Prosinec 2004

Dochtoři a ynžynýři za hrnec sádla ...

Ross Hedvíček

Před několika dny jsem se zamotal do zajímavé diskuse na slovenském internetovém fóru ds-l. Pronesl jsem pouze svůj názor - podotýkám, že to se tady u nás v Americe může - a následovala záplava verbálního bombardování na mou adresu. Ty úplně idiotské emaily vynechám, ty zajímavé následují. Napsal jsem toto: "Roman se údajně dostal na vysokou školu bez protekce, protože údajně byl dobrý na matematicko-fyzikálních olympiádách... Jinak se tam dostávaly jen děti komunistů. To je fakt, to není údajně.“ Nemyslel jsem to nijak zle, ovšem potrefená husa zakejhala a ozval se A. H. (který si přeje zůstat anonymní) z Košic: "To nie je fakt, to je klamstvo. Rosťa vie veľmi dobre z rozhovoru v cs-klube, že na VŠ sa dostávali aj deti, čo nemali rodičov v KSČ. Okrem toho je takýto útok na Romana neuveriteľný hnus." Hnus či nehnus - i ostatní se začali vyjadřovat. Například Tibor Takáč:

"Ja, ako 17ročný som otcovi (hutníkovi v ZSNP) vyčítal, že keď nie je v strane, nemám šancu dostať sa na vysokú. Chudák otec preto, aby mi neskazil celý život, na staré kolená podpísal prihlášku do KSČ. Na vysokú ma vzali, ale až na odvolanie a na obor, v tom čase málo zaujímavý. Chcel som na architektúru a až po mojom odvolaní ma vzali na geodéziu, kam som vôbec nechcel. Nakoniec o tom, že som tam šiel, rozhodla hrozba vojenčiny a frajerky. Otec zbytočne vstupoval a platil pár rokov stranícku známku (čo bola len a len moja robota a dodnes si to vyčítám), no srandy, čo si na straníckych schôdzach užil, možno stáli za tých pár korún. Ja som len zíral, čo sa na takých robotnicko-stranických schôdzách preberalo (napríklad, že si v sprchách púšťajú náročky jeden druhému studenú vodu, alebo sa oblievajú na hajzloch). Po pár rokoch odišiel do dôchodku a dodnes neviem, či zomrel ako člen strany, lebo členské príspevky určite neplatil a komunista tiež nikdy nebol. Myslím, že v tom čase (r. 1973) pri prijímání na vysokú viac zabrali úplatky, ako členstvo v strane. Nemám to overené, ale rozprávalo sa napríklad aj o klúčikoch od auta, najmä pri lukratívnych školách, ako právo, architektúra, či lekárstvo. Nevylučujem, ale ani "stranícke" prijímačky. Viem o pár chlapcoch, ktorí nemali najlepší kádrový profil a vyriešili to tak, že po strednej šli za robotníkov, potom vstúpili do strany a po roku ich bez väčších problémov prijali. Na našom odbore (geodézia) študovala odhadom tak jedna štvrtina decák komunistov a z nich možno dvaja-traja mali rodičov či strýkov nejakých menších komunistických funkcionárov, aj to možno náhodou. Dokonca fyzikára (učiteľa) sme mali človeka vylúčeného zo strany. Takých menej zaujímavých fakúlt a odborov bolo viac. To len tak pár konkrétnych spomienok, nie len trápne trepanie a vymýšlanie, pretože ja fakt neviem, ako to vtedy naozaj bolo a chodilo. V robote som mal kolegyňu, ktorá sa každý rok hlásila do strany, no nechceli ju za boha prijať. Po 89. z nej zrazu bola najvätšia antikomunistická gerojka, niečo ako Flašík.

Další, Miro Borík, napsal následující:

"Nerád zverejňujem súkromné veci, lebo čo je na internete, je večné. Ale urobím výnimku pre môj príklad. Po strednej škole ma nevzali na vysokú školu. Dalšie príjímačky som robil cez vojenskú službu a riadnu dovolenku, aj nejaký posudok a aj odporúčanie mi dali k prihláške. Po dvoch rokoch vojny som študoval v riadnom dennom štúdiu aj keď nie na tej fakulte, kde som sa pôvodne hlásil. Tam určite brali len deti komunistov. Nemohol som tomu uveriť, keď som dostal z domu telegram, že ma prijali. Na vojakov museli mať nejaké kvóty, koľko ích museli prijať. Asi som bol len jediný vojak, tak ma museli nakoniec prijať, inak by tu kvótu nesplnili. Jednotky som nemal, mal som vôbec problém urobiť prijímačky z matiky a ani som sa zvlášť na tie prijímačky nepripravoval, lebo som neveril, že by ma zobrali. "

Juraj Tóth napsal toto: "Rodičia v strane boli - plus, lebo bolo za to kopec bodov, ale samo o sebe to nestačilo, rovnako ako nečlenstvo rodičov v strane nikoho priamo nediskvalifikovalo. Horšie to bolo s luďmi, ktorých rodičia mali nejaký vážny kádrový problém. Ale nad tým všetkým stáli osobné kontakty, úplatky, ako aj vynikajúci študijný prospech - taká vyhratá olympiáda určite zaručovala bezprijímačkový postup na vysokú školu technického smeru a tiež prírodných vied. Napríklad my sme mali v triede na gymnáziu, okrem víťazov olympiád, aj majstra ČSSR v rybolove a ten tiež išiel na architektúru bez prijímačiek. Humorné, ale je to tak. Dalo sa dostať. Tých ludí nebolo veľa, pretože každý radšej podporil prijatie svojho dieťata aj nejakou protekciou, či už relevantnou, alebo nerelevantnou, než ako sa spoliehať na čokoľvek iné, napríklad členstvo v strane. Ale víťazi olympiád, majstri ČSSR v športových disciplínach to mali isté bez čohokoľvek, teda aj bez akejkoľvek protekcie. Ďalej dostať sa na školu v Prahe, Brně, Hradci, bolo v podstate jednoduchšie, ako sa dostať v Bratislave, lebo mali kvóty na Slovákov, čo bolo treba plniť a zas až tak veľa ľudí sa tam nehlásilo. Veľa ľudí, čo by sa nikam na Slovensku nedostali, napríklad pre kádrové problémy, vyštudovali české školy. A mať tetušku na študijnom, ktorá vhodne vymenila prijímacie písomky, alebo keď foter chodil chlastať s patričným prodekanom, bolo pre prijatie na vysokú školu určite dôležitejšie, než členstvo rodičov v KSČ. Opakujem, neplatilo to pre ľudí, čo mali rodičov s nejakým fakt vážnym kádrovým vrúbkom, takže si ich prijatie nikto radšej neriskol. To sa potom riešilo na vyšších úrovniach a na školu prišiel len prípis, alebo sa niekto z akademických a príslušných straníckych funkcionárov vážne sám angažoval a prijatie vydupal, riskujúc sčasti svoju ďalšiu kariéru, alebo svoj vrúbok. To všetko platí pre technické a prírodné vedy. Iná bola situácia v humanitných smeroch a rôznych vychytávkach, čo sa otvárali povedzme raz za 3 roky pre 2 študentov, tam platilo: silnejší pes jebe. Väčšia tlačenka prebíjala menšiu, ako pri kartách a nič iného nehralo v podstate rolu."

Vyjádřil jsem údiv nad množstvím protekce, potřebné k přijetí na vysoké školy, a jak často je to zmiňováno - Juraj Toth odpovídá: "Prakticky KAŽDÝ, kto dával vtedy decko na vysokú školu, zháňal nejakú protekciu, rovnako ako zháňal protekciu, keď si chcel kúpiť auto, alebo dobrú sedačku do obývačky. Tak táto spoločnosť fungovala. Čiže formulácia v dnešnom kontexte, ako píšeš, je nezmysel. Protekcia nebolo žiadne privilégium, ale normálna súčasť fungovania spoločnosti - každého bratranca strýko zo šiestého kolena bol alebo prodekan na vysokej škole, alebo vedúci autoservisu, prípadne jeho manželka predávala v novinovom stánku a odložila ten komunistický rakúsky plátok Volkstimme s programom ORF. Kto nemal protekciu, nemal mandarínky na Mikuláša, alebo si ich vystál v x-hodinovom rade v zelovoci a možno sa mu neušli. V mojich časoch bežala prakticky už len jedna vec: bodový systém. Za všetko boli body. Rodičia v strane? X bodov. Samé jednotky? X bodov. Tretie miesto na olympiáde? X bodov. Prijímačky z matiky? Body. Fyziky? Body. Marxizmus? Body. Spočítané, podškrtnuté - prijatí/neprijatí. A ďalej sa to už točilo len ako to odrbať, teda podhodiť iné písomky, zle sčítať body, niekoho pretlačiť (tu mi mechanizmus nie je úplne jasný, ale predpokládám, že každý vážnejší funkcionár školy mal akúsi neoficiálnu kvótu, ktorú mohol naplniť svôjmi ľuďmi a výsledky sa dajako dodatočne sfalšovali), čiže je úplne jasné, že museli tadiaľ preplávať aj ľudia bez protekcie, s dostatočným počtom bodov, ale spoliehať sa na to, bolo riskantné, veľmi riskantné. Ďalej úplne nezávislý proces bolo následné odvolanie proti neprijatiu, tam už šlo len o tlačenky, minimálne na 90% a úplne krikľavé prípady evidentného neprijatia. A odvolávalo sa v 2 kolách - raz tuším k rektorovi a potom pri neúspechu k ministrovi školstva, na všetko boli výhradne dodatočné kvóty, čiže priestoru na manipuláciu bolo viac než dosť. Ale ber to tak, že víťazstvo v olympiáde, tuším podporené tým, že študent nesmel mať žiadnú trojku na vysvedčení a stále musel byť vyznamenaný, stačilo, aby sa tomuto celému vyhol a išiel bez prijímačiek, alebo komplet samé jednotky počas celej strednej školy aj bez olympiády, ale to som si už nie tak istý. Rovnako, ako potom pri skončení vysokej školy, ak skončil s cenou ministra školstva, t. j. celý čas mal samé jednotky, tak sa pre neho vytvorilo úplne nové asistentské miesto na katedre, ktorú si vybral (väčšinou teda na tej, na ktorej končil), bez ohľadu na to, či bol straník, alebo nebol. A to ešte, aspoň u nás na stavebnej, platilo, že na konci štúdia si študent mohol ísť 2 známky za celé štúdium "opraviť". A zopár vecí je mi dodnes nejasných, napríklad na čo boli konkrétne vyhradené kvóty - napr. pre deti s robotníckym pôvodom, či boli za to len opäť jednoducho body, alebo boli hodnotení akosi mimo v rámci tej kvóty, ako to bolo s menšinami, proste ten systém bol veľmi sofistikovaný a dokonca kvazitransparentný, aj keď asi nie verejne dostupný a hlavne sa často menil, prakticky každý rok, váhové kategorie a tak. Napríklad vedieť dopredu, aké budú presne otázky na prijímačkách tiež výrazne zvyšovalo šance. Neovládam presne zákulisie odvolacieho konania, aká bola hierarchia tlačeniek, tam sa proste prelínali kompetencie funkcionárov školstva so stranickými funkcionármi. Ale mať kámoša, alebo uplateného príslušného prodekana, bolo celkom určite to najdôležitejšie a najjistejšie. Ani vysoko, ani nízko a hlavne bolo to celé v jeho kompetencii a pod patronátom, čiže ani nebol potom nikomu on zaviazaný."

J.M., zřetelně mladší generace, co toho už nejen mnoho nepamatuje, ale také předstírá, že hodně zapomněl, napsal: "V čase, keď som ja išiel na VŠ, čo bolo r. 1987, sa na školy ako SVŠT (strojári, stavbári, chemici) dostal každý. Kádrový profil nehral žiadnu úlohu. Ak boli nejaké podmazy, ak išlo o extra blbého zaújemcu."

Tato poznámka rozčílila k velkému nesouhlasu Lubo Vopravila, z generace o dvacet let starší: "A viem úplne konkrétne, o čom hovorím. Napríklad mne odmietli podpísať na priemyslovke čo len samotnú prihlášku. Normálne, otvorene, ani sa tým netajili. Podobne aj dalšiemu kamarátovi. A bolo mi to povedané hneď v prvom ročníku, že sa nemusím ani pokúšať. A to bola piata stredná škola, na ktorú som sa vôbec dostal, teda na štyri predtým ma prijali a v rozmedzí jedného až troch dní má z nich aj vyrazili hneď po prijímačkách, keď som už mal v ruke papier o prijatí, len čo naštudovali kádrové materiály. A na túto piatu pojebanú som sa dostal tiež len PO PROTEKCII, teda tak, že zástupca riaditeľa, starý pán Šteffek, bol v Banskej Štiavnici šéfom skautingu, tak ako môj otec, a navyše to bol strýko rodinných priateľov. Doslova má tam prepašoval, z čoho mal neskôr, keď sa to prevalilo, obrovské problémy a možno aj štastie, že sa tam vôbec udržal. Ale to už bolo pár týždňov po otvorení, už nado mnou asi kývli rukou. Alebo je možné aj to, že v tom mal zas prsty a udržal to. Ibaže to bolo všetko, žiadny ďalší nárok, ani podpis na prihlášku, na to už bol aj on malý pán. A takto to išlo na všetky strany, napríklad prišli robiť do školy NÁBOR vojaci, na VŠ. Myslel som si, že s tým vyjebem, tak som sa upísal. S tým, že nastúpim na VAAZ Brno. Boli z toho celí unesení, asi by za mňa niekto dostal prémie, už som tam bol, aj na ich trovy na exkurzii a bavili sa so mnou, ako keby som bol už prijatý. Pravda len do chvíle, kým má komunisti nezačali kádrovať a mohol som ísť do riti, ani armáda kde robili nábor, ma nemohla prijať. To isté som ešte skúšal druhýkrát, policajti robili nábor. Pol roka pohotovostný v BA, akýsi prijímač, potom VŠ ZNB - kriminalistika, v Prahe. Náborčík takmer tancoval od radosti, že získal dušičku. Koňov kokot, potom som myslel, že sa rozplače, keď mi oznamoval, že hovno hovno, zlatá rybka. Potom mi ešte povedal, že toto by mi vlastne ani nemal ukazovať, ale ukázal. Mal na mňa plný fascikel od eštébákov, len som otváral oči. Ako akási otcova sestra zo Slavonic, z rakúského pohraničia, ktorú som v živote nevidel, písala list niektorému strýkovi - buď do Austrálie alebo do Rakúska, už sa nepamätám, že u nás zdražili cukor. List z pätďesiatych rokov... Všetky moje listy kamarátovi, čo emigroval s rodinou do Nemecka na začiatku deviatky, aj jeho odpovede. A podobné chujoviny, to bolo to ich ´preverovanie´.... Takže kádrový profil nehral vôbec žiadnú rolu? Asi preto som si ja kokot platil za CUB 22 tisíc za semester, až po prevrate, že...? Keď som si mohol, vlastne čo som chcel, urobiť úplne bez problémov za štátne kedykoľvek predtým, úplne zadarmo a ešte si snad aj vybrat... Chlapci o tom asi nic nevedia, inak by čosi podobné nemohol nikto napísať. Ále... škoda hovoriť, nechce sa mi na to ani myslieť, bolo by to na román. Pár luďom tu asi osobne chýbal červený fašistický teror, aby si ho prežili hlbšie a dnes im je za ním ľúto a majú ho potrebu ospravedlňovať a obhajovať. Sesternica ešte asi rok či dva pred prevratom chodila s chlapcom, ktorý si robil VŠ ZNB. Potom, pár týžďnov pred svadbou, jej nebol schopný do očí povedať, že končia, hodil jej len lístok do schránky, aj to asi aby ho pri tom nikto nevidel. Že dostal v škole na výber, či ju chce dokončiť, alebo sa zahadzovať s triednym nepriateľom. Aj to už tie kurvy červené esesácké vedeli, hľadali všade a stále. A tak ďalej dookola, to by skutočne nemálo konca, keby mi z toho nebolo na grcanie a začal by som to rozpitvávať ďalej...

A môžeš im to tam poslať, tej ružovej frakcii KSS, ktorá tu úplne verejne obhajuje červený fašistický systém, je mi z toho fakt na grcanie..., čosi som, zdá sa, nepochopil..."

Fascinující je hlavně to zcela jasné, i když přímo nikdy nevyslovené. Výše uvedení (s výjimkou Luba Vopravila) berou skutečnost, že většina nově přijatých na vysoké školy byly děti komunistů, za tak jasné, že o tom ani není potřeba diskutovat a místo toho se soustřeďují na těch zbývajících pár procent nekomunistických dětí, které ovšem, jak oni sami dosvědčují, byly přijaty za pomoci různých protekcí, korupce a dalších neregulérních špinavostí. Čtenář musí mít až dojem, že výše uvedení trpí jakýmsi stockholmským syndromem, kdy oběti tak přilnou ke svým tyranům, že je eventuálně začnou bránit.

Můj další zdroj z ministerstva školství v Praze, který si z jasných důvodů nepřeje být jmenován, mi potvrdil, že praxe přednostního přijímání dětí komunistických rodičů na vysoké školy začala už v roce 1949 a trvala s malou přestávkou v roce 1968 až do roku 1989. Procenta se jistě lišila, od let padesátých, kdy 95% přijatých byly děti členů KSČ, zbývajících 5% procent byly děti "dělnického původu" až po léta osmdesátá, kdy procento dětí komunistických rodičů pokleslo na 80%, zbytek byly "protekční děti, tlačenky, úplatky a děti, jejich rodiče se znali s nějakým komunistickým papalášem.

V oněch nejtvrdších padesátých letech byl na vysokou školu přijat i dnešní stařičký mocnář České republiky Václav Klaus, který měl oba rodiče v KSČ. Ano prosím, blbej jsi mohl být, ale když rodiče byli v KSČ - cesta k vědeckým titulům a zahraničním stážím otevřena!

Mnozí z vás jistě namítnou, že to je všechno minulost - že to už neplatí, že dnes se takové věci už nedělají. Ale počkejte. Kdo jsou ti profesoři na českých a slovenských vysokých školách, kteří "učí" dnešní studenty? Ti nepřišli odněkud ze zahraničí, to jsou právě ti, kteří získali své akademické tituly buď protože jejich rodiče byli komunisti a oni sami byli pěkně bezpáteřní živočichové, anebo nějakou korupcí za úplatky - třeba za hrnec sádla. A takoví pavzdělanci mají v rukou výchovu nové slovenské i české inteligence?

Šťastnou cestu na smetiště dějin, přátelé...