Srpen 2004

Štátnu hymnu treba menit čo najčastejšie!

Peter Breiner

S pobavením sledujem diskusiu, ktorá na Slovensku prebieha. Po politikoch, ktorí nemajú dôležitejšiu prácu sa do nej postupne zapájajú aj občania. Názory sú dva – nechať alebo vymeniť.

Ak by som k problému pristupoval len z hľadiska zdravého rozumu, neexistuje iná možnosť ako ponechať. Zavedenie novej by stálo peniaze, ktorých aj tak niet a nič by sa nezmenilo. Na hudbe až tak nezáleží a text si presne nepamätá nikto, politikov a hysterických vlastencov nevynímajúc. A pesnička, ktorá dokáže jeden národ vyburcovať k prejavom nadšenia a písaniu článkov, neznamená pre zvyšok sveta nič.

Viem celkom iste o skupine občanov, ktorá má eminentný záujem na tom, aby sa hymna menila čím častejšie. Nie len slovenská, ale každá. Členovia rozhlasového symfonického orchestra v Bratislave už nahrali, spolu so mnou, asi 400 hymien všetkých štátov, národov, provincií, republík a ostrovov, na aké si len spomeniete. Čím viacej zmien, tým viacej práce. Hudobne sú hymny v drvivej väčšine úplné nezmysly a texty siahajú od naivných hlúpostí cez hysterické krváky až po opilecké pesničky. Každá krajina je najkrajšia, každý národ najšľachetnejší.

Tento rok sme niektoré hymny nahrávali aj dva tri razy. Referendum na Cypre nedopadlo tak ako bolo treba, Východný Timor sa osamostatnil, o Iraku škoda hovoriť. Rusko sa vrátilo k sovietskej hymne s novým textom. Nikto ho neovláda. Ruský veľvyslanec v Aténach bol načisto prekvapený, keď ho olympijský výbor vyzval, aby schválil hymnu a jedine upratovačka vedela, že už majú novú. V Indonézii a Malajzii mali podobné problémy ako jeden z našich bývalých prezidentov, ale dotiahli to až k drobným ústavným úpravám. K moci sa tam dostali iné frakcie. Na Slovensku by sa v podobnom prípade v hymne začalo blýskať nad Čadcou alebo nad Komárnom.

Chudobnejšie krajiny nemali na vlastnú hymnu, tak si museli nakradnúť z cudzích. Peru, Kamerun a Andorra si zobrali z francúzskej, Antigua z nemeckej, Bahamy z kanadskej a Gruzínsko z nemeckej, ale tam našťastie prebehla revolúcia a už mesiac majú novú. Dali ju dokopy z troch národných opier.

Srbsko má svoju hymnu, Čierna hora dokonca dve, ale na spoločnej sa nevedia dohodnúť, tak používajú bývalú juhoslovanskú, ktorá je vlastne poľská, napísal ju Samko Tomášik a volá sa Hej, Slováci. Poľský olympijský výbor sa sťažoval, že ich hymna je málo pochodová až do chvíle, kým som ich neupozornil, že ich hymna je v trojštvrťovom takte a všetky dvojnohé bytosti budú mať s pochodovaním problém.

Estónska hymna je zároveň fínska, anglická je aj lichtenštajnská a nórska kráľovská. Tchaj-wan má vlastnú hymnu, oficiálne musí používať čínsku a na športové podujatia majú tretiu špeciálnu. Tuniská hymna má asi 25 verzií, všetky sú oficiálne. Doteraz najlepšiu nahrávku mali z miestnou dychovkou a zborom narýchlo pozháňaným zo stromov, takže keď počuli symfonickú verziu, netušili o čo ide. Juhoafrickú hymnu dávali dokopy niekoľko rokov, kým boli ukojené všetky miestne kmene a spieva sa v troch jazykoch. Juhoamerické krajiny sa pretekajú v tom, čia hymna sa obsahom aj rozsahom čo najviac priblíži kombinácii romantickej opery a požiaru v cirkuse. Vyhral Uruguay, majú hymnu, ktorá trvá vyše šesť minút.

Zdá sa, že hymny sú, ako mnoho ďalších, len nezmyselné a prázdne symboly. Je ale úchvatné, keď na hlavami vejú zástavy, znie hymna a po tvári futbalistu, diváka či účastníka zasadnutia stekajú slzy dojatia. Hudba však po chvíli dohrá a všetci sa opäť začnú kopať, opľúvať, klamať, okrádať a vraždiť. Alebo, čo je ešte horšie, odoberú sa do parlamentu, chránení rozšírenou imunitou, schvaľovať zákony.