Leden 2004

Evolučná stratégia Slovákov

Štefan Činčura

Vedné krížence splodené pomiešaním biológie, sociológie, genetiky a psychológie v darvinovských liahňach nás poučili, že za úspechom jednotlivca alebo národa stojí nielen šťastná náhoda, ale aj gény a osobná alebo skupinová stratégia. Čím lepšiu evolučnú stratégiu si národ vyvinul, tým viac súperiacich výhod nadobudli jeho príslušníci. Navádza to zamyslieť sa, či možno takto vysvetliť aj úspech alebo neúspech Slovákov.

Keď predpokladáme, že nie iba rozmaru histórie vďačíme za prežitie, museli si aj naši predkovia vyvinúť nejakú stratégiu v podobe spôsobov správania sa a postojov, ktoré ho zabezpečili. O jej účinnosti svedčí, že odolali likvidácii celých národov a jazykov, ktorá sa tiahne dejinami Európy. Či ich pokladáme za starých Slovákov alebo dajakých neznámych Venétov, Sclavonov, Sclavov, Slovanov, Slovenov, Slovienov, či iných Protoslovákov, nejaká slovenská biologicko-kultúrna podstata vstrebala ďalšie etniká, prešla do stredovekého etnického spoločenstva, z ktorého sa v posledných storočiach sformoval moderný slovenský národ.

Stratégia dlhodobo domáceho usadeného obyvateľstva

Príchod Slovanov do dnešných sídiel nie je dostatočne známy. Asi nešlo o vpád, ale o postupné šírenie, započaté už na sklonku doby rímskej. Staršie etniká podľahli slovanskej asimilácii a neskoršie asimilácie na území Slovenska sa už tak Slovanov nedotkli. Nespochybniteľná kontinuita slovanského obyvateľstva od veľmi dávnych dôb sa stala silným zdrojom nazerania Slovákov na seba ako na prapôvodné obyvateľstvo. Keltománia na Slovensku nezúri. Naše učebnice a knihy o dejinách sa vždy začínajú popisom pravekého územia, cez osídlenie rôznymi etnikami s plynulým prechodom k Slovanom a nie zaujatím vlasti, či praotcom Slovákov. Ako keby Slováci na územie Slovenska neprišli, ale sa na ňom vytvorili. Evolučná stratégia Slovákov je preto dlhodobo stratégiou domáceho usadeného obyvateľstva.

Altruisticko-kooperatívna stratégia

Z dvoch krajných podôb skupinovej evolučnej stratégie, agresívno-konfliktnej a altruisticko-kooperatívnej, sa usadené obyvateľstvo prikláňalo skôr k tej druhej. Agresívna stratégia počtom riskantných vojenských výprav zvyšovala hrozbu nevratných strát a deštrukcií. Konflikty predkov Slovákov sa nekončili fatálne. Zvyšky dobyvateľov zväčša pohltili. Samozrejme, nešlo o nevýbojné, mierumilovné kmene, ale - ako vyplýva zo starých písomných prameňov - mali sklon aj k ozbrojeným výbojom, inak by sotva prežili.

Stratégia nadpočetnej produkcie potomstva

Hustota osídlenia a spôsob obživy poľnohospodárstvom vytvorili podmienky pre ich zoskupovanie vo veľkých rodinách, ktoré zanechávali početné potomstvo, a tým zvyšovali evolučnú prosperitu. Predkovia Slovákov mali úspech, nevymreli a veselo sa rozmnožovali. Neskorším tatárskym vpádom, tureckým plienením a morovými ranami zdecimované obyvateľstvo sa vždy dokázalo pozviechať. Nadpočetná produkcia potomstva sa stala pre Slovákov skoro až do konca dvadsiateho storočia evolučne stabilnou stratégiou. Taktiež široké príbuzenstvo a na jeho základe vytvorené konexie pomáhali reprodukčnému úspechu.

Členitá slovenská krajina uzatvárala tieto príbuzenské spoločenstvá do silno izolovaných oblastí. Preto ani zmeny vo formách štátnosti, najmä keď išlo o štátnosť s chabou centrálnou mocou, neoslabili slovenský ráz obyvateľstva. Podporou mu bola i dosť presná obdoba pôvodného politického zriadenia. Život starých Slovákov pokračoval v menších územných jednotkách ovládaných domácou aristokraciou, ktoré boli iba postupne začleňované do uhorského štátu. Jeho vytvorením sa dovŕšila etnogenéza Slovákov a ustaľuje sa územie, ktoré im náleží. Slováci sa stávajú popri Maďaroch spolurozhodujúcim etnickým spoločenstvom. Politické mapy s pažravými názvami štátov nie sú vždy dobrým ukazovateľom skutočných politických pomerov.

Zoskupovanie sa na etnickom základe

Ľudia sa zoskupujú na etnickom základe, najmä keď osobné existenčné ohrozenie súvisí s ich národnosťou. Národ žijúci v diaspóre alebo vedúci vojnu má vždy vyššiu skupinovú lojalitu a altruizmus. Inak je národ vnútorne štrukturované spoločenstvo a jeho príslušníci patria do ďalších skupín v závislosti od vzťahov, do ktorých vstupujú a aký prospech tá ktorá skupina jednotlivcovi dáva. Konflikty spoločenských skupín preto nemožno chápať ako národný antagonizmus. Takáto situácia by nastala iba vtedy, keby sa celý národ zmraštil na jednu sociálnu skupinu.

Proces zoskupovania v Uhorsku prebiehal po stavovskej línii a aj slovenský národ bol takto diferencovaný. Uhorskí panovníci sa až úzkostlivo vyhýbali národnostným treniciam. Po zrušení nemeckých privilégií začiatkom 17. storočia rýchlo rástol podiel a váha Slovákov v kráľovských a banských mestách. Jedno- a dvojdetné nemecké famílie nemali proti päť- a viacdetným slovenským rodinám žiadnu šancu. Presadzuje sa nová generácia akademicky vzdelanej slovenskej inteligencie (nie vo slovanskom jazyke, poznámka redakcie CS-magazínu). Turčiansky podžupan a kráľovský radca František Justh na uhorskom sneme v roku 1832 žiada v rozprave uznať aj slovenčinu za rokovací jazyk. Apoštol maďarstva Lájos Kossuth ešte v decembri 1842 píše: "V Uhorsku je 25 046 zemanov, ktorí len po slovensky hovoria." Mnohí zo šľachty veru ani netušili, že sú Maďari a nadbiehali slovenskému národnému pohybu, pokiaľ neprišli na to, že im to nič nevynesie.

Stratégia stať sa Maďarom

Výber jazykového maďarstva za uhorskú štátnu ideológiu odštartoval selekciu na etnickej úrovni. Stať sa Maďarom bolo ako za bývalého režimu vstúpiť do komunistickej strany. Netreba sa preto veľmi diviť, že v priebehu pár desiatok rokov Slováci prichádzajú skoro o celú šľachtu a značnú časť meštianstva a inteligencie. Človek sa predovšetkým riadi svojím osobným záujmom. Opak by tak trochu znamenal evolučné rúhanie. Slováci sa ukazovali ako prehrávajúca etnická skupina a patriť k nim neznamenalo žiadne blaho.

Málokomu sa žiadalo prísť o majetok, postavenie, uznanie a slávu, aby zostal Slovákom. Heroické bájky o pánoch Uhroch, za ktoré by sa nehanbil ani Tolkien, vypaľujú akúkoľvek stopu po vlastnej histórii vo vedomí Slovákov. Dopĺňané sebavedomými fantáziami o veľkolepej budúcnosti prinášali ovocie. Pokušeniu preskočiť a razom sa blýskať vznešenosťou sa ťažko odolávalo. Keď sa z Alexandra Petroviča zrodí rovno dvadsaťročný Petöfi, pre istotu tvrdí, že je reformovaného náboženstva, a nie evanjelik konfirmovaný u Jána Kollára. "Nechcem, aby ma pre moje náboženstvo považoval niekto za Slováka," vysvetľuje.

Maďarizácii sa nedarilo tam, kde boli ľudia sebestační a pre svoje šťastie stať sa Maďarmi jednoducho nepotrebovali - na slovenskej dedine. Tým, že sa národ začal redukovať na slovenskú dedinu, stávala sa aj jej evolučná stratégia z väčšej časti skupinovou národnou stratégiou.

Nízke sebavedomie a zľahčovanie samých seba v záujme prežitia

Spoločenské rozvrstvenie ovplyvnilo ľudskú psychiku tak, že v záujme prežitia bolo pre nižšie vrstvy potrebné aj nízke sebavedomie a zľahčovanie samých seba. Dedina v časoch feudalizmu ho musela nielen prijať, ale aj dávať najavo, aby ani omylom nebola považovaná za hrozbu a nebolo s ňou tak naložené. Z evolučného hľadiska bolo nízke sebavedomie vyjadrením užitočnej adaptácie. V politike sa však prejavilo zdôrazňovaním vlastnej nepatrnosti, slabosti a bezvýznamnosti. Strach určovať svoj osud, idea menšieho zla, chuť prežívať kdesi pod stolom, obávať sa vlastnej štátnosti a správať sa ako ten starec, ktorý odmietal vkročiť do vody, kým sa nenaučí plávať - aj to sú dôsledky uplatňovania stratégie holého prežívania, ktorej hlavným cieľom je pretrvať. Dosahujú sa ňou síce zmierlivé riešenia a pomáha šíriť povesť o národnej skromnosti a pracovitosti, ale stáva sa nešťastím pre ambicióznejších jedincov a zdrojom komplexov menejcennosti.

Ťažko prehliadnuteľným efektom evolučnej stratégie slovenskej dediny je však vysoký populačný prírastok. Dedina, ktorá si ním zabezpečovala pracujúce ruky, vytvárala súčasne pre Slovákov dostatočnú genetickú zálohu, a to i napriek tomu, že slúžila aj ako rezervoár produktívnych síl okolitých národov. Veľké vidiecke rodiny, ktorým náboženská viera poskytovala pocit zakorenenia, a rodiny protestantských kňazov, ktorých neobmedzoval celibát, v krátkom čase dokázali produkovať nové generácie inteligencie, a tým renovovať spoločenskú štruktúru národa.

Zodpovednosť za seba vyžaduje ofenzívnejšiu stratégiu

Zloženie slovenskej spoločnosti sa už dávno zmenilo a zmenili sa aj podmienky, v akých sa nachádza. Zodpovednosť za seba vyžaduje oveľa ofenzívnejšiu až konfrontačnú stratégiu. Jej nositeľom nemôže byť úzka enkláva žijúca v luxuse, pre ktorú je Slovensko nejakou zahraničnou krajinou nezasluhujúcou si pozornosť, a ani kozmopoliti drmoliaci cudzie pravdy. Môže ním byť iba spoločenská vrstva, spätá s touto lokalitou ekonomicky a kultúrne, ktorá dokáže premieňať sledovanie vlastného záujmu na optimálny verejný prospech. Pravdaže, iba keď obstojí v hospodárskej konkurencii, lebo tá je modernou formou prírodného výberu. Keď prehrá, nebudeme sa môcť utešovať ako naši baťkovia-matičiari: "A teraz sa nám podľa možností načim usporiadať tak, aby nás nemohli stroviť, keď nás už pohltali." Sebazáchovné zadržiavanie dychu na slovenských dedinách nám už veľa nepomôže, lebo ten dych bude zadržiavať čoraz menej pľúc.

(Český a slovenský svet, http://svet.czsk.net)