Zaří 2004

Viktor Kulle: Žiť vo filmovom príbehu

Eva Andrejčáková

Meno Viktor Kulle na Slovensku veľa nepovie ani zasvätenej filmovej obci. Pôvodom český filmový režisér a dokumentarista hovorí, že viac o ňom budú vedieť v Prahe. Ako absolvent moskovskej filmovej akadémie vnášal svojho času do kinematografie rozruch. Keď v roku 1983 emigroval do USA, mal dvadsaťdeväť rokov a za sebou prácu pomocného režiséra na deviatich filmoch na pražskom Barrandove. Český filmár žijúci v Amerike prichádza teraz na Slovensko ponúknuť svoje skúsenosti z brandže a realizovať svoj dlhopripravovaný filmový projekt.

Prečo ste nedali po roku 1989 o sebe vedieť?

Neudržiaval som kontakty, necestoval som domov a ani som nehľadal príležitosť niečo tu po revolúcii podniknúť. Nakrúcať niečo v českej televízii alebo v štúdiách na Barrandove, to ma veľmi neťahalo. Zaujíma ma skôr nezávislá produkcia.

Čo vám napadlo, ísť študovať v sedemdesiatych rokoch filmovú réžiu do Sovietskeho zväzu?

Veľmi som chcel robiť film. Dostať sa však na akúkoľvek filmovú školu v tom čase bolo takmer nemožné. Nemal som známych, nebol som z Prahy. Pokúsil som sa o štúdium réžie hraného filmu v Moskve, kde ma lákali zvučné mená ako Bondarčuk, Gerasimov či Romm. Podarilo sa.

Ako si dnes spomínate na toto obdobie?

Hneď na začiatku som sa zhodou okolností zoznámil so spisovateľom a režisérom Vasilijom Šukšinom. Študoval v ročníku s Tarkovským, Michalkov-Končalovským, ktorí končili štúdium presne v tom čase ako Miloš Forman či Jiří Menzel u nás. Šukšin však zakrátko zomrel. Keď ho pochovávali, vzal som školskú legitimáciu, kameru a začal som nakrúcať pohreb. Bolo tam asi päťdesiat ľudí. O dve hodiny z toho vznikla obrovská demonštrácia. Prišla polícia a KGB. Tam som prišiel o svoj prvý film, zhabali mi ho. Všetci spomínaní mali totiž už vtedy politické problémy. Ja som do toho, nič netušiac, vletel.

Stali ste sa teda nechtiac disidentom?

Vtedy som o tom ešte neuvažoval, ale bolo to tak. Po pár mesiacoch som sa napríklad dozvedel o výstave nezávislých výtvarníkov. Hovoril som si - pôjdem tam. Potreboval som nakrútiť dokument, aby som mohol absolvovať ročník. V izmailovskom parku sa vtedy zišli výtvarníci, čo žili zalezení v pivniciach, na povalách, a vystavovali tam svoje veci. Potom, čo sa tam objavila britská televízia BBC, prišla sovietska polícia, KGB a požiarnici a rozohnali výstavu. Tam mi vzali materiál na môj druhý film. Stále som teda nevedel, akú robotu za prvý ročník odovzdám.

Čo ste napokon vymysleli?

Náhodou som sa dozvedel, že v Kaliningrade sú študenti z NDR, Kuby a Bulharska a stavajú tam nejaký komunistický chlievik. Povedal som si, že tam možno niečo nájdem a urobím z toho humor. Obraz to bol hrozný - rozváľané stavenisko, dážď, bagre, čo sa prepadávali až po volant do blata, nákladné autá s betónovými blokmi, zmoknutí belosi aj černosi, nedostatok jedla. Večer prišli všetci na spoločné stretnutie s pochodňami. Keď som to všetko nakrúcal, zrazu som si spomenul na podobné zábery z predvojnových fakľových sprievodov v Nemecku a behal mi mráz po chrbte. Na druhý deň som pri rieke náhodou stretol muža, veliteľa sovietskej skupiny, ktorá prišla v roku 1945 do Československa. To bola ďalšia absurdná situácia. Keď som mu povedal, že som študent VGIK-u a nakrúcam dokumentárny film, zaviedol ma niekde medzi vojakov. Vysvitlo, že je to pracovný tábor politických väzňov.

Podarilo sa vám tam aj nakrúcať?

Áno. Všetok materiál z cesty som potom doma postrihal a v škole som povedal, že som urobil film o mládežníkoch z brigády socialistickej práce. Pri premietaní na medzinárodnom školskom festivale som však ukázal dokument z tábora politických väzňov. Film mi, pochopiteľne, zhabali, ale prekvapilo ma, že som z neho dostal jednotku.

A mohli ste robiť ďalej?

V podstate som vďaka tomu dostal 'zelenú'. Ale už som sa nezbavil toho, že vyvolávam škandály a čokoľvek spravím, má šokovať. V treťom ročníku mi schválili nakrúcanie filmu podľa americkej rozhlasovej hry Sorry, Wrong Number!. Chcel som do filmu obsadiť Maju Bulgakovovú, jednu z najväčších sovietskych hereckých hviezd. Moji profesori mi však povedali, že je to finančne nereálne a že sa mi to nepodarí. Presvedčil som ju, hrala dvadsať dní zadarmo.

Čo na to pedagógovia?

Keď film v škole premietli, povedali mi, že ma už nemajú čo učiť, dostal som diplom o rok skôr a prepustili ma domov ako najmladšieho absolventa.

Absurdné situácie akoby sa na vás samy lepili. Ako vás vnímali, keď ste sa vrátili do Československa?

Samozrejme, vrátil som sa do Prahy s nálepkou. Keď istí ľudia zistili, že mám za sebou sovietske štúdium, spozorneli a nedôverovali mi. A ja som nemohol chodiť medzi nimi a vysvetľovať im, kto som a čo som tam robil, a že ma sovietske orgány radia skôr k skupine ruských disidentov.

Ovplyvnili vás v niečom sovietski disidenti?

Keď som sa vrátil a nastúpil som na Barrandove, už som vedel, že z politického hľadiska sú na tom mladí filmári z Maďarska, Poľska a ZSSR oveľa lepšie ako u nás. Rozhodol som sa teda dať dohromady skupinu mladých režisérov, scenáristov a kameramanov a presadiť vo vedení Barrandova založenie Siedmej dramatickej skupiny mladých.

Súhlasili?

Prvá reakcia bola veľmi pozitívna. Vedenie to bralo vážne, ale narazili sme na odpor vplyvných tvorcov starej generácie, takže to nevyšlo. Bolo nás asi pätnásť, chceli sme mať svoj priestor a možnosť priniesť príbehy a námety pre mladú generáciu.

Staršej generácii sa teda podarilo váš pokus znemožniť?

Medzitým som odišiel na vojenské cvičenie a keď som sa vrátil, už sa s tým nedalo nič robiť. Niektorí dostali príležitosť nakrútiť poviedky, mňa však z Barrandova vyhodili a skončil som v Zberných surovinách ako pomocný robotník. Na základe môjho otvoreného listu prezidentovi ČSSR a na ÚV KSČ bola ustanovená vyšetrovacia komisia, ktorá mala môj prípad prešetriť. Sťažnosť uznali za oprávnenú a Barrandov bol nútený obnoviť moju pracovnú zmluvu.

Naskytla sa vám ale pracovná príležitosť?

Vtedy som dostal scenár Formanovho Amadea, ktorý som mal pripraviť na nakrúcanie. Po dvoch týždňoch ma však z projektu odvolali, lebo niekto prišiel s tým, že nemôžem byť v kontakte s Američanmi. Poslali ma nakrúcať film do vojenského priestoru, ďaleko od Prahy, a tým sa to tu pre mňa skončilo. Pri dokončovačkách filmu sa podarilo mne, dcére aj manželke cez Bratislavu emigrovať.

Po vašom odchode vraj skupina mladých na Barrandove predsa len vznikla. Myslíte si, že ste k tomu svojím odchodom prispeli?

Ak sa nejaká potom založila, boli to už celkom iní ľudia. Z našej skupiny takmer všetci behom jedného roka odišli do zahraničia. Nikdy sa o tom nejako zvlášť nehovorilo. Vždy fungovali barrandovské záujmové skupiny, pokrytectvo a korupcia.

Teraz ste sa po rokoch vrátili a chcete rozbehnúť filmový projekt. Je už klíma priaznivá?

V začiatkoch novej éry sa v bývalom východnom bloku nedalo nič plánovať. Dnes mám pocit, že je tu priestor pre serióznu robotu. Chcel by som v Európe realizovať svoje scenáre, na ktorých som dlho pracoval. Začínam si tu pomaly organizovať prácu a vyberať produkciu. To je prvá vec. Zároveň by som rád poskytol informácie a skúsenosti, ktoré som nadobudol, predovšetkým po praktickej stránke, v podobe filmových kurzov. Myslím si, že doba pre nezávislú produkciu je ideálna, obmedzenia nie sú.

Odkiaľ beriete istotu?

Presadil a realizoval som svoje projekty v Moskve, v Prahe aj v Los Angeles, robil som na mnohých filmoch, musel som sa vedieť prispôsobiť a pritom som sa učil remeslu. V Amerike som robil väčšinou na objednávky, a potom som produkoval a režíroval aj dva vlastné celovečerné filmy.

Problémom tu môžu byť, ako vždy, peniaze.

Iste, plno ľudí tu asi povie - na dobrý film treba niekoľkomiliónové granty od štátu, priestory, kameru, bizniskartu, reprezentáciu, kontakty, publicitu. To nie je pravda. Základom je vždy príbeh, všetko ostatné je druhotné - to je už profesia, ktorá sa dá učiť. Úspešný celovečerný film sa dá urobiť aj za tristotisíc korún, ako napríklad El Mariachi režiséra Rodrigueza.

Čo ak vás znechutí nezáujem verejnosti, neochota úradníkov? Čo ak nedokážete ľudí o svojom projekte presvedčiť?

To by nebolo prvýkrát, ale ja nemôžem a nechcem nikoho presviedčať.

Sledujete filmovú scénu u nás?

Áno, čiastočne, ale som dosť sklamaný. Na Slovensku som mal veľmi rád Jakubiska, pripomínal mi Vláčila.

Úspech na Slovensku dosiahli napríklad filmy Martina Šulíka.

Žiaľ, jeho filmy nepoznám.

A čo české filmy?

Tie porevolučné, čo sa vytiahli zo šuplíka, ma veľmi nenadchli. Musíme si pomáhat alebo Tmavomodrý svět sú urobené profesionálne, ale niečo mi v nich chýba. Chýba mi nová doba, nová generácia, nové problémy. A mnohé ďalšie filmy akoby boli zošité z krčmových vtipov. Sú fajn, ale nie je v nich film.

Aký film?

Je to psychologická otázka. Taký film, v ktorom sa človek pozabudne. Vtedy sa odbúrajú všetky ostatné elementy a vy sa spolu s inými ľuďmi stávate súčasťou filmového príbehu, ktorý každému niečo hovorí. No zároveň je to film, ktorý má definovaného diváka. Inak si ho robíte len pre seba. Pokúšať sa o univerzálny film pre každého diváka, to už je hollywoodska limonáda.

Naše filmové štúdiá na Kolibe sa z porevolučných rokov stále nespamätali. Môže u nás vznikať dobrá nezávislá filmová produkcia, keď nevzniká ani tá závislá?

Môže. Myslím si, že práve tá má šance. Všetko záleží od talentu, scenára a vôle. Napríklad americké filmy ako Forrest Gump, Prelet nad kukučkiným hniezdom či Amadeus, to všetko boli nezávislé produkcie, ktoré sa ponúkali štúdiám už ako hotový balík. Štúdiá ich mohli, alebo nemuseli distribuovať. Iný problém je v tom, že napríklad nemecký investor-producent zoberie 20 miliónov a príde produkovať film do Hollywoodu, namiesto toho, aby ho produkoval v Európe. Sedemdesiat percent svetovej distribúcie kontroluje Hollywood, ktorého podstatnú časť však vlastnia zahraniční investori.

Prečo ste sa rozhodli ponúknuť svoje filmové skúsenosti na Slovensku?

Nevidím rozdiel medzi Slovenskom, Českom, Poľskom či Maďarskom, ako ani medzi Kaliforniou a Texasom. Je to dvadsaťštyri hodín autom. Tu sa mi momentálne podarilo dať dokopy ľudí, ktorí o vec majú záujem. Prvý filmový kurz pripravujeme už teraz na jeseň v Komárne. Na Slovensku teda začíname.

VIKTOR KULLE (1953) sa narodil v Gottwaldove (dnešnom Zlíne), vyštudoval gymnázium v Plzni. V roku 1968 získal francúzske štipendium na výtvarnú školu v Paríži, kvôli politickým zmenám však ostal v Československu. V rokoch 1973-1977 študoval filmovú réžiu na Všezväzovom štátnom inštitúte Kinematografie (VGIK) v Moskve. V roku 1977 začal pracovať na Barrandove ako asistent réžie, neskôr ako pomocný režisér. Pracoval na trinástich celovečerných filmoch, väčšinou zahraničných, koprodukčných, historických snímkach. Od roku 1985 žije v USA, kde pracoval ako grafik, potom ako art director a marketingový manažér pre vznikajúce počítačové firmy (Apple, Adobe). Od roku 1987 bol vedúcim oddelenia multimédií na generálnom riaditeľstve firmy Nissan. Založil vlastnú produkčnú firmu, ktorá sa začala zaoberať produkciou dokumentárnych filmov, programov pre televízne spoločnosti a reklamné kancelárie v Los Angeles, neskôr produkciou celovečerného hraného filmu. Napísal niekoľko scenárov, produkoval a režíroval dva celovečerné filmy Illusions a Black Box. Pôsobí ako konzultant a lektor psychológie umenia, vizuálnych riešení, dramatickej štruktúry filmového diela a charakterov dramatických postáv.

(www.czsk.net/svet)