Říjen 2004

Prečan: Slováci povstali na dejinnej krizovatke

Vladimír Jančura

Jeho kniha Slovenské národné povstanie - Dokumenty významne prispela k rozvoju historického bádania o tomto medzníku dejín. Dodnes, takmer 40 rokov po vydaní, sa túto rozsiahlu zbierku dokumentov nikomu nepodarilo prekonať. Sám Vilém Prečan (71) ostáva téme povstania naďalej verný. Pred tromi rokmi uverejnil dokumenty o delegácii povstaleckej SNR v Londýne, teraz pripravuje vydanie súboru hlásení o Slovensku a prípravách povstania, ktoré boli v roku 1944 predložené Stalinovi.

Sovietsky zväz mal vraj záujem na potlačení SNP, aby neskôr vynikla jeho osloboditeľská misia. Tak aspoň tvrdia niektorí publicisti a historici. Čo si o tom myslíte?

Je to príliš lacné tvrdenie, aj keď' sa v súvislosti s osudom Varšavského povstania ponúka, či dokonca natíska. Na rozdiel od Varšavy však Sovieti nedenuncovali SNP ako nepriateľskú protisovietsku akciu dobrodruhov a zločincov. Naopak, počnúc nocou zo 4. na 5. septembra urobili letecký most medzi frontom a povstaleckým územím, po ktorom dopravovali zbrane a ľudí, odvážali ranených a v záverečnej fáze, po 15. októbri, aj ohrozených ľudí do bezpečia. Letecky dopravili na Slovensko 2. československú výsadkovú brigádu, aj keď to trvalo tri týždne, a uvoľnili k dispozícii povstaleckému veleniu československý letecký pluk s 22 lietadlami. Na začiatku septembra sovietske hlavné velenie zmenilo dovtedajšie operačné plány a schválilo vojenskú operáciu s cieľom prebiť sa na Slovensko, ktorá sa začala 8. septembra a vošla do dejín druhej svetovej vojny ako karpatsko-duklianska.

Tá však bola pripravená narýchlo a zle...

Áno, preto nesplnila očakávané ciele, viazala však takmer všetku bojovú kapacitu nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina na severe a východe od povstaleckého územia. Okrem jednotiek nasadených na úseku Červená skala neboli preto Nemci schopní po 5. septembri nasadiť do povstaleckých bojov z priestoru na východnom fronte ani jedného vojaka. Všetko ostatné hovorí, pravda skôr proti Sovietom a udržuje pri živote presvedčenie, že v sovietskom ponímaní nebolo oslobodenie skutočným oslobodením, ak nebolo ich dielom, alebo ak si zaň nemohli nárokovať výhradnú zásluhu.

Prečo povstanie vypuklo akoby predčasne, bez dohody o koordinácii s pohybom Sovietov?

Pretože Stalinovo hlavné velenie takúto koordináciu vylúčilo ako nereálnu. Nemalo v úmysle nič koordinovať a ani pre to nič neurobilo, hoci o povstaleckých plánoch a jeho variantoch bolo informované: československými vojenskými kruhmi v Londýne a v Moskve, v auguste 1944 vojenskou misiou nadporučíka Koreckého, ktorú vyslal do Moskvy podplukovník Golian so všetkými dokumentmi, a napokon aj druhou delegáciou, Karolom Šmidkem a Mikulášom Ferjenčíkom, ktorí sa dostali do Moskvy 6. augusta 1944. Ani týmto delegáciám nebolo povedané o sovietskych zámeroch či záveroch z predložených informácií ani slovo. Vlastne sa Sovietom opatrnosť a nedôvera nedajú toľko vytýkať. Je však možné mať im veľmi za zlé, že bez slova komukoľvek čakali až do 2. septembra, ako to na Slovensku dopadne a čo sa z toho vykľuje. Z tohto hľadiska je údajná predčasnosť povstania mýtom, ktorý sa zrodil v hlavách účastníkov udalostí a udržuje sa pri živote už šesťdesiat rokov, pričom, pravda, bol dôležitým faktorom v účelovej reálno-socialistickej interpretácii dejín SNP.

Čo teda spustilo mechanizmus ozbrojeného povstania práve 29. augusta 1944?

Vojenské vystúpenie slovenského vojska proti Nemcom rátalo s dvoma variantmi: optimálnym, realizovaným v dohode a koordinovane so Sovietmi. Druhým variantom bol vojenský odpor v momente, keď' sa Nemci pokúsia z nejakých dôvodov obsadiť tú časť Slovenska, kde dovtedy neboli nemecké vojská. Napokon sa ozbrojené vystúpenie realizovalo práve v tomto variante. V takejto situácii pplk. Ján Golian vydal v Banskej Bystrici 29. augusta večer rozkaz na obranu proti nastupujúcim nemeckým jednotkám. Tu však treba zdôrazniť, že nemecký zásah nebol preventívnym opatrením ani reakciou na povstalecké plány, o ktorých Nemci nič nevedeli. Bol vyprovokovaný aktivitou partizánskych jednotiek na strednom Slovensku v druhej polovici augusta 1944, riadených Sovietmi z Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve. O hroziacom príchode či už pacifikačných alebo okupačných jednotiek na Slovensko boli Sovieti informovaní vojenskými kruhmi československej vlády; tieto správy dostával Stalin ihneď na stôl od príslušných sovietskych zložiek.

Vzniká otázka, prečo povstaniu výraznejšie nepomohli západní spojenci?

Na Slovensko vtedy akoby padol tieň Varšavy. Vieme, že včasnú a účinnú západnú pomoc varšavskému povstaniu znemožnil a odsabotoval Stalin. Briti z obavy pred ,,poľskými nástrahami", čiže pred podobným debaklom, aký zažili pri pokuse pomôcť Poliakom, nechceli proti povstaleckému Slovensku podniknúť nič, na čo by Sovieti vyslovene nedali súhlas. K takémuto postoju sa napokon pridali aj Američania. Lenže Sovieti nereagovali na nijaké otázky z britskej strany, ktoré sa týkali povstania. V tomto ohľade boli nemí ako ten príslovečný hrob. V tejto súvislosti dopoviem čosi podstatné o sovietskej pomoci. Nemáme doklady, ktoré by nám umožnili povedať, nakoľko bola alebo nebola sovietska pomoc povstaniu z hľadiska sovietskych čisto vojenských možností maximálna. Povstalecké velenie aj československá vláda v Londýne zastávali stanovisko, že bola veľmi nedostatočná. Pripusťme na okamih, že naozaj nemohli urobiť viacej. Sovietska diplomacia svojím tvrdošijným mlčaním však znemožnila eventuálnu pomoc zo Západu. Je zrejmé, a na to sú doklady, že na Slovensku nikoho iného nechceli, aj za cenu, že povstalci nedostali dostatok zbraní, najmä protitankových.

Napriek tomu prišla pomoc aj zo Západu.

Zoči-voči mlčaniu sovietskej strany sa Briti odvážili zhodiť na povstalecké územie iba určité množstvo liekov a zdravotníckeho materiálu. Američania boli smelší a využili to, že niekoľko amerických ,,lietajúcich pevnosti" dva razy pristalo s celkom legitímnym odôvodnením na povstaleckom Slovensku: raz v septembri, keď prišli po amerických letcov, svojho času zajatých pri spojeneckých náletoch na Nemecko, a potom v októbri, keď odviezli delegáciu SNR, ktorá mala odísť na rokovania do Londýna. Vždy boli americké lietadlá plné zbraní pre povstalcov. O to sa postarala americká spravodajská služba.

Niekedy sa spochybňuje samotný charakter povstania - nebolo vraj národné, lebo sa na ňom takmer nezúčastnili katolíci, ale iba evanjelici. Čo vy na to?

Národné - áno alebo nie? To záleží na tom, ako sa chápe vtedajší slovenský národný záujem. Bolo ním vari zotrvať až do konečnej kapitulácie v područí Berlína? Nie, skutočným slovenským záujmom bolo bojovať po boku spojencov. A buďme presní pri používaní označenia ,,katolíci". Áno, slovenskí katolícki politici sa na povstaní nezúčastnili, boli v Hlinkovej ľudovej strane, a teda v absolútnej väčšine na strane odporcov povstania. Povstanie bolo bezprostredne namierené proti nemeckému okupačnému vojsku a tiež proti vojnovému slovenskému štátu do tej miery, ako sa prezident a vláda stotožnili s nemeckou pacifikačnou akciou a dali Nemecku k dispozícii slovenské zdroje na vedenie totálnej vojny. Na zmätené argumenty o katolíkoch si dovolím reagovať protiotázkou. Týka sa delenia na katolíkov a evanjelikov i povstaleckých vojakov a partizánov alebo veriacich katolíkov v zázemí povstaleckého frontu? Chcem poukázať na absurdnosť takýchto otázok a rozdeľovania Slovenska na dva tábory podľa náboženského kľúča.

Povstanie vraj nebolo ani slovenské, lebo sa uskutočnilo iba ,,v niekoľkých stredoslovenských okresoch"...

To však bolo až po šiestich týždňoch bojov v obkľúčení! V prvých dňoch po začiatku bojov zahŕňalo povstalecké územie niečo vyše polovice plochy Slovenskej republiky, presnejšie 22-tisíc štvorcových kilometrov s 1,7 milióna obyvateľov (64 percent z celkového počtu). Na začiatku októbra to bolo stále ešte šesťtisíc štvorcových. kilometrov (15 percent územia) s 340 tisíckami obyvateľov. Nebolo to tak málo na vtedajšom okyptenom slovenskom území s niečo vyše dvoma miliónmi obyvateľov.

Zavše sa nastoľuje otázka, načo vlastne bolo povstanie, keď o víťazoch vojny sa už v tom čase rozhodlo, a čo vraj malo Slovensko z toho, že sa zaradilo medzi národy víťaznej koalície, keď zakrátko sa opäť ocitlo v totalite?

Tým sa dostávame k zmyslu povstania, tejto podľa môjho presvedčenia nielen najdramatickejšej, ale aj najvýznamnejšej epizódy slovenských dejín dvadsiateho storočia. Slovensko potrebovalo povstanie predovšetkým kvôli sebe. Nech by bolo o vojne už sto ráz rozhodnuté (do konca bojov v Európe a do nemeckej kapitulácie malo však ubehnúť ešte osem krvavých mesiacov), nebolo rozhodnuté, ako z nej vyjde Slovensko, či ako pasívny objekt, o ktorom rozhodujú iní, alebo či dá na vedomie svetu, aká je jeho vôľa, ako si predstavuje svoju budúcnosť a že chce spolurozhodovať o svojom osude. Veľkosť povstania bola v tom, že bolo nesené myšlienkou prispieť k porážke Nemecka a s ním spojeného domáceho režimu. Veľkosť povstania spočívala v tom, že tí, čo ho pripravovali a rozhodli o začatí bojov, to nevzdali ani v zložitej a neprehľadnej situácii plnej rizík, keď došlo na lámanie chleba. Povstalecké Slovensko, jedno z najväčších bojísk európskej protinacistickej rezistencie, sa držalo osem týždňov.

Nakoniec však bolo vojensky porazené...

Iste, ale zároveň sa povstanie stalo veľkou dejinnou križovatkou. Politické výsledky povstania spoluvytvárali základy povojnového československého štátu a povstanie ostalo na pol storočia symbolom a tradíciou vôle a túžby po slovenskej národnej svojbytnosti. Neskorší zápas za slobodu s komunistickou totalitou v sebe zahrnoval aj zápas za pravdu o povstaní, ktoré si komunistická strana prisvojovala, aby legitimizovala monopol svojej moci. Nechať si zbagatelizovať povstanie, znamená nechať si ukradnúť kus vlastných dejín, jedinečný historický čin a tradíciu, na ktorú môže byť aj dnešné demokratické Slovensko hrdé. Preto je také dôležité, že vo veľkej spoločenskej diskusii po roku 1989 slobodní slovenskí historici obhájili povstanie v jeho historickej zakotvenosti ako dejinný čin. Urobili tak proti všetkým snahám ho znevážiť a interpretovať iba ako osudné vykročenie na cestu, ktorá končila v štyridsaťročnej komunistickej totalite.

VILÉM PREČAN (1933). V rokoch 1950 - 1970 sa v Historickom ústave ČSAV venoval najnovším českým a slovenským dejinám. V roku 1968 sa stal jedným z iniciátorov a vydavateľov publikácie Sedem pražských dní (tzv. Čiernej knihy), v dôsledku čoho bol vystavený politickej perzekúcii. V roku 1976 sa vysťahoval do SRN, kde založil a viedol Československé dokumentačné stredisko nezávislej literatúry. Po návrate z emigrácie do Prahy v roku 1990 založil a až do roku 1998 viedol Ústav pre súčasné dejiny ČSAV, neskôr AV¤ČR. V roku 2001 bol ako piaty zahraničný vedec vyznamenaný Medzinárodnou cenou SAV.

(Český a slovenský svet, www.czsk.net/svet)