Prosinec 2004

Stena za oponou

Peter Lehotský

Pred pätnástimi rokmi sa po výroku „ab sofort!“ pohlavára Trabantlandu skončila tragédia jedného národa v dvoch štátoch. Pár dní na to začali píliť železnú oponu na Dunaji. A začala sa nová tragédia národov.

Možno je to v poriadku, že dnešní „násťroční“ si „vycestovaciu doložku“ pletú s „doložkou najvyšších výhod“, miesto na banány stoja hodiny v dlhých radoch na novú verziu Playstation a nemajú problém si odskočiť na Rolling Stones do Viedne. Možno je takisto v poriadku, že si nepamätajú marsky za päť korún, Slobodná Európa je pre nich jednou z hudobných skupín a nik ich nenúti učiť sa naspamäť slová budovateľských piesní („My leétci mááme ócelovéé ptááákyyy...“).

Veľká časť dnešných budúcich voličov je zmätená nadávaním svojich starších príbuzných „na pomery“, kedy mlieko v tom istom hypermarkete stojí každý deň o korunu menej či viac. Možno preto si ľahko osvojila vetu „toto za socializmu nebolo“ a je ochotná dať svoj hlas komunistom a podobne sfarbeným šíriteľom nesplniteľných sľubov. Generácia dnešných tínedžerov dnes netuší, kto to bol Gottwald, Havel a Klaus sú pre nich nejakí divní ujovia z TV a nechápu, prečo sa tam objavujú častejšie ako poľský alebo maďarský prezident.

Dnešná mládež má v novembri dva voľné dni navyše a možno ani nemá predstavu, prečo je to tak. Nezabáva sa na paradoxe novembrových osláv kedysi veľkej októbrovej revolúcie. Siedmy, deviaty či sedemnásty november sú pre ňu iba ďalšie čísla v kalendári. Opona padla. A stena ostala opäť za ňou.