Říjen 2003

New York ako čierne divadlo

Gabriel Ariel Levický

Okolo 4:15 poobede 14. augusta sa New York, jedno z najväčších ľudských pokusov, ponáral do pomaly sa blížiacej tmy. Prekvapení, ale už ostrieľaní Newyorkčania si hneď v hlavách vybavili útok na dvojičky a ťahavú vojnu v Iráku. Oficálne vyhlásenia o zlyhaní zložitej siete elektrárni siahajúce až do Kanady, nijako na nálade nepridali. Každý asi tuší, že New York ako moloch požiera viacej energie, než hocijaká malá rozvojová krajina a bez elektriny sa toto mesto zmení na jednu veľkú pascu.

V ten deň mal byť v komplexe okolo Lincolnovho centra koncert hudby zo stredného východu a brušné tanečnice. Z práce nás pustili skôr a tak som sa pešky vydal na sever Manhattanu po jeho západnej strane. Slnko praží a obchody a reštaurácie rýchlo zavierajú, až na niekoľko pouličných dravcov-podnikavcov, ktorí hneď predávajú baterky a batérie a chladnú vodu. I napriek tomu ľudské bytosti sú veľmi zaujímavé. Keď je relatívne dobre, inštiktívne sa do seba uzavierajú a keď je zle, väčšina z nich sa snaží dobrovoľne pomáhať.

Všade buší horúčava. Air conditionery sú v hypnóze a chladiace zariadenia bez elektriny snívajú o severnom póli. Na rohu jednej ulice stál minibus s nápisom Snapple a dvaja mladíci usmievavo rozdávali fľaše malinovky a čaju. Je to zadarmo, predsa to nenecháme hniť v obchode! Povzbudený týmto obrazom ťahal som sa ďalej a unavený a vyčerpaný som zišiel dolu k rieke Hudson, aby ma aspoň trochu ochránil túžobný vánok. Skoro som zabudol na brušné tanečnice!

Bez elektriny a zosilnenia bubienky a kastanety zneli, ako hudobné imitácie, ale na modrom javisku sa točili a zvíjali exoticky odeté dievčatá so širokými úsmevmi. Slnko, jediný zdroj energie v ten deň, pražilo na hlavy hráčov a jagavé bižutérie odrážali lúče, ako lasery. S jeho pomalým, ale istým západom bolo jasné, že dnešná noc bude iná, než tie predtým.

Pretože nejazdilo metro, iba preplnené autobusy a taxíky, väčšina Newyorkčanov pochodovala na všetky svetové strany a cez všetky možné cestičky a mosty. New York sa zrazu zmenil na pešiu zónu a v horúcom vzduchu viselo množstvo záhad a vysvetlení. Ku podivu, či práve preto v meste nevládla panika alebo spiklenecké teórie. Najväčší údiv však vyvolal fakt, že kriminálna aktivita sa nijako nelíšila od “normálneho” dňa či noci. Tu i tam sa nejaké temné duše pokúsili využiť rovnako tmavé situácie, ale tunajšia polícia zvýšila počet svojich kadetov (našli sa i dobrovoľníci z radov chodcov a šoférov, ktorí pomáhali riadiť chod áut i napriek “mŕtvym semafórom). A tak okrem nejakých pokusov o vlámanie New York sa nasledujúce ráno prebudil do dalšieho slnečného dňa. Skoro okamžite sa vypredali baterky a batérie,(hergot, kde sú baterky, keď ich človek potrebuje, doma sa všade váľajú...).

Vraj v Harleme už je svetlo, tak som naskočil na autobus M15 a vybral sa do Harlemu kúpiť si baterku, aby som si posvietil na schodište, ktoré by ma malo priviesť na 14. poschodie, kde sa u mojej známej “ukrýval” môj skladací bicykel, skvost mestskej dopravy. Na ceste späť som cez okno autobusu uvidel skupinku ľudí, ako si veselo pochutnávajú na indickom jedle pred kóšer indickou, vegetariánskou reštauráciou. Tak som sa pridal aj ja, škrkalo mi v žalúdku. Ako sa ukázalo, majiteľ sa rozhodol tentoraz dať ryžu a bôby s omáčkou zadarmo a k tomu si mohol budúci zákazník dať skvelú polievku, chladenú vodu, aromatizovaný čaj, či sódu.

Za tu dobu sa elektrina objavila už po celom Manhattane a keď som sa vrátil po svoj obľúbený dopravný prostriedok, nemusel som šplhať po schodišti a s bicyklom zase dolu, v jednej ruke baterku, v druhej bicykel - hrozná predstava. Pohladil som svoj tmavomodrý Dahon, šikovne vymyslený skladací bicykel a vybral sa do East Village na obhliadku.

“Dávajú zadarmo zmrzlinu!” vykrikovala akási dievčina, zúrivo lízajúc kornútok. Naozaj, za rohom akási náboženská organizácia sa rozhodla zbaviť sa roztápajúceho krému a ponúkala okoloidúcim bezplatnú rozkoš. Sám kňaz mi s úsmevom oznámil, keď som sa zaradil do dlhého radu, že je to zbytočné, lebo na mňa sa už neújde. No a tak vidíte, náboženské rozdiely panujú všade...

Bez zmrzliny, ale dobre naladený som križoval uvoľnený New York a z tváre ľudí som si všimol, že výpadok prúdu bol len malá epizódka v neúprosnej histórii tohto mesta. Pomaly prichádzal večer so všetkým vzrušujúcim, kedy nanovo uväznená energia sľubuje ilúzie všetkým tým, čo hľadajú pod lampou.

O niekoľko hodín neskôr sa New York tak trblietal, ako skoro nikdy predtým. Obidve rieky obklopujúce tento vzrušujúci polostrov odrážali nielen hru svetiel, ale i nepokorenú tvár hlavného mesta sveta unášanú už toľké roky do blízkeho oceánu.