Duben 2004

Nepríjemný pocit v žalúdku môže mať človek z rôznych dôvodov.

Milan Ovečka

Nie, teraz nemám na mysli prípad, keď zjete niečo pokazené. Myslim tú nepríjemnú zmes pocitu neurčitého previnenia (bez skutočného dôvodu), kombinovanú s nepríjemným zvieranim v oblasti žalúdka, ktorú vo mne obvykle vyvolal pohľad na "prislušníka VB" či neskor policajta. Rozdiel je ťažko postrehnuteľný, tá istá uniforma, obvykle to isté správanie.

Asi to mnohí z vás poznajú. Vždy som mal tento pocit, keď som niekam cestoval a zbadal som ich. Zazrel som siluetu auta na kraji diaľnice a pri nej dve postavy. Boli to oni, môj žalúdok nesklamal. Inštinktívne som ubral plyn. Len čo som sa približil bližšie, jeden z nich zdvihol ruku. Hlavou sa mi mihali otázky: "Čo zase otravujú?, "Nemal som už íst na technickú kontrolu?", "Mám zo sebou lekárničku?", "Nezabudol som si doklady od auta?" a tak podobne. Tentoraz kontrolovali dialničné známky, tú som našťastie mal. Tak mi jeden z nich pokynul rukou, aby som pokračoval. Uf, chválabohu.

Možno bol môj žalúdok nejaky precitlivelý, ale takto reagoval vždy.

Asi o rok neskôr, zhruba 9 500 km na západ. Bol čas letnej dovolenky. Šoféroval som po I-40 smerom na západ. Práve sme prechádzali cez Mojave Desert. Slnko pálilo ako divé, doslova som tú horúčavu cítil ako sála cez sklo uzavretého okna. Teplomer ukazoval vonku + 46°C. V aute udržiavala teplotu na prijateľnej úrovni klimatizácia a cesta ubiehala v pohode.

Rodinná rada rozhodla, že na najbližšom odpočivadle zastavime. Tak som pri najbližšej priležitosti zišiel dole na takú úzku a prašnú cestu, ktorá viedla k malej oáze. Vlastne to nebola oáza v pravom zmysle slova. Iba malé odpočivadlo s fontánou a niekoľkými palmami, betónovým parkoviskom a malým domčekom, kde mohli cestujúci nájsť občerstvenie. Tušim tam ešte bola aj benzinová pumpa, ale nechytajte ma za slovo, nie som si istý.

Už z dialky ma upútalo policajné auto zaparkované pred budovou. Nápis na dverách hlásal "Highway Patrol". Kedže som nepotreboval ísť dnu, tak som si radšej sadol vonku do tieňa a nasával atmosféru púšte. Fúkal mierny vietor ktorého horúce poryvy som cítil po celom tele. Žblnkot vody vo fontáne pôsobil akosi neskutočne.

Po chvíli sa otvorili dvere a von vyšli dvaja policajti. Mali na sebe typické čierne uniformy, ich oči boli schované za slnečnými okuliarmi. Obaja mierne pootočili ku mne hlavu a skôr, ako som stihol otvoriť ústa, ma ten, ktorý kráčal prvý, pozdravil: "Hi!". Odvetil som: "Hi!". Druhý z dvojice mi ešte zaželal: "Have a nice day, sir!". Ledva som stihol odvetiť: "The same to you." a už obaja sadali do auta a viac si ma nevšímali. Stihol som si ešte všimnút nápis za zadnými dverami ich auta: "Safety and Service".

Sedel som tam a pozoroval, ako ich police interceptor mizol v diaľke, a zrazu som si uvedomil niečo zvláštne. Po veľmi dlhom čase som nemal ten známy nepríjemný pocit v žalúdku. Zbavil som sa ho v tej púšti, odvial ho horúci júnovy vietor a už som ho odvtedy nikdy viac nezažil.

Asi to suché a teplé podnebie amerického juhozápadu má nejaké liečivé účinky.