Říjen 2004

Exil a Kráľovstvo československé

Dušan Wolczko

Ak nemôžete odsúdiť druhých, aby ste pritom neodsúdili seba, musíte obžalovať seba, aby ste mali právo súdiť ostatných.

Albert Camus: Pád (1956)

“Nikdo emigrovat nemusel”

Týmto prekvapujúcim výrokom rozveselil bývalých občanov ČSSR Jiří Dienstbier, politik, novinár, pedagóg, disident, chartista atď, jeden z mála štastných kuričov, ktorí sa po úspešnej inscenácii zamatovo-červenej tragikomédie stali ministrami.

Nie všetci emigranti sa smiali; jednak preto, že nie každému čo opustil rodný kraj je do smiechu a jednak preto, že väčšina sa o existencii výroku vôbec nedozvedela, ba mnohí by sa iste čudovali, že kedysi existoval kurič, zvaný Dienstbier.

Kolegovia zo Západu, ktorí nemajú zmysel pre čierny kotolnícky humor sa azda právom pýtajú čo tým chcel filozof povedať. Netreba sa za to na nich hnevať, boli dlho preč a nevyznajú sa v tamojších pomeroch, nechápu, že ex-minister iba žartoval, že mal asi vypité (medzi kuričmi kolujú samizdaty o jeho pijackých schopnostiach), a že aj oni by si tiež mali niečo vypiť, že jeden imbecilný výrok zďaleka nestačí na to, aby ohrozil povesť bývalého aktívneho člena KSČ (novinár Rudého Práva a politický redaktor čs. rozhlasu totiž musel byť aktívny), že oproti nemu sú iba obyčajní zbabelí kopčekári, ktorí nemali tú česť sedieť v kriminále ako on, keď bolo zle, ale ani sa nepchali do strany ako on, keď to bolo výhodné, nezažili zdraviu škodlivý stres pri previerkach a nevedia si ani predstaviť šok i neznesiteľnú ľahkosť bytia po nasledovnom vykopnutí, a vôbec, ak nerozumejú žartom, ako by potom mohli rozumieť politike diplomata!

Avšak aj ich argumenty treba vypočuť: Teoreticky by naozaj nikto nemusel emigrovať, keby vôbec nebola žiadna KSČ, keby neboli členovia strany, nebolo by ani koho preverovať, vylučovať a ponaučovať, že áno súdruhovia Dienstbier, Hájek, Mlynář, Kohout (ten je zo všetkých disidentov najdisidentovanejší), Pelikán, Kusý a pozrimesa, aj majster Kundera. Reformizmus týchto bývalých komunistov nie je ani trochu dojímavý, každý komunista prispel svojou maličkosťou k sadomasochistickému morálnemu ponižovaniu vlastného národa a to sa nedá ospravedlniť ani horami samizdatových kecov. A rozhorčenosť emigrantov nepozná medze: Ak bol náš nelegálny útek zbabelosťou, potom ich perverzná kolaborácia bola legálnou prostitúciou...

Ale páni, nie sme predsa barbari, nie je dôvod na vzájomné urážky; schopnosti a zasluhy pána Dienstbiera sú nepopierateľné, človek s takými skúsenosťami sa nemusí stále mýliť a potom emigranti tiež nie sú všetci anjeli, tiež by sa dalo dĺho debatovať o rôznych príčinách opustenia republiky; musia uznať, že pri troške dobrej vôli mohli aj tí najbezúhonejší občania s oprávnenými obavami z prenasledovania nájsť útechu v Dostojevského odkaze, že veľký život sa dá prežiť aj vo väzení.

V tom prípade by mali zhruba dve možnosti, buď budú držať hubu a krok a disciplinovane kolaborovať s KSČ, alebo sympatie aspoň predstierať a popritom by ešte každý na vlastnú päsť mohol beztrestne udávať, podplácať a kradnúť ako ostatní spokojne si vegetujúci občania socialistického štátu, alebo sa vydať po kľukatých diverzantských chodníčkoch a bojovať proti veterným mlynom normalizácie ako pán Dienstbier s písacím strojom v ruke a prípadne obsadiť i nejaké teplé miesto v kotolni. (Ani domyslieť nechcem, ako by páni chartisti so svojimi remingtonkami v tom boji dopadli, keby medzitým na východnom fronte nevyhrala perestrojka.)

Prvá možnosť je zvlášť vhodná pre materialisticky orientované osoby, upredňostňujúce kvalitu života pred morálnymi hodnotami, inými slovami pre tých, čo urobia všetko preto, aby sa mali aspoň tak, ako sa majú prasatá v žite. Tieto typy sú seriózne a praktické, s vysokou prispôsobovacou schopnosťou; bledoružová farba ich pokožky nám prezrádza stagnáciu krvného obehu, spôsobenú nadmerným požívaním bielkovín, najmä živočíšnych; napriek prevládajúcej ružovej farbe majú obyčajne červený, na konci zdurený nos.

Druhá možnosť je vhodná pre intelektuálov. Mali by to byť najmä typy romantické, sentimentálne a idealistické so sklonom k exibicionistickému pózovaniu na čele zástupu. Podľa Ušakova je pre nich v spoločenskom jednaní charakteristické slabošstvo, váhavosť a pochybnosti. Pri bežnej prehliadke zvonku nás prekvapí ich bledosť- kondícia spôsobená pravdepodobne väzením alebo dĺhodobým pobytom v priestoroch mestskej pivárne s nedostatočným vetraním. Ich priesvitný vzhľad im však vôbec nebráni, aby sa ľahko dali uniesť hnevom, vtedy dokážu aj nemožné, zo dňa na deň sa z kuriča stane minister alebo aj naopak, z ministra kurič, skrátka, sú to kverulanti, pred ktorými sa treba mať na pozore.

Ako už vieme - však áno, páni reformisti - tretia možnosť neexistuje a preto bude pre obyčajných ľuďí a im podobné kriminálne živly lepšie, keď odídu do sveta a prestanú sa miešať do vnútorných záležitostí zvrchovaného postmarxistického štátu, ktorého obyvatelia si na rozdiel od zradných emigrantov našli bez problémov sebe primerané postavenie v jednej z dvoch spomínaných možností.

Väčšina obyvateľstva v ČSSR si celkom múdro zvolila prvú možnosť, čo svedčí o obdivuhodnej schopnosti našich národov prežiť nepriaznivé historické obdobia bez podstatného úbytku populácie. A tak u nás prežili aj komunisti na veľké prekvapenie i sklamanie príslušníkov porazených tried, ktorí ani za štyridsat rokov nedokázali vyhovieť kádrovej politike strany, dobrovoľných čiat pomocníkov verejného lynčovania a členov amatérskych fotografických krúžkov pri miestnych osvetových besedách. Zrazu sme si museli priznať nie práve najlichotivejšiu skutočnosť, že u nás nebolo takmer rodiny bez člena KSČ. Kto má prosím vás žalúdok dosť silný, aby pred panelákom vešal vlastného strýka! Celonárodná kolektívna zodpovednosť bola najhlavnejšou príčinou zamatového priebehu revolúcie; len ten, kto nepozná miestne pomery môže obdivovať civilizovanosť a veľkorysosť s akou sa vraj naše národy dokázali oslobodiť spod komunistického jarma. Cudzinec nepochopí, že v dobytom hrade nebol žiadny nepriateľ, len samí dobyvatelia, že niet vinníkov, všetci svoju lojalitu iba predstierali zo strachu pred prenasledovaním a aby bola sranda, aj prenasledovatelia prenasledovanie len predstierali zo strachu pred prenasledovaním z Moskvy - a skús hľadať vinníka tam, keď si taký geroj!

Na druhej strane ani domáci nemôžu nikdy popochopiť kalvárie emigrantov, ktorí si namiesto diskriminácie a úzko vymedzených podmienok a možností na Východe zvolili diskrimináciu a úzko vymedzené podmienky a možnosti na Západe. Motívy útekov bývajú rôzne, ale opäť tu máme dve hlavné alternatívy, a máte pravdu pán Mrožek, obidve sú rovnako absurdné: prvou je pokus o dosiahnutie hmotného blahobytu (vhodné pre ekonomických i politických emigrantov), druhou je snaha o získanie indviduálnej slobody (len pre politických). Obidva motívy nie sú ani vznešené, ani nízke, sú proste nelegálne krásne, ak viete, čo tým myslím.

Ako to už v exile chodí, sny sa nezhodujú so skutočnosťou, ale nočné mory áno, absurdnosť emigrácie nie je dôsledkom mylných predpokladov a nesplnených očakávaní, ale práve naopak - dosiahnutie hmotného cieľa sa pričasto javí ako strata a radosť z vytúženej slobody kazí ohraničenie spoločenskou izoláciou.

“Padouch nebo hrdina, vždyť jsme jedna rodina!”

Vo vzťahoch medzi našimi domácimi a zahraničnými občanmi sa veľa zanedbalo a situácia zostáva vďaka staronovej generácii politikov naďalej napätá. V tejto vzrušujúcej atmosfére pociťujem silné nutkanie urobiť záverečné vyhlásenie:

Vážení súdruhovia, páni emigranti, pomery u vás i u nás sa menia zo dňa na deň a ťažko sa v nich vyznať, iba najbystrejší potomkovia oportunistov majú ešte aký-taký prehľad a vedia, za ktoré večné pravdy sa oplatí momentálne bojovať, ktoré sociálne záujmy treba presadzovať, ktoré názory sú teraz v móde a aká ideológia ich najrýchlejšie privedie k moci. Naše vzájomné dialógy troskotajú na nekonečných technických komplikáciach, preto je nevyhnutné veci zjednodušovať. Navrhujem zmierenie; prítomní sa v prvom rade musia dohodnúť, aby netrvali viac na tom, čo považujú za správne, hlavne aby emigranti netrvali na potrestaní komunistických zločinov a aby si viac nerobili nádeje na získanie svojich majetkov.

Domáci, najmä tí, ktorí neoprávnene užívajú emigrantské nehnuteľnosti, im za to sľúbia, že sa k nim budú chovať slušne keď prídu na návštevu, hoci to ich tradičné kultúrne normy bezprostredne nevyžadujú, že im konečne prestanú závidieť a nebudú im viac nadávať do posratých emigrantov.

(Vatra, 1. slovenský časopis v Queenslande, vatra@iprimus.com.au)