Červenec 2004

Naozaj to nikoho nezaujíma?

Peter Breiner

Takmer nikoho. Gaussova krivka nepustí. Demokracia by fungovala tak, ako si to jej vynálezcovia predstavovali, iba vtedy, keby nadpolovičný počet voličov mal jednak záujem o veci verejné a taktiež inteligenciu alebo aspoň čas pochopiť, o čo vlastne ide. Ani jedno nie je pravda, a preto môžu, prepytujem, demokratické parlamenty celého sveta robiť viacej alebo menej, čo sa im páči.

Slovenskému sa momentálne páči starať sa o svoje hmotné pôžitky. Odmietnutie zmrazenia miezd a schválenie trojnásobného zvýšenia volebného príspevku stranám je kurevské svinstvo, ak mám byť slušný. Politické prostitútky, ktoré sa inak nedokážu dohodnúť na ničom, čo by prípadne prospelo ich voličom, v tomto prípade vôbec nezaváhali a bez ohľadu nato, či majú v priečeliach napísanú demokraciu, kresťanstvo alebo komunizmus si jednotne a neochvejne pridelili ďalšie peniažteky, ktoré pod hrozbou trestu povyberajú od občanov.

Ono je to totiž jedno. Moc a peniaze sú návykové drogy, rovnako hrozné ako alkohol či heroín. Málo je prípadov kedy pôvodne slušní ľudia po vstupe do politiky takými aj zostali. A už vôbec by som neobmedzoval tento problém lokálne, či už na Slovensko alebo na postkomunistické krajiny. V žiadnom štáte sa politici nesnažia v prvom rade slúžiť voličom. Aj v krajinách, kde nemali dlhé roky komunizmus a medzi obyčajnými ľuďmi ešte panuje aká-taká slušnosť, je politikom dobré meno na smiech, česť nemá žiadnu cenu, kúpiť sa dá takmer každý a beztrestnosť vysoko postavených je úplne normálna. Lobbovanie, odmeňovanie volebných prispievateľov, konflikty záujmov, netransparentné prideľovanie štátnych objednávok, fiktívne sprostredkovacie zmluvy, medzidodávatelia, nekonečné vyšetrovania a zahrávanie afér do autu, likvidácie nepohodlných kontrolórov – nič z toho si slovenskí politici nevymysleli, len to veľmi rýchlo prebrali z vyvinutých demokracií. Teror politickej korektnosti namiesto komunistickej cenzúry k nám ešte celkom nedorazil. Po vstupe do Európskej únie sa to len zhorší, pretože ťažko nájsť niečo viac zamorené kryptokomunistami, byrokratmi a skorumpovanými zlodejmi.

Preto je zbytočné pokúšať sa o slušnú politiku. Aj najslušniackejšie strany totiž okamžite podliehajú droge moci. A nepomáha ani keď do hry zapojíme pánbožka, prikázania, občiansky konzervativizmus alebo povinne voliteľné etiky akéhokoľvek druhu.

Nič nenahráva politikom viacej ako ľahostajnosť a rezignácia. Čakal som, že aspoň niektorý nezávislý denník príde s rozčúlenými palcovými titulkami, alebo rozhorčení občania usporiadajú verejné zhromaždenie, ale do ulíc vyháňa lepšie hokej. Tomu rozumie každý.

Vo vyspelých demokraciách sa nezáujem voličov vybavuje už sofistikovanejšie. Kanadská vláda pomaly prestáva púšťať do krajiny vzdelaných imigrantov so znalosťou jazyka a tak noví obyvatelia, rozdelení multikulturálnou politikou do národnostných ghett, neovládajúci jazyk, pozvážaní autobusmi a usmernení svojimi vodcami poslušne vhadzujú volebné lístky bez toho, aby vedeli čo robia. Už sa ani nečudujem, že torontská univerzita má predpis, podľa ktorého musia učitelia písať vedeniu školy vysvetľujúce listy, ak študenti v ich kurze dosahujú lepšie ako priemerné výsledky. Reakcia väčšiny učiteľov spočíva v tom, že umelo znížia známky celému kurzu, aby si ušetrili problémy a študentom je jasné, že sa netreba zbytočne snažiť.

Totalitné vlády vždy potrebovali len priemerných občanov. Tí sa nebudú čudovať, že minister hospodárstva ide na výlet do Číny s hercami a novinármi, a pritom pár dní pred jeho cestou strávil v Bratislave viac než týždeň hlavný poradca čínskej vlády pre financie a investičný trh Anthony Neoh (minulý rok odmietol miesto ministra financií) a zo slovenskej vlády o neho nezakopla ani noha.