Květen 2005

Prečo Slovensko potrebuje inštitúciu, akou je Ústav pamäti národa?

Marta Majerčáková

O poslaní Ústavu pamäti národa sa zhovárame s Ing. Mariánom Gulom, podpredsedom jeho správnej rady.

Prečo Slovensko potrebuje inštitúciu, akou je Ústav pamäti národa?

Hneď po novembri 1989 sa ešte v bývalom Česko-Slovensku uvažovalo, akým smerom sa budeme uberať. Cieľ bol jasný: demokratický politický systém. Úvahy zahŕňali i možnosti, ako prekonať dôsledky 40-ročného uplatňovania moci komunistov. (V Nemecku, ktoré malo takúto skúsenosť, vznikol ústav a zo zákona mu vyplývala úloha spravovať, sprístupňovať a vyhodnocovať materiály, ktoré po sebe zanechala spolitizovaná polícia bývalého východného Nemecka STASI). Materiály vytvorené ŠtB v spoločnom štáte Čechov a Slovákov zostali zachované a uložené vo zvláštnych archívoch FMV. Koncom roka 1991 vznikol pri ňom Útvar pre dokumentáciu a vyšetrovanie činnosti ŠtB a federálny parlament prijal tzv. lustračný zákon. Podľa môjho názoru táto cesta bola správna. V tom čase sme patrili k prvým krajinám, ktoré podnikli kroky na prekonanie dedičstva komunizmu. Chyba sa však stala vtedy, keď dokumentácia po ŠtB neprešla pod správu zvláštnej inštitúcie, ale zostala v správe FMV. Nastali tlaky politických, ekonomických a ďalších zoskupení, ktoré spôsobovali značné ťažkosti pri získavaní informácií z týchto materiálov. Po rozdelení Československa (od roku 1993) sa vyrovnávanie s komunistickou minulosťou u nás takmer úplne zastavilo. Spomínaný Útvar pre dokumentáciu a vyšetrovanie funguje iba v Českej republike. Rozdelenie archiválií nielen po ŠtB, ale i po ďalších bezpečnostných zložkách, podobne ako dohody o ich využívaní prebehli v neprospech Slovenska. Medzitým ostatné postkomunistické stredoeurópske krajiny prijímali zákony a vytvárali inštitúcie, ktorých cieľom bolo vyrovnávanie sa s dedičstvom komunizmu. U nás zatiaľ - ak sa to tak dá povedať - prebehol súboj medzi odbornosťou a charakterom, pričom „na body” vysoko zvíťazila odbornosť, charakter akoby sa stal záťažou. Materiály po ŠtB sa dostali do správy tajných služieb. Tu ich spravovali (a zneprístupnili) tzv. odborníci. Do takéhoto stavu prišiel Ústav pamäti národa. Slovensko potrebuje takúto inštitúciu preto: - aby sa neprehlbovala morálna devastácia občanov SR, - aby občania vedeli, čo sa na Slovensku naozaj dialo, - aby materiály po bývalých bezpečnostných zložkách spravovala inštitúcia zodpovedná parlamentu a nestali sa prostriedkom na spravodajské hry či vydieranie, - aby materiály, ktoré boli zničené, mohli byť aspoň sčasti rekonštruované, - aby sa tieto materiály vyhodnotili z historického, politického, právneho i morálneho hľadiska.

Ústav pamäti národa má uskutočňovať vedeckovýskumnú a dokumentačnú činnosť, zverejňovať údaje o osobách zainteresovaných na prenasledovaní odporcov komunistického režimu, dokonca dávať podnety na trestné stíhanie za zločiny spáchané pod záštitou komunistického alebo fašistického režimu v rokoch 1939 - 1989. Ako to vyzerá v praxi?

V súčasnosti ústav preberá a sprístupňuje materiály po ŠtB od SIS. Táto činnosť je prioritná. Zároveň rokujeme o prevzatí ďalších materiálov represívnych zložiek komunistického režimu z iných rezortov, ako aj z Českej republiky. Založili sme oddelenie zhromažďujúce dokumenty k skutkom, ktoré majú podľa zákona o pamäti národa charakter zločinov proti ľudskosti, určených na prokuratúru. Zriadili sme i redakčnú radu, ktorá pripravuje edičný plán do budúcnosti, a začali sme nakrúcať sériu dokumentárnych filmov o prenasledovaní skupín občanov a jednotlivcov v období komunizmu.

Podľa pedagógov na základných a stredných školách najmladšia generácia buď dostáva nedostatočné, alebo nedostáva nijaké informácie o totalitnom režime, jeho praktikách, ani poučenie z tohto úseku novodobých dejín. Na cirkevných školách je v tomto smere lepšia situácia, ale keďže obdobie komunizmu nie je zahrnuté do učebných osnov dejepisu, závisí len od učiteľa, jeho postoja a vedomostí, čo odovzdá svojim žiakom. Plánuje sa ústav angažovať v školách a predkladať verejnosti nové hodnotenie komunizmu na základe svojich analýz a poznatkov?

Plánuje, a to najmä prednášky pre študentov stredných a vysokých škôl. Pripravujeme cyklus 10 - 20 prednášok a naše aktivity budú závisieť aj od ústretovosti riaditeľov škôl. Chceme tiež pripraviť osnovu 1- alebo 2-semestrálneho predmetu pre vysokoškolské štúdium na vybraných odboroch. To chceme uskutočniť v spolupráci s podobnými pracoviskami či úradmi v ďalších postkomunistických krajinách. V ústave by sme chceli vybudovať školiace pracovisko pre doktorandské štúdium.

Prečo je žiaduce, aby národ mal pamäť a uctil si pamätníkov?

Lebo od toho závisí jeho prežitie ako národa. Čím viac vie o svojej minulosti, tým viac vie i o sebe samom a tým väčšmi rastie jeho sebavedomie, zostáva „nevykorenený”. Jednoducho, funguje to podobne ako u jednotlivca. A pokiaľ sa v pamäti národa vyskytnú negatíva, je potrebné ich analyzovať, zistiť súvislosti, zaradiť ich do historického, politického, právneho i morálneho kontextu a ukázať tých, ktorí sa proti zlu postavili, ale i tých, ktorí ho podporovali. Tzv. hrubá čiara je totiž len fikcia, v skutočnosti nejestvuje. Národ, tak ako človek, sa nemôže zbaviť svojbytnosti, a teda ani vlastnej minulosti. Tá sa k nemu vráti. Minulosť treba pomenovať a pred súčasníkov postaviť pozitívne vzory. A práve to súvisí s morálnym hodnotením minulosti.

(www.upn.gov.sk)/