Červenec 2004

Komunisti nikdy neprehrali

Peter Breiner

Všetci sme sa tešili keď padol berlínsky múr, keď bola v československej ústave zrušená vedúca úloha strany aj keď sa rozpadol večne živý a nerušimyj zväz republík svabódnych. Rovnako sa naši rodičia tešili, keď dorazila Červená armáda do Berlína a vybila Nemcov. Bohužiaľ, nič nedopadlo tak ako to zo začiatku vyzeralo. Netrvalo dlho a porazení Nemci sa len uškŕňali nad úžasnou životnou úrovňou a slobodou vo víťaznom východnom sektore. A ten istý sektor, ktorý si naivne myslel, že zmietol komunizmus, si ani nevšimol, že na idolizovanom Západe sa údajne porazené idey dobrého strýčka Lenina už celkom pevne usadili a vodí sa im čím ďalej tým lepšie.

Ak ste si napríklad mysleli, že inštitút dežurnej zmizol rozpadom leninského impéria, prídite sa pozrieť na hodiny telesnej výchovy do Ontária. Školská rada nariadila, že na každej hodine musí byť okrem učiteľa či učiteľky ešte aj jedna dozorujúca osoba, ktorá bude dávať pozor, či sa nedejú neprístojnosti. To už po tom, čo bolo deťom zakázané guľovanie v zime a futbal v lete. Súbor opatrení o správnom obliekaní žiakov vojde do platnosti na jeseň.

Iste sa pamätáte aj na to, ako zúfalo sa komunistický režim bránil akejkoľvek zmienke o bohu či religióznych aktivitách. V Anglicku je pri civilných sobášoch čerstvo zakázané recitovať básničky alebo spievať pesničky, v ktorých sa spomína boh, takže nemôžete svojej milovanej predniesť ani sonety Elizabeth Browningovej.

Do problémov sa dostal v Hampshire v Anglicku policajný šéf, ktorý požiadal policajtov aby v nose a v ušiach nenosili náušnice. Bol obvinený, že chce takto diskriminovať homosexuálov.

Isaac Cortez Bynum z Portlandu v štáte Oregon ubil svojho dvojročného syna k smrti. Jeho právnik ho obhajuje tým, že Isaac trpí ťažkou traumou kvôli tomu, že jeho predkovia boli pred storočiami zneužívaní ako otroci.

Toto a myriády ďalších podivuhodných úkazov sú dôsledkom dlhoročnej komunistickej propagandy a ideologickej diverzie, počínajúcej H. G. Wellsom a G. B. Shawom, cez deti kvetinovej revolúcie až po súčasné hnutie politickej korektnosti a antidiskriminačné zákony a nariadenia. Všetko by bolo pekné s tou nediskrimináciou, keby štát prostredníctvom rovnejších z rovných nerozhodoval o tom, čo sa diskriminovať smie a čo nie.

Dnes je na severoamerických univerzitách bežná cenzúra a zákazy všetkého, čo nevyhovuje neoboľševickému zmýšľaniu. Môžete bojovať za práva homosexuálov, slobodných matiek, ateistov, Palestíncov, protibushovcov a odborov, koľko sa do vás zmestí. Ak však nedajbože chcete bojovať za práva heterosexuálov, veriacich či čohokoľvek jemne doprava, vedenie školy vám zakáže prednášky, zhromaždenia, skonfiškuje letáky a časopisy, samozrejme v záujme demokracie a pravdy. Opäť tej jedinej.

Mládežnícki anarchisti z konca šesťdesiatych rokov sú dnes na vedúcich miestach a dávajú dokopy Zväz európskych socialistických republík, kde budú opäť zákazy, predpisy a regulácie úplne na všetko. A kým jednou rukou kontrolujú a regulujú, druhou kradnú čo sa dá.

Novozvolený ontárijský premiér podpísal počas svojej volebnej kampane za veľkého mediálneho ohlasu zmluvu s Alianciou kanadských poplatníkov, že nebude zvyšovať dane bez vyhlásenia referenda. Dnes už máme zvýšené dane bez toho, aby sme o niečom vedeli. Dôvod je jednoduchý – my občania väčšinou nepovažujeme za zlé, ak politici klamú a kradnú. Je nám to jedno – nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Boli sme ticho, nehovoriac o tých, čo prikyvovali, keď Lenin, keď Stalin, keď Hitler, keď Tiso, keď Gottwald, Husák, Mečiar, Čarnogurský, Dzurinda, Chrétien, McGuinty... bude to niekedy inak?