maliarovej hlave, ako taká detská skladačka. Centrálny park je fantázia, ktorá sa uskutočnila. Les uprostred neúnavného veľkomesta, ktoré dobyli mechanické kone uväznené v čoraz viac dokonalejších motoroch áut.

Okolo sa mihajú kolieskoví korčuliari, závodní a rekreační bicyklisti. Strieborné veveričky usilovne niečo hľadajú pod zub pre svoje zimné sklady a rôzne plemená psov za sebou ťahajú hrdých majiteľov (ktorí po psoch naozaj zbierajú hovienka) do vyčlenených ohrád.

Je stred leta a tí čo môžu i nemôžu utekajú z New Yorku preč – do prírody. A okolitej prírody je tu veľa – od Niagarských vodopádov, cez rôzne jazerá, hory, rieky a morské pláže. Ľudia utekajú od prírody do prírody. Taký je už život moderných nomádov. Sadnú do auta a dočasne opúšťajú potiace sa mesto – zaujímavý prírodny jav, plný fascinujúcich protikladov a udalostí.

Konečne sa mi podarilo pripáliť si. Škodoradostne vypúšťam mraky dymu a rozmýšľam nad tým, prečo asi otcovia mesta zakázali fajčenie v baroch a reštauráciach. Prečo sa zvýšilo cestovné za mestskú dopravu a prečo má mesto toľko múzeií a galérií? Prečo toľko reštaurácií a z rôznych krajín? Prečo toľko sekoňdákoch a vyleštených obchodov, prečo toľko krásnych a škaredých žien, prečo toľko hudobníkov skoro na každom rohu? Prečo toľko taxíkov a vynaliezavých žobrákov, ktorí chodia z vagónu do vagónu v metre a v krátkosti vám predstavia svoje čísla?

Z hladiny jazierka okolo Bethesdy fontány sa vynorila hlava žltozelenej korytnačky a priamo sa na mňa pozerá. Hodila by sa sem anakonda či aligátor, myslím si. Alebo by si sem mal prísť odpočinúť chlpatý King Kong a objednať si u Pakistáncov, ktorý obsluhujú jedálne vozíčky porciu párkov s horčicou. To čo by nezjedol, hádzal by večne hladným kačiciam, kanadským husiam, kormoránom, či zvedavým labutiam. Z listov stromov by ho pozorovali pluky komárov, plánujúce svoje náhle útoky (i keď chlpatá koža by ich prinútila zmeniť taktiku).

Taktiku budú asi meniť aj teroristi. Rúcať budovy už nebude také ľahké. Možno sa im podarí prepašovať vysoko účinný jed do vodných zásob, alebo použiť aktívne biochemikálie v metre, či na autobusových a vlakových staniciach. Avšak mesto ako New York sa nedá len tak ľahko podpíliť. Žije tu celý svet a celý svet je na mesto priamo či nepriamo napojený. Skoro každý tu má nejakého príbuzného, či rodinu.

Unikať z mesta je ľahké, avšak zostať v ňom a podieľať sa na „zdokonaľovaní“ prírody vyžaduje zvlaštny druh živočíchov – homo Newyorkiensis. Tvrdí, rozhodní, priami, malicherní, štedrí i chamtiví, rešpektujúci i netolerantní - ako sama príroda. I keď tu stále platí pravidlo silnejší a schopnejší vyhráva, nie vždy sa tomúto konceptu dáva neobmedzený priestor a rešpekt.

Ja neunikám z mesta do prírody. Pre mňa je príroda tam, kde sa cítim prirodzene a slobodne a odkiaľ môžem sediac na tráve s cigarou v ústach pozorovať ten náš vzrušený a fascinujúci mestský život. Ktovie, čo po nás zostane, ak sa raz staneme organickou súčasťou prírody? Možno tieto myšlienky stvorené v meste, ktoré pre mňa stále zostáva ohromným, tajomným prirodným javom.