Únor 2004

Na nitkách predvojnovej diplomacie

Miroslav Kučera

„Preto je naším životným záujmom, aby sme sa nebránili sami a základnou požiadavkou, aby od prvého dňa vojny ako politicky tak aj strategicky všetky štáty strednej Európy, ktoré by mohlo Nemecko so svojimi spojencami vyradiť z boja postupne jedného po druhom, bránili sa jednotne.“ Z návrhu hlavného štábu z 9. novembra 1933

Prvá Československá republika bola produktom medzinárodných dohôd a jej existencia bola garantovaná víťazmi prvej svetovej vojny. Existencia spoločného štátu Čechov a Slovákov nemala historické opodstatnenie a konkurenčné štáty v regióne, t. j. Nemecko, Maďarsko a Poľsko, mali eminentný záujem na zničení ČSR už od 28. októbra 1918. Nemecko a Maďarsko však boli porazené a nemohli vznik nového štátu vážne ohroziť. Nikdy sa však s Československom nezmierili a od svetovej hospodárskej krízy na prelome 20. a 30. rokov sa systematicky usilovali o jeho likvidáciu. Snaha bola konečne korunovaná úspechom v roku 1939.

Postavenie I. ČSR definoval Versaillský mierový systém a prioritou československej diplomacie bolo teda jeho udržanie. Ako nový štát s nulovým medzinárodnopolitickým zakotvením muselo Československo stabilizovať svoj status v rámci Európy a poistiť sa proti prípadným hrozbám vytvorením vojensko-politických aliancií; československá diplomacia sa plne zameriavala na normalizáciu svojich medzištátnych stykov na základe mierových zmlúv.

Začiatkom 20. rokov sa takto začala formovať sieť vzťahov, určujúca budúcu zahraničnopolitickú orientáciu ČSR. Malé štáty sa prispôsobujú obecnému rámcu ustanovenému veľkými mocnosťami, a ani Československo nebolo výnimkou: bez konsenzu víťazných mocností Dohody o osude Rakúsko-Uhorska by nová republika nikdy nevznikla. Bolo logické, že vo svojej zahraničnej politike sa ČSR od začiatku svojej existencie viazala na Francúzsko a Veľkú Britániu. Rusko, alebo neskôr Sovietsky zväz, bolo v dôsledku turbulentnej vnútornej situácie na periférii záujmu čs. diplomacie a aj neskôr vytvárala ideológia boľševizmu bariéry na ceste vzájomnej kooperácie. Vďaka relatívnej geografickej blízkosti, hustote vzájomných politických kontaktov, svojej moci a svojmu vplyvu sa práve Francúzsko stalo kľúčovým spojencom ČSR a štátom, ktorého podpora mala pre prežitie Československa kritický význam.

Francúzsko uznalo Československo hodným svojej aliancie, pretože táto aliancia vychádzala z francúzskej diplomatickej tradície vždy mať spojencov na východe a z porozumenia, že československý postoj k Nemecku sa zhodoval s jeho vlastným postojom. Po víťazstve boľševizmu v Rusku sa francúzska diplomacia usilovala o zastavenie jeho prenikania do Európy vytvorením nárazníkového kordónu, cordon sanitaire, zo stredoeurópskych štátov. Prvej republike slúži ku cti, že túto úlohu hrať odmietla a nestala sa vazalským štátom Francúzska. Politické elity pochopili, že vojenská hrozba je aktuálna zo strany Nemecka a Maďarska.

Kým Maďarsko samotné nepredstavovalo pre ČSR vážny problém, Nemecko po prehratej vojne opäť získavalo pozície na medzinárodnej scéne aj napriek odporu svojho arcirivala, Francúzska. Bolo totiž v strategickom záujme britského impéria, aby posilnením Nemecka vyrovnalo rovnováhu síl na kontinente v duchu svojej historickej tradície a zabránilo tak nastoleniu pax franca. Až do locarnskej konferencie v roku 1925 sa čs. diplomacia usilovala redukovať nemeckú hrozbu upevňovaním vzájomnej spolupráce a zvyšovaním obchodnej výmeny s weimarskou republikou, a zároveň udržať čo najlepšie vzťahy s Francúzskom ako ochrancom a strašiakom Československa. Touto dvojtvárnosťou však postoj Francúzska, už aj tak otrasený vedomím, že ČSR odmietla hrať úlohu poslušného pešiaka na šachovnici Európy, značne ochladol.

Locarno znamenalo prvý hlboký zásah do medzinárodného postavenia Československa, prvé jeho výrazné oslabenie. Locarnskou konferenciou sa Európa vrátila do predvojnového obdobia, Nemecko získalo stratený mocenský status a voči Československu sa dostalo do pozície nadradenosti. Diplomacia bola nútená hľadať cesty smerujúce k medzinárodnému zabezpečeniu štátu prostredníctvom najrôznejších aktivít v Spoločnosti národov, konštituovaním spojeneckých zväzkov v rámci stredoeurópskeho regiónu (Malá dohoda) a neskôr v 30. rokoch orientáciu na politiku kolektívnej bezpečnosti.

V novej medzinárodnopolitickej konfigurácii Európy sa československej diplomacii nepodarilo stabilizovať svoje postavenie. Staré spojenectvá boli oslabené, Nemecko sa vzmáhalo, Maďarsko a Poľsko bažili po územiach republiky a Sovietsky zväz intrigoval s cieľom rozšíriť revolúciu do stredoeurópskeho regiónu. Spoločnosť národov sa ukázala byť neefektívna, Malej dohode chýbala reálna sila a o kolektívnu bezpečnosť stál jedine ZSSR, ktorý v kooperácii s inými štátmi videl možnosť ich infiltrácie. Po Locarne začalo Francúzsko považovať svojich stredoeurópskych spojencov za nebezpečný prepych a malodohodová aliancia sa koncom dvadsiatych rokov začala pozvoľna rozpadať.

Keď v lete 1932 uviazlo jednanie na konferencii o odzbrojení v Ženeve, Beneš pochopil, že jeho námaha nevedie k ničomu. Politici a diplomati nie sú schopní ubrániť výsledky prvej svetovej vojny a mierových zmlúv z Versailles. Kritická situácia nastáva po nástupe Hitlera k moci v januári 1933, keď Berlín začal otvorene presadzovať revíziu povojnových dohôd. Československo začalo s výstavbou pohraničných pevností a zrýchlilo tempo vyzbrojovania armády. Bolo však nemysliteľné, aby bola ČSR pri zohľadnení potenciálu Nemecka schopná vojensky odolávať sama, a po anšluse Rakúska nacistami, keď sa Nemecku sprístupnila nechránená južná hranica republiky, sa stala možnosť ozbrojeného odporu bez pomoci spojencov čisto hypotetickou.

„Vzájomná pomoc, ktorú si Francúzsko a Československo sľúbili, spočíva v tom, že keď jeden bude napadnutý, tak druhý bude bojovať proti útočníkovi. Akým spôsobom si okrem toho technicky budú pomáhať, to je vecou vojakov a vecou budúcnosti. Senátor Bérenger mi odpovedal, že to je hľadisko pre Francúzov nové(!)“ Z listu vyslanca ČSR vo Francúzsku zo 4. marca 1938

Hoci Československo v roku 1935 uzatvorilo zmluvu o vojenskej pomoci so Sovietskym zväzom, bola táto podmienená ozbrojeným vystúpením Francúzska. Hlavný diel zodpovednosti za bezpečnosť republiky teda nieslo Francúzsko, spojenec čoraz neochotnejší a nevyspytateľnejší. Nerozloženie bezpečnostného rizika na viacero štátov bolo najväčšou chybou československej aliančnej politiky, a predsa sa táto voľba stále ukazuje byť tou najsprávnejšou. To, čo nasledovalo, bolo skôr dôsledkom vnútropolitickej situácie Francúzska a Veľkej Británie a ich vzťahov s nacistickým Nemeckom, než vinou Beneša, Kroftu, Masaryka alebo iných československých politikov.

Malé národy sa zriedka tešia privilégiu zaručenej existencie. Ich vnútorný systém je do veľkej miery funkciou medzinárodného systému. Malé štáty vo svojom domácom usporiadaní vždy odzrkadľovali rozdelenie moci a preferencie veľkých mocností. Pre nich bola teda medzinárodná politika záležitosťou vnútorného domáceho sebaurčenia. Byť allianzfähig je pre malý štát životne dôležité, lebo bez tejto schopnosti nemusí prežiť svoje geopolitické postavenie. Československo svoju Allianzfähigkeit dokázalo; boli to Francúzsko a Veľká Británia, ktorým Allianzfähigkeit chýbala.

(Český a slovenský svet, http://svet.czsk.net)