Říjen 2005

Aj ten Jánošík iba kradol a sotva niečo rozdával

Rudolf Chmel

Povedz mi, aké mýty vyznávaš, a ja ti poviem, aký si, dalo by sa povedať, keby sme sa chceli zamyslieť nad témou, ktorá našich rodákov zvyčajne neprovokovala, pretože lepšie bolo mýtom veriť, ako o nich pochybovať. Lebo s mýtmi je isto veselo. Len sa s nimi treba naučiť žiť. Naučiť, teda ich poznať, spoznávať. A, ak sa len trochu dá, nepliesť si ich so skutočnosťou. Presnejšie: nevydávať ich za skutočnosť, niekedy priam najskutočnejšiu. To je totiž asi najťažšie, ak nie nemožné.

Mýtus, dávny či nedávny, je oznam, rozprávanie, ktoré v prostredí, v ktorom vzniklo či funguje, sa považovalo za pravdu, hoci bolo viac ako nepravdepodobné. Mýtus je teda výmysel, nepravda, ktorá sa pokladá za realitu a ako vravel starý dobrý Jonathan Swift, niet takého nezmyslu či absurdity, o ktorej by tí či oní filozofi netvrdili, že to je - pravda.

Vážni vedci sa zamýšľali nad tým, prečo to je možné a neprišli na uspokojivé odpovede. Platí to najmä pre hlbokú minulosť, mýty historické, národné, ale ešte väčšmi pre najsúčasnejšiu prítomnosť, pre mýty politické a ideologické. Tak pre mýtus cyrilo-metodský, svätoplukovský, jánošíkovský, ako aj povstalecký, dubčekovský, nežnorevolučný či mečiarovský...

Mýtus prvého štátu

Patrím k pokoleniu, ktoré už čosi zažilo, učilo sa i učilo - žiaľbohu, často ako skutočné - mýty, napríklad, že prvý slovenský štát vlastne predstavoval extrakt slovenského klérofašizmu, ale aj, že to bol dokonca "demokratický" či "liberálny" fašizmus, že tento štát znamenal vlastne vyvrcholenie slovenskej histórie. Aj to, že keby sa Slovensko nepodriadilo v marci 1939 Hitlerovmu diktátu, zanikli by sme aj ako národ, v lepšom prípade by sme sa rozpustili v Poliakoch a Maďaroch. Alebo to, že slovenská spoločnosť, až na "zapredancov a karieristov" z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, odmietla vznik štátu a bola nebodaj v opozícii. A čo ešte taký vďačný mýtus o politike menšieho zla, ktorý ospravedlnil odvtedy nielen vznik prvého samostatného štátu, ale mnohé menšie i väčšie svinstvá ďalších desaťročí našich dejín.

Pamätám sa, že ako čerstvého, čosi vyše sedemnásťročného maturanta ma miestny vzdelanec a organista oslovil: "Pán kolega, my Slováci sme mali vlastný štát dvakrát - za Svätopluka a za Tisa". Neviem, čo ma viac šokovalo v onom roku 1956, či to oslovenie, alebo "historická" informácia, napokon bolo iba jedenásť rokov po vojne a deväť rokov po poprave Jozefa Tisa.

Ale zažili aj dočítali sme sa tiež, že Slovenské národné povstanie z augusta 1944, pravdepodobne jedna z mála hrdinských udalostí našich dejín, sa raz interpretovala pozitívne, hoci len za vedenia komunistov, demokratov sme vyškrtli, no aj celkom opačne, ako protinárodný a protištátny puč, organizovaný Čechmi, Rusmi, čechoslovakistami atď.

Maďari absolvovali čosi podobné s revolúciou 1956 vyše tri desaťročia pod názvom kontrarevolúcia - aj také je rozpätie prechodných politických mýtov.

Pravdou je, že pre nás skúsenosť druhej svetovej vojny bola aj prvou skúsenosťou s vlastným štátom. Štátom, ktorý prišiel v najzložitejšom geopolitickom čase rovno z rúk takého mýtotvorcu a zločinca v jednej osobe, ako bol Adolf Hitler, ale štátom. Štátu pod ochranou nemeckej ríše, ale zasa vnímaného nie ako štátu okupovaného (Slovensko nebolo obsadené), vo vnútornej politike zdanlivo voľnejšieho (ak prijmeme mýtus, že Slováci majú tendenciu k autoritárskemu režimu, k autoritárskym politikom), ba dokonca blahobytného (ak prijmeme fakt, že aj na vojne sa dá profitovať), ktorý predsa akceptovala značná časť obyvateľstva, vrátane inteligencie. V spomienkach či pocitoch priaznivcov prvého slovenského štátu tak zostávajú najmä tieto skutočnosti. Nie vyše sedemdesiatpäťtisíc deportovaných Židov, nie rozbitie ČSR, nie kolaborácia s hitlerovským Nemeckom, nie protifašistický zápas SNP, nie autoritársky režim atď.

A onedlho nato, po roku 1948, sa opäť autoritársky režim, tentoraz priam oficiálne deklarovaná diktatúra, hoci proletariátu, už vyhlasoval za najspravodlivejšiu formu spoločnosti. A navyše, to všetko sa malo realizovať "so Sovietskym zväzom" a "na večné časy". Ak v auguste 1968 dočasne umiestnené sovietske vojská zotrvali vyše dvadsať rokov na návšteve, na ktorú ich nikto (okrem Vasila Biľaka a zopár verných) nepozval, tak večnosť našej lásky k Sovietskemu zväzu bola štyridsaťročná, potvrdila však, že nielen tento mýtus je postavený na sebaklamoch, ale že dokonca aj "socializmus s ľudskou tvárou" je z radu mýtov, ktoré nemajú oporu v realite. Parafrázujúc Kozmu Prutkova: nemožno reformovať nereformovateľné.

Mýty druhého štátu

Ale žijú aj mýty čerstvé, ponežnorevolučné. V Čechách napríklad po roku 1993 intenzívne fungoval mýtus o tom, že rozdelenie štátu umožnilo Slovákom dosiahnuť svoj sen. Zdôrazňovala sa pritom česká veľkorysosť, ktorá v skutočnosti maskovala krach rokovaní Klausa s Mečiarom.

Slováci z tohto mýtu mali v porovnaní s českými odvekými demokratmi a racionálnymi pragmatikmi vyjsť ako nenapraviteľní nacionalisti (napriek tomu, že Mečiar, neskorší otec vlasti, vyhlasoval, že Čechov do federácie "dokopeme"). Keď sme už pri nich, odvekých demokratoch, boli to oni, ktorí v roku 1946, na rozdiel od nás, ctiteľov autoritárstva, volili režim - nedemokratický...

Toto všetko a mnohé iné je len časťou mozaiky, ktorú tvoria mýty v našom vedomí napriek tomu, že veda má o nich veľmi kritickú mienku. Absolútne objektívna historiografia však zrejme asi nejestvuje, nebodaj vskutku jestvujú prinajmenšom dve pravdy, záleží na tom, ktorú si vyberiete a tak trochu na tom, v akej dobe žijete, v akej rodine vyrastáte, do akých škôl chodíte, čo čítate, čo sa vám dostane do vedomia a či máte nejaké vnútorné mechanizmy, ktoré nedovolia načisto vykoreniť kritického ducha. A, pravdaže, ktorej strane, ideológii, aj ako spisovateľ, novinár, či napríklad historik slúžite.

Aj napriek tomu však poväčšine uveríte, keď vás taký vážny text, aký predstavuje ústava, presviedča o stáročnom úsilí slovenského národa o samostatnosť. Akosi pritom uniklo - nielen autorom ústavy - že túto požiadavku po prvý raz vyslovila programovo v prvých slobodných voľbách v júni 1990 Slovenská národná strana a bol to vtedy pre väčšinu občanov Slovenska dosť veľký šok. Odvolávanie sa na historický odkaz Veľkej Moravy v súvislosti so slovenskou štátnosťou je tiež pekné, ale rovnako ide o mýtus vtelený do preambuly konštitúcie. Mýtus o stáročnom zápase o vlastnú štátnosť, pravdaže, keďže ide o mýtus, sa nedá historicky doložiť, ale ktože by sa tým už namáhal. Rovnako sa nedá doložiť mýtus o tisícročnom utrpení a útlaku Slovákov.

Takisto ako sa nedá doložiť, že Matúš Čák, pán Váhu a Tatier, bol Slovák, hoci možno pochopiť, že štúrovci potrebovali hrdinu, zástancu národných práv, pokiaľ možno panovníckeho rangu. Dá sa síce doložiť, že Jánošík bol zbojník, ani nie veľmi zaslúžilý, ale niet známosti o tom, čo je podstatou jeho mýtu: že by totiž chudobným rozdával. Vo vyratúvaní takýchto historických aj pseudohistorických paradoxov by sa dalo pokračovať ešte dlho, ale keď sa ako "účelová publikácia" ministerstva školstva nie tak dávno, za ministrovania historičky Slavkovskej, rozširovala v školách Ďuricova kniha, ktorá hovorí, že po Veľkej Morave, ako "slovenskom štáte", sa pri vzniku uhorského štátu Slováci dostali do područia Maďarov, ale na vine boli, samozrejme, Česi, ktorí si uzurpovali západnú časť vtedajšieho Slovenska, keď potom hovorí náš historik "o západnom území niekdajšej slovenskej ríše od dnešnej Českomoravskej vysočiny až po Váh, ktoré si bezprávne pripojili", aj laik cíti, že už nejde ani o mýtus, ale o konfabulácie, ktoré sa majú učeniachtivým mladým Slovákom vopchať do ich hláv ako skutočné fakty, navyše posvätené mocou úradnou.

Mýtus rakúskej neutrality

Neprepadajme však depresii. Mýtotvorba nie je slovenská špecialita. Má univerzálny ráz. Zrejme sa s mýtmi aj iným žije lepšie, bezstarostnejšie, krajšie. Takí Rakúšani napríklad, isto nie jediní, si ich tiež trochu oneskorene vložili do fundamentu svojej národnej identity: neutralita, tento základ rakúskej identity, je, ako vraví jej znalec (a preto neúprosný kritik), spisovateľ Robert Menasse, "skutočne fundamentálnou rakúskou reálnou fikciou", lebo medzinárodnoprávnym záväzným spôsobom neexistuje. Je fikciou, "ako fikcia bola plánovaná a ako fikcia utkvela v hlavách Rakúšanov, a len ako osamostatnená fikcia sa stala skutočnosťou", píše Robert Menasse v knihe príznačne nazvanej Krajina bez vlastností roku 1993, v čase, keď sa rakúski intelektuáli, aj v súvislosti so vstupom Rakúska do EÚ, pokúšali o závažnejšiu sebareflexiu, na čo u nás, zdá sa, nebolo nikdy, napríklad ani pri takej istej príležitosti dosť síl, o odvahe nevraviac.

Dočasnosť ideologických mýtov

Do roku 1989 boli národné mýty štyri desaťročia viac alebo menej vytesňované ideologickými, politickými, teda a priori krátkodobejšími. Fungoval mýtus nadnárodný, proletársko-internacionalistický, mýtus o večnom spolužití so Sovietskym zväzom (verme, že ho teraz nenahradí láska k USA), mýtus komunistického raja v beztriednej spoločnosti, mýtus triedneho boja, ktorý ju mal realizovať, mýty takrečeno personálne, ktoré sa ešte zintenzívňovali v čase smrtnom (spomeňme si len na Tita, keď asi desať rokov pred rozpadom Juhoslávie zomrel, čo to boli za celojuhoslovanské orgie smútku so svetovým ohlasom, čo to bol za megamýtus už zaživa, a predsa spľasol), leninské, stalinské (žije dodnes), gottwaldovské, novotnovské, fučíkovské mýty, mýtus pravicového oportunizmu v lone vládnucej strany, mýtus internacionálnej pomoci (rozumej invázie do Československa roku 1968), mýtus o vedeckej podstate marxizmu-leninizmu, mýtus o dobehnutí a predbehnutí (USA), v lepšom prípade mýtus o plebejských, pracovitých Slovákoch a zlých Maďaroch, najmä tých dávnejších, nie aktuálnych proletársko-internacionalistických.

Mýtus nenárodných Slovákov

Po roku 1989 rýchlo rozkvitli všetky kvety nacionalizmu a s nimi i národné mýty ako súčasť oficiálnej politiky. Mýtus je totiž aj politickou výpoveďou, často agresívnou, netolerantnou. Aj preto zrejme mal od začiatku taký vysoký kurz mýtus o nenárodných Slovákoch (v opozícii k tým pravým národovcom), na obranu tzv. pravdivého obrazu Slovenska vznikali osobitné spolky (ale nezúfajme, takí Chorváti boli v tejto disciplíne v tom čase oveľa väčší majstri ako naši učni), vyzeralo to dokonca začas na zlaté časy národných mýtov a funus občianskej spoločnosti.

Vývoj samostatného Slovenska sa vtedy uberal dvoma líniami, ktoré sa nestretávali. Jednu reprezentovali spomínaní už novonárodovci, ktorí si dali tú robotu zakladať novú ritualizáciu, upevňovať staré a vytvárať nové mýty o tisícročnom sne o vlastnej štátnosti (aj to nie je celkom najoriginálnejší sen - patrí aj do výbavy chorvátskych súčasníkov), o tisícročnom útlaku, o strede Európy v kremnických horách, o veľkoslovenskej ríši atď., atď. Všetko to bolo, pravdaže, oneskorené, ale keď vzniká oneskorene štát, aj mýty na jeho podporu, čo ako romantické, vznikajú oneskorene. Aj slovenský Alois Jirásek - Milan Ferko, prišiel o sto rokov neskôr, v čase, keď už Česi na svojho mýtotvorcu takmer zabudli a vlastnú identitu im kultivovali, ale najmä spochybňovali Patočka, Kundera, Havel, Vaculík, Kosík, Pithart, Bělohradský... U nás to zväčša všetko suploval jediný kvalifikovaný demýtizátor, historik s iróniou i sebairóniou, nezabudnuteľný Ľubomír Lipták. A kedysi, v lepších rokoch svojho života, Alexander Matuška.

Mýtus zbojníctva

Popri spomínanej dojímavo-nostalgickej a smiešno-tristnej spektakulárnej mýtizujúcej línii sa v tom istom čase, raz tichšie, inokedy krochkajúc, veselo privatizovalo, tunelovalo, rozkrádalo - mal som dlho pocit, a neopustil ma dodnes, ako by to bol hlavný cieľ vytvorenia samostatného štátu. Treba uznať, že predstaviteľom tejto línie sa ciele splnili vrchovato a niet toho zákona (za ktorý som aj ja v dobrej viere hlasoval), ktorý ich prinúti narabované priznať, nedajbože vrátiť, ako sa naivní navrhovatelia nazdávajú. Mýtus slovenského zbojníctva nepopustí, jeho imunita je veľká aj večná. Má to jediné pozitívum: tunelovalo, rozkrádalo sa, a ak sa aj vystrelilo, nebolo to v mene národa a jeho vznešených cieľov štátnych. Našťastie, aj keď to chvíľu nevyzeralo dobre, chýbal nám Milošević, ktorý by nám povedal, že "ak nedokážeme pracovať, vieme sa aspoň biť", chýbal nám, našťastie aj Tudjman, ktorý by nám vysvetlil, že "každý štát sa rodí v krvi", ktorý by povedal, že je šťastný, že jeho manželka nie je ani Srbka (u nás Češka či Maďarka), ani Židovka, ale Chorvátka. Slová hodné akademika, prominentného historika!

Naši mýtotvorcovia predsa len nemali také zázemie v politicko-spisovateľských a akademických dielňach ako ich kolegovia v Srbsku či Chorvátsku a internacionálna spolupráca nacionalistov ešte nebola natoľko koordinovaná, aby sme tieto skúsenosti mohli hneď aplikovať. Navyše, keď tí druhí, ako vravím, krochkali už pri válovoch a netúžili sa až tak, s plným bruchom, biť za národ či, nebodaj, položiť zaň život.

Tým, ktorým sa páčila najmä ritualizácia tohto sprivatizovaného štátu, však zväčša zostali len slzy a pot - pre zháňanie dotácií na vydávanie svojich bludov a sebaklamov, na ktoré už - možno predsa len, chvalabohu - chýba akákoľvek objednávka tejto konzumnej, komerčnej, gýčovej spoločnosti. Môže to byť napokon jedno z jej mála kultúrnych plusov. Napriek minimálnemu zdvihu z popola SNS, strany s mytologickou výbavou už, zdá sa, pod Tatrami neoslovujú.

Ibaže dokedy? Lebo mýty nemožno "vymýtiť".

(Český a slovenský svet, www.czsk.net/svet)