Duben 2005

Diskuse

Vážená redakcia,

prečítal som si vo Vašom magazíne článok Kruté Slovensko od autorov Hany Čápovej, Romana Krištofa a Alexandra Mušinku. Nechcem spochybňovať jeho obsah, lebo taká je, žiaľ, skutočná realita. Slovenská realita. Nie je žiadne umenie takúto realitu napísať, veď niektoré české médiá majú z toho vďačnú tému. Umenie ale je, položiť si nielen otázku, prečo tomu tak je, ale hľadať aj odpoveď, prečo tomu tak je. Žiaľ, v obsiahlom článku nič také nie je, dokonca ani malý náznak reálne to naznačiť.

Takže, prečo v rómskych osadách deti hladujú, dokonca jedia trávu, trpia podvýživou a chorobami? Autori tvrdia, že je to výsledok sociálnych reforiem. Prekvapuje ma ale, že pisatelia takého renomovaného periodika (Respektu – pozn. red. CS-magazínu), dokonca nezávislého, si nedokázali položiť otázku, čo sú vlastne sociálne reformy po slovensky? Prečo niektorí ľudia na Slovensku žijú horšie ako zvieratá, práve v mene týchto reforiem?

Ja na rozdiel od nich sa nielen týmto zaoberám, ale účastním sa aj polemík a stretov s politickou mocou. Dôkazy, ktoré som nazbieral, a ktoré tu budem predkladať, sú nielen nezvratné, sú dokázateľné a jednoznačne usvedčujú ponovembrových slovenských politikov z dvoch novovzniknutých druhov zločinov proti väčšine slovenských spoluobčanov. Jedná sa o ekonomický fašizmus a systém kolektívnej viny bezbranných občanoch, ktorú na nich preniesli slovenskí politici po tom, čo sa v ich mene na Slovensku rozkradli stovky a stovky miliárd, aj keď sa hovorí o jednom bilióne a štyristo miliardách. Treba si uvedomiť, že tieto nakradnuté peniaze majú konkrétni ľudia – a tieto peniaze majú naďalej svoju hodnotu. Zvyšujú blahobyt ich majiteľom, zbojníkom.

Netrpia len rómske deti. Trpia aj nerómske deti. Trpí väčšina z nás. Keď pred norimberským tribunálom bol súdený nacizmus, tak sa nehovorilo o kolektívnej vine. Hovorilo sa o vine jednotlivcov. Vtedajší tribunál si osvojil, že systém kolektívnej viny je neprípustný, aj keď sa jednalo o druhý najzločineckejší systém po komunizme. Ani na Slovensku nie je ani v ústave, ani v žiadnom zákone zakotvený systém kolektívnej viny.

Teraz to porovnajme s ekonomickým fašizmom a systémom kolektívnej viny, ktoré na Slovensku vznikli za vlády Vladimíra Mečiara a v plnej nahote sa začali realizovať za vlády Mikuláša Dzurindu. Dostali názov ekonomické a sociálne reformy. V ich mene tí, v mene ktorých sa táto republika vedome rozkradla o stovky a stovky miliárd, ťarchu a zodpovednosť preniesli na tých, ktorí nielen nič neukradli, ale v skutočnosti (realite) boli okradnutí, tak na nich systémom kolektívnej viny preniesli následky za svoje ekonomické zločiny.

Som už tak dôkazovo silný, že viacerých slovenských politikov som verejne obvinil, že patria aj do kategórie vrahov vlastných spoluobčanov. Odcitujem tu pasáž z môjho otvoreného doporučeného listu, ktorý som poslal 16. 7. 2004 Národnej rade SR, Úradu vlády SR, Generálnej prokuratúre SR, (celý text je na http://bohemia.htmlplanet.com/) Ministerstvu vnútra SR, Ministerstvu spravodlivosti SR a Ústavnému súdu SR, ohľadom využitia Čl. 32 Ústavy SR – právo postaviť sa na odpor. Citujem:

„Dnes už možno jednoznačne konštatovať, že väčšinu slovenských politikov možno zaradiť aj do kategórie vrahov vlastných spoluobčanov. Názorne to dokázal aj minister zdravotníctva Rudolf Zajac, ktorý bol 23. 4. 2004 hosťom Nočných dialógov v Slovenskom rozhlase. V prvej polhodine priznal, že u nás zomierajú ľudia, ktorých by bolo možné zachrániť, no na prístroje a vybavenie chýbajú peniaze. Škoda len, že nejako pozabudol povedať, že z tých rozkradnutých stoviek a stoviek miliárd, o ktoré bol štát okradnutý v mene zločincov, zlodejov a sabotérov z ponovembrových vlád a parlamentov, by nielen naše zdravotníctvo, ale aj iné odvetvia takéto problémy nemali.“

Podobne sa preriekol aj minister hospodárstva Pavol Rusko v diskusnej relácii Sedmička na TV JOJ začiatkom januára 2005, že u nás zomierajú ľudia kvôli nedostatku prístrojov, keď obhajoval ekonomické reformy na Slovensku! Taktiež je paradoxné, že na tieto moje obvinenia sa neohradila ani vláda, ani parlament, ani ostatné štyri inštitúcie.

Takže, poďme rekapitulovať. Najskôr sa tu vedome za 14 rokov rozkradne jeden bilión štyristo miliárd, čo vôbec neprekážalo napr. Svetovej banke. Teraz, od tej istej Svetovej banky berieme pôžičky na reformy! Veď tie rozkradnuté miliardy, práve tieto rozkradnuté miliardy, ktoré majú konkrétnych majiteľov, nám chýbajú práve na to, na čo nám ich teraz požičiava Svetová banka. A kto na tieto ekonomické a zločinecké pokusy najviac doplatil? Dôchodcovia, telesne a zdravotne postihnutí, nezamestnaní a sociálne odkázaní, z ktorých 90% by chcelo pracovať. No nielen oni, ale prakticky aj celá stredná vrstva. A ešte jeden krutý paradox. Prednovembroví zločinci z KSČ a ŠtB nemajú existenčné problémy, ako ich majú tí, ktorí boli nimi pred novembrom 1989 prenasledovaní a perzekvovaní. Na zločincov sa kolektívna vina nevzťahuje, tá sa cez ekonomiku vzťahuje len na ich obete. Ponovembroví politici na Slovensku nám to znovu názorne dokázali.

Je úplne jedno, keď bol splynovaný Žid v Osvienčime, alebo zabitý väzeň v ruských gulagoch, či v 50. rokoch obesená Milada Horáková, či nevinné obete teroristického samovraha v Iraku a Izraeli, alebo zúfalý slovenský občan, ktorého ekonomické a sociálne reformy dohnali k samovražde. Vždy to bola len smrť nevinných. Ale skutoční vrahovia všetkých týchto obetí majú jeden spoločný názov. Sú to politici a realizuje sa to v ich mene, či v mene ich politiky.

So srdečným pozdravom ostáva

Vladimír Pavlík