Červenec 2005

Najväčší Slovák? Alebo najväčší gauner?

Juraj Petrovič

Do práve prebiehajúcej debaty o kultúre a kultúrnosti vpadla anketa „Naj... Slovák“, uverejnená v týždenníku Plus7 dní. Napriek určitej skepse k anketám som si po zhliadnutí českej verzie, ktorá mimochodom vrcholí práve zajtra, pozrel kandidátov, resp. podľa redakcie a komisie historikov „velikánov“ ponúknutých do hlasovania. Napriek tomu, že žijem na Slovensku a po absolvovaní vystúpení komických dvojíc Hryc - Martináková, či Markovič - Jarjabek som v kultúre a médiách zvyknutý na všeličo, zostal som v celkom slušnom šoku.

V prvom rade treba povedať, že výber obsahuje osobnosti, ktoré nesporne do neho patria. Od Ľudovíta Štúra, cez Štefánika až po Ondreja Nepelu je tu slušný výber osobností, ktoré sa naozaj zaslúžili o Slovensko, či už prácou v jeho prospech, alebo reprezentovaním svojej vlasti v zahraničí. Tak isto osobností, o ktorých veľa nevieme, ale mali by sme. Povedali by ste si teda, z čoho ten šok?

Nuž pozrime sa niektorým kandidátom bližšie na zúbky. Hneď číslo 13 mi udrelo do očí. Neviem, či to, že bol niekto komunistami popravený je zásluha o Slovensko. Inak komunistický činiteľ, poprevratový predstaviteľ komunistickej zločineckej moci, ktorá ho nakoniec zomlela tak ako mnoho ďalších jeho súdruhov Vladimír Clementis mi ako prvý „nepasoval“ do zoznamu nominovaných.

Ďalším „milým“ prekvapením bolo číslo 36, súdruh Gustáv Husák. Človek, ktorý mal tak dobré vzťahy s ministrom vnútra Slovenského štátu Šaňom Machom, že ho cez vojnu prepustili z väzenia, človek, ktorý zradil najprv svojich súdruhov počas internácie v Moskve a následne zaviedol a tvrdou rukou udržiaval „reálny socializmus“ s jeho ostnatými drôtmi na hraniciach, jeho disidentmi vo väzeniach, jeho ŠTB, ktorá korumpovala a mravne zlomila bezpočet ľudí. Človek, z ktorého osobného rozkazu na hraniciach zomierali ľudia len preto, že túžili po slobode. Naozaj velikán len čo je pravda. Paradoxom je, že generál Golian, ktorý sa o SNP, pripisované Husákovi, zaslúžil určite oveľa viac, v zozname chýba.

Iste len „hrátkou“ abecedy (ale o to surrealistickejšou) je, že vedľa zakladateľa prvej československej republiky T. G. Masaryka sa nachádza Vladimír Mečiar. Susedia tu teda ľudia, ktorí azda ani nemôžu byť rozdielnejší. Univerzitný profesor, humanista, vysoko mravný a k mravnosti vyzývajúci politik, vedľa podnikového právnika, amatérskeho boxera a človeka, ktorý svojím pôsobením v politike spôsobil azda ešte väčší úpadok mravnosti ako 40 rokov komunizmu.

Ďalším klasickým príkladom slovenského historického relativizmu je nominácia R. Schustera, ktorý sa tu ocitol zrejme vďaka svojim nehynúcim zásluhám vo funkciách dlhoročného tajomníka KV KSČ v Košiciach a člena ÚV KSČ.

Vrcholným výkonom komisie je ale nominácia Jozefa Tisa do stovky velikánov. Človek, ktorý súhlasil s poslaním 60 000 Slovákov do plynu len preto, že mali židovský pôvod, je naozaj „najvhodnejším“ kandidátom na najväčšieho Slováka. Pritom som hlboko presvedčený o tom, že jeho pôsobenie je treba konečne objektívne a nezaujato zhodnotiť. Samotný fakt súhlasu s deportáciami by ale debatu o účasti v tejto ankete mal vylúčiť nad akúkoľvek pochybnosť v jeho neprospech.

Paradoxne osobnosti, ktoré sa naozaj zaslúžili o rozvoj rôznych oblastí života Slovákov tu chýbajú. Očakával som napríklad, že medzi „stovkou“ nebudú chýbať všetci traja zakladatelia slovenskej hudobnej moderny, teda nielen Alexander Moyzes, ale aj Ján Cikker a Eugen Suchoň. Každý z nich totiž rovnakou a veľkou mierou prispel k rozvoju hudobnej kultúry na Slovensku, tvorca prvej slovenskej národnej opery sem patrí rovnako, ako prvý slovenský symfonik. Tak isto tu popri nesporne oprávnene uvedených divadelníkoch chýbajú zakladatelia slovenskej divadelnej tradície, za viacerých môžeme spomenúť napríklad Andreja Bagara, Ivana Stodolu, alebo Mimi Kišoňovú-Hubovú. Je určite chvályhodné, že sa v „stovke“ vyskytujú v hojnom počte (takmer všetci) Štúrovci. Už menej chvályhodné je, že je to na úkor autorov slovenskej literárnej moderny, teda napríklad Ivana Kraska, alebo Janka Jesenského, teda autorov, ktorí sa svojím dielom zaradili do európskeho kontextu a v porovnaní s ním bez problémov obstoja aj dnes. Dalo by sa pokračovať donekonečna a každý má určite svojich „favoritov“ ktorí mu v tomto zozname chýbajú.

Je aj logické, že ktorákoľvek komisia vyberá aj podľa osobných preferencií a znalostí svojich členov, teda subjektívne. Jednej veci by sa ale takáto komisia mala rozhodne vyvarovať – zaradenia očividných zločincov, či ľudí, ktorých morálny kredit nie je a z titulu celkového obrazu ich života ani nemôže byť bez poškvrny. Toto by mala byť hranica, ktorá by určovala kto áno a kto nie, či chceme alebo nie. Najväčší Slovák a koniec koncov všetci nominovaní by mali byť v niečom vzorom pre nás ostatných, ich život a práca by nás mali inšpirovať v našom vlastnom snažení. Neviem, v čom mi má byť vzorom Clementis, Husák, Schuster, Mečiar, či Tiso. Ich účasť totiž v podstate legalizuje a ospravedlňuje ich prešľapy a zločiny.

Aj keď budeme na celú anketu pozerať z nadhľadu a vyhlasovať, že o nič nejde, že to je len komerčná zábava, napriek tomu účasť takýchto „velikánov“ celú anketu diskredituje v očiach slušných ľudí, ktorí si nechcú dovoliť luxus selektívnej straty pamäte. Podľa mňa to nijako neprispeje ani k objektívnemu chápaniu slovenskej histórie a vyrovnaniu sa s jej tienistými stránkami.

A možno áno. Možno naozaj potrebujeme tento paradox aby sme sa konečne spamätali. Nie z večného sebapodceňovania, ktoré kritizuje Dušan Kováč v úvodnom článku k ankete, ale najmä zo straty pamäti, straty aj tej najzákladnejšej miery mravnosti, slušnosti, etiky a schopnosti rozlišovať správne od nesprávneho.

Ono sa to totiž dá, nie všetko je relatívne, ako sa nám podaktorí novinári, politici a zrejme aj historici snažia nahovoriť.

(www.sme.sk)