Říjen 2005

Odsun Nemcov z oblasti Spiša

Iveta Nováková, Roman Kaprál

(Táto štúdia vznikla ako príspevok k stredoškolskej odbornej činnosti na Bilingválnom gymnáziu Dominika Tatarku v Poprade. Umiestnila sa na 1. meste v krajskej súťaži SOČ v Prešove.)

Obsah

1. Úvod

2. Metodika práce

3. Pred transferom

3.1. Osídlenie Spiša Nemcami

3.2. Nemecká menšina pred a po 1. svetovej vojne

3.3. Fašizácia nemeckej menšiny

3.4. Predohra transferu na jeseň 1944

3.5. Myšlienka transferu

3.5.1. Postupimská konferencia

3.5.2. Košický vládny program

3.5.3. Prezidentské dekréty a nariadenia SNR

3.6. Prípravy odsunu

3.6.1. Pracovné tábory

3.6.2. Sústreďovacie tábory

3.6.3. Odsunové tábory

3.6.4. Podmienky odsunu

3.6.5. Fázy odsunu

4. Transfer

4.1. Prvá etapa evakuácie Spiša

4.1.1. Horný Spiš

4.1.2. Dolný Spiš

4.2. Nová pozícia Nemcov po ich návrate späť

4.3. Druhá etapa evakuácie Spiša

5. Po transfere

5.1. Rok 1948

5.2. Rok 1949

5.3. Rok 1950

5.4. Počet odsunutých Nemcov zo Slovenska

5.5. Dôsledky transferu

6. Diskusia

7. Záver

8. Použitá literatúra

1. Úvod

20. storočie zapísalo množstvo historických análov rôznymi udalosťami. Najvýznamnejšou dramatickou a prevratnou sa stala 2. svetová vojna. O jej priebehu sa rozhodovalo na hlavných bojiskách a medzi šéfmi vlád protifašistickej koalície, ale jej dôsledky hlboko zasiahli priamo, či nepriamo všetky krajiny sveta. Poznamenala ľudské vzťahy, vzťahy medzi sociálnymi skupinami, štátmi, národmi i národnosťami. Vojna nastolila viacero kardinálnych problémov aj v povojnovom Československu. Na poprednom mieste sa ocitla otázka riešenia postavenia nemeckej menšiny v republike.

Táto problematika sa dotkla aj oblasti Spiša, kde nemecké etnikum žilo. Keďže sme sa narodili a žijeme v tomto regióne, sme s históriou a dianím na Spiši spätý, preto sme sa rozhodli venovať sa v našej práci odsunu Nemcov z oblasti Spiša.

Práca zachytáva osudy nemeckého etnika, žijúceho na Slovensku, v troch etapách: pred odsunom, v procese vysídľovania a po hlavnej etape transferu. Sleduje prvky vplývajúce na rozhodnutie, že osudy nemeckej menšiny na Slovensku budú riešené radikálne, čiže hromadným vysídlením. Približuje jednotlivé etapy odsunu z hľadiska politického i ľudského. Spomína i osudy odsunutých osôb po najdôležitejšej fáze, po roku 1946. Celá práca je obohatená rozprávaním ľudí, ktorí boli odsunom postihnutí.

2. Metodika práce

V tejto práci sme vyhľadávali všetky materiály, ktoré sa zvolenej témy dotýkali. Pracovali sme s literatúrou z podtatranskej knižnice, kežmarského lýcea a z archívu v Spišskej Sobote. Práca s dokumentami bola nemožná práve z dôvodu, že téma odsunu je stále živá a aktuálna pre Slovensko ako celok a aj pre osoby, ktoré boli vysťahované. Informácie o odsune sme získavali z množstva kníh, v ktorých sa autori problematike transferu venovali len okrajovo, nenašli sme ani jeden zdroj, ktorý by hlbšie analyzoval vysťahovanie slovenských Nemcov. Našou úlohou bolo nájdený materiál kombinovať, spájať a dopĺňať. Tým sme problém lokalizovali. Prácu sme oživili aj rozprávaniami konkrétnych ľudí, ktorí boli vysťahovaním postihnutí. Tieto príbehy sme prevažne čerpali z nemeckej literatúry a článkov z nemeckých novín.

3. Pred transferom

3.1. Osídlenie Spiša Nemcami

Začiatky osídľovania Slovenska nemeckým obyvateľstvom sa datuje už v 13. stor. Mobilizujúcimi faktormi pre príchod ďalších skupín nemeckého etnika boli náboženské vojny v 15. a 16. stor., neskôr rozvoj priemyslu v 19. stor.

Nemecké obyvateľstvo sa na Slovensku sústredilo do troch oblastí:

1. Bratislava

2. oblasť stredného Slovenska (horná Nitra a banské mestá)

3. región Spiša

Kontakty kultúrne a aj spoločenské boli medzi jednotlivými troma skupinami Nemcov relatívne slabé, intenzívnejšie vzťahy sa vytvárali medzi maďarským a slovenským obyvateľstvom.

Spiš bol osídlený v dvoch subregiónoch: Horný Spiš a Dolný Spiš. Severná časť (t.j. Horný Spiš) sa rozprestierala na území okresov Poprad, Stará Ľubovňa, obce Bajerovce a Poloma (ktoré patria do okresu Prešov) a v severnej časti dnešného okresu Spišská Nová Ves. V tejto oblasti sa obyvateľstvo zaoberalo remeslami a poľnohospodárstvom. Významnými strediskami Horného Spiša sa stali Kežmarok, Levoča, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves a Poprad.

Dolný Spiš tvoril južné teritórium osídlené nemeckým etnikom a rozprestieral sa v oblasti Slovenského Rudohoria, v okrese Spišská Nová Ves na juh od rieky Hornád, patrili tu aj tri lokality bývalej Abovskej župy – Vyšný Medzev, Nižný Medzev, Štós, na Gemeri prislúchala Hornému Spišu obec Dobšiná. Na tomto území sa dolovala a spracovávala železná ruda, striebro, meď, antimón a ortuť. Najdôležitejšími strediskami južnej oblasti sa stala Gelnica a Dobšiná.

3.2. Nemecká menšina pred a po 1. svetovej vojne

V období Rakúsko-Uhorska, na prelome 19. a 20. stor., keď prebiehal proces maďarizácie, bola orientácia na Uhorsko, hlavne na Spiši silná. Pangermanské myšlienky a ich ďalšie šírenie do zahraničia boli odmietané. Došlo k asimilácii nemeckého obyvateľstva.

Vznik Československa znamenal koniec nemeckému útlaku. Spišskí Nemci žili v novovzniknutom štáte s početnou nemeckou menšinou, žijúcou hlavne v českom pohraničí. Mnohí z Čiech (hlavne inteligencia) odchádzali na Slovensko, do regiónu Spiša, kde našli uplatnenie v novovzniknutých školách a úradoch, ktoré vznikali na základe potrieb spoločnosti a v dôsledku kultúrnej rozvoja. V 20. rokoch preferujú karpatskí Nemci kultúrne aktivity.

3.3. Nacizácia nemeckej menšiny pred a počas 2. svetovej vojny

Politicky zostala nemecká menšina roztrieštená. Na Spiši zaujala dominantné postavenie promaďarsky orientovaná SPIŠSKONEMECKÁ STRANA (SS). Jej najvážnejším konkurentom sa stala KARPATONEMECKÁ STRANA (KdP). KdP vznikla v roku 1928, na jej čele stál Karmasin, ktorý presadzoval v programe strany zjednotenie Nemcov na Slovensku na politickej úrovni. Orientácia strany bola namierená proti maďarskej politike a proti Spišskonemeckej strane. Vývoj udalostí v Československu podnietil premenovanie strany na DEUTSCHE PARTEI IN DER SLOWAKEI (DP).

Od 30. januára 1933, keď bol Adolf Hitler vymenovaný za ríšskeho kancelára a dostal sa k moci, sa šírila hrozba nacizmu s cieľom vytvorenia Veľkonemeckej ríše. Preto bola šírená agresia zo strany Nemecka voči Rakúsku, Československu a Poľsku, ktorej mali dopomôcť Nemci žijúci v týchto krajinách.

Hitler sa vyhlásil za vodcu všetkých Nemcov, teda aj zahraničných Nemcov a vyžadoval ich slepú poslušnosť a vieru (podľa vyhlásenia na jar 1934). V každej krajine mala nemecká menšina vytvoriť dve zoskupenia: 1. radikálne a 2. navonok lojálne, ktoré sa malo pripraviť na riešenie úloh určených Nemeckom. Úlohou Nemcov na Slovensku bolo rozvíjať taktiku aktivizmu a lojality voči štátu a politickú centralizáciu menšín na nacionalistickom princípe. Tieto pokyny, ktorých hlavným cieľom bolo rozbitie Československa pomocou sudetských a slovenských Nemcov, viedli k aktivizmu Karpatonemeckej strany na Slovensku a strany Konrada Henleina v Čechách.

V októbri 1934 KdP vo voľbách proti Spišskonemeckej strane neuspela. Začala sa viac sústrediť na spoluprácu so sudetskými Nemcami a chce sa orientovať na Sudetonemecký vlastenecký front. Tým bol Henleinov program prijatý Karpatonemeckou stranou, ktorá ho presadzovala na Slovensku. KdP si však pozmenila názov na “Karpatonemecká strana, predseda Konrad Henlein”. Tento krok potvrdil splynutie KdP s SdP a začiatok s ich systematickou prácou. KdP však zostala len filiálkou SdP, ktorá detailne sledovala Henleinovu politiku, t.j. ostré vystupovanie proti Československu, šírenie nacizmu, nacistickej ideológie, ostrého antikomunizmu, antisemitizmu a obhajoby nacistického Nemecka. (V roce 1934 obhajoval Henlein Československou republiku a byl proti německému nacionálnímu socialismu. Nacistickou doktrínu převzal teprve později. Autoři převzali mýtus československé oficiální historiografie – pozn. red. CS-magazínu.)

Hitler 12. septembra 1938 v Norimbergu útočil na existenciu ČSR a označil ju za vykonštruovaný štát vo Versailles proti vôli väčšiny obyvateľstva. Henlein a jeho zástupca Frank mali za úlohu vyvolať v pohraničí, ako ťažisku Hitlerovej agresie, nepokoje. KdP malo teda podradnú úlohu, ale mala dôsledne plniť líniu vytýčenú Henleinom – líniu vedúcu k rozbitiu ČSR. Karmasin a jeho strana sa aktívne podieľali na príprave Mníchova a rozbití Československa.

Sudetonemecký právny expert H. Neuwirt v memorande z 15. októbra 1938 vyhlásil: “Karpatských Nemcov možno, podobne ako svojho času sudetských Nemcov, použiť ako účelný nástroj politiky voči Slovákom.” Čím Nemecko oficiálne rátalo s využitím nemeckých Slovákov v plnení svojich agresívnych plánov a z ich podielom na dokončení rozbitia ČSR.

10. októbra 1938 si Karmasin od slovenskej vlády vymohol legalizáciu svojej strany, ktorú nanovo založil pod názvom DEUTSCHE PARTEI IN DER SLOWAKEI (DP). DP podporovala a podnecovala krídlo HSĽS s programom osamostatnenia Slovenska a snažila sa v nej presadiť nacistické záujmy. 14. marca 1939 bolo vyhlásené samostatné Slovensko, na čom niesla aktívny podiel aj DP, ktorá sa zbavila Henleinovho tútorstva a pokračovala v protičeskoslovenskej politike podľa pokynov z Berlína.

Hitler teda využil nemeckú menšinu v Československu dvakrát: v roku 1938 v Sudetách, v roku 1939 na Slovensku.

V období slovenské štátu nebol vypracovaný štatút menšiny a zákon o slovenskom zákonodarstve o menšinových otázkach, len všeobecne. Karmasin získal veľký priestor pre presadzovanie svojich požiadaviek. Vystupovanie DP poukazovalo na to, že práve DP je na Slovensku panujúca.

Počas 2. svetovej vojny mal Karmasin a jeho strana zhromažďovať informácie, robiť posudky na slovenských činiteľov a politikov a hlavne dbať, aby sa Hitlerove princípy na Slovensku dôkladne uskutočňovali.

V priebehu rokov 1940 – 1941 si Karmasin nechcel uvedomiť, že pre nacistov v Nemecku nie je až taký dôležitý, ako si on sám myslel. Trúfal si kritizovať nemeckých poradcov, a tým si proti sebe popudil skupinu poradcov a aj niektoré miesta v Nemecku. V tomto období dochádza k oslabeniu nemeckej menšiny na Slovensku – dochádza k verbovaniu a nútenému vstupu niektorých Nemcov do SS; niektorí odchádzali za prácou do Nemecka. V dôsledku tohto javu boli niektoré nemecké obce vyľudnené. Na Spiši sa dokonca v DP objavujú aj promaďarské tendencie. Línia, ktorú DP sledovala, sa však napriek týmto tienistým stránkam nezmenila. DP dosiahla úspech, pretože väčšina nemeckého obyvateľstva na Slovensku vrátane Spiša, presadzovali ciele nacistického Nemecka. Strana sa snažila o dosiahnutie privilégií pre nemeckú menšinu. Táto snaha šla až nad rámec cieľov Berlína, preto sa Karmasin stretol s nepochopením a odporom najvyšších nemeckých predstaviteľov. A na jar 1944 dostáva Karmasin signály z Berlína, že Nemecko jeho iniciatívu nepotrebuje. Aktivity KdP, neskôr DP vždy smerovali k nacistickému Nemecku a boli jeho súčasťou.

3.4. Predohra transferu na jeseň 1944

Vstup Červenej armády na územie Slovenska vyvolalo medzi Nemcami paniku. V septembri 1944 evakuovali nacisti nemeckú menšinu zo Spiša na územie Rakúska a Protektorátu Čiech a Moravy. Územie Slovenska opustila kvôli chaosu vo vojne len malá časť Nemcov. Niektorí odišli zo Slovenska kvôli strachu dobrovoľne. Začiatkom roka 1945 evakuovali Nemci zo Stredného Slovenska a potom z Bratislavy. Vyčíslenie počtu odsťahovaných je v dôsledku neusporiadaných vojnových pomerov nemožné a názory sa rôznia: 100 000 Nemcov; 120 000 Nemcov; 105 730 Nemcov z počtu 140 000. Počet tých, ktorí sa vrátili späť na Slovensko je odhadovaný na 30 000; 57 000 až 62 653 Nemcov.

3.5. Myšlienka transferu

3.5.1. Postupimská konferencia

V roku 1942 akceptovala odsun vláda Veľkej Británie a roku 1943 aj vláda ZSSR a USA. (Zde se autoři opět mýlí – pozn. red. CS-magazínu.) Právnym dokladom o súhlase s transferom bol výsledok konferencie šéfov vlád protifašistickej koalície v Postupimi (17. júla - 2. augusta 1945). Jednala o povojnovom usporiadaní sveta a okrem iného uznala spravodlivú požiadavku presídlenia nemeckého obyvateľstva z Poľska, Československa a Maďarska. (Terminus technicus „spravodlivá požiadavka“ je nonsens – poz. red. CS-magazínu.) Rokovania o vysídlení Nemcov z týchto území priblíži rozhovor z konferencie.

CHURCHILL: “Jestvuje ešte jedna otázka, ktorá, aj keď nie je na programe dňa, mala by sa prerokovať, a to otázka presunu obyvateľstva. Existuje veľké množstvo Nemcov, ktorých treba premiestniť z Československa do Nemecka.”

STALIN: “Československé orgány týchto Nemcov evakuovali a teraz sú v Drážďanoch, v Lipsku a v Kamenici.”

CHURCHILL: “Predpokladáme, že jestvuje 2,5 milióna sudetských Nemcov, ktorých treba premiestniť. Okrem toho Čechoslováci sa chcú rýchlo zbaviť 150 000 nemeckých občanov, ktorých svojho času do Československa premiestnili z ríše. Podľa našich informácií z tých 150 000 len 2000 Nemcov opustilo Československo. Premiestniť 2,5 milióna ľudí, to je veľká vec. Ale kam ich premiestňovať? Do ruskej zóny?”

STALIN: “Väčšia časť ich ide do ruskej zóny.”

CHURCHILL: “My ich vo svojej zóne nechceme.”

STALIN: “A my to ani nepredpokladáme.” (Smiech.)

CHURCHILL: “Oni prinesú so sebou svoje ústa. Mne sa zdá, že presun v skutočnosti ešte nezačal.”

STALIN: “Z Československa?”

CHURCHILL: “Áno, z Československa. Premiestňuje sa zatiaľ len v neveľkých rozmeroch.”

STALIN: “Mám správy, že Česi najprv upozorňujú Nemcov a potom ich vysídľujú. Čo sa týka Poliakov, tí zadržali pol druha milióna Nemcov, aby ich využili pri zbere úrody. Len čo sa zber úrody v Poľsku skončí, Poliaci budú Nemcov z Poľska evakuovať.”

Výsledok rokovanie o otázke transferu je zakotvený v 13. článku Postupimskej konferencie ORGANIZOVANÝ PRESUN NEMECKÉHO OBYVATEĽSTVA:

„Konferencia dosiahla túto dohodu o vysťahovaní Nemcov z Poľska, Československa a Maďarska. Tri vlády preskúmali otázku zo všetkých strán a uznávajú, že sa musí uskutočniť presun nemeckého obyvateľstva, alebo jeho časti, ktoré zostalo v Poľsku, Československu a Maďarsku do Nemecka. Súhlasia s tým, že akýkoľvek presun, ktorý sa uskutoční, musí sa uskutočniť organizovaným a humánnym spôsobom. Pretože príchod veľkého počtu Nemcov do Nemecka zväčšuje bremeno, ktoré už aj tak leží na okupačných vládach, domnievajú sa, že kontrolná rada v Nemecku musí predovšetkým preštudovať tento problém a najmä zamerať pozornosť na otázku spravodlivého rozdelenia týchto Nemcov do všetkých okupačných pásiem. Dávajú inštrukcie svojim predstaviteľom v kontrolnej rade, aby svojim vládam oznámili čo najskôr počet obyvateľstva, ktoré už do Nemecka z Poľska, Československa a Maďarska došlo a aby predložili návrhy o čase a rýchlosti, ktorou by sa mohol ďalší presun obyvateľstva uskutočňovať, berúc do úvahy situáciu, ktorá v Nemecku existuje. Súčasne sa o horeuvedenom budú informovať československá vláda, dočasná poľská vláda a Spojenecká kontrolná komisia v Maďarsku a navrhne sa im, aby zastavili ďalší odsun nemeckého obyvateľstva, dokiaľ príslušné vlády nepreskúmajú správy svojich zástupcov v kontrolnej rade.“

Paralelne s medzinárodnoprávnymi ustanoveniami vznikali aj československé ustanovenia. Princíp odsunu bol zakotvený v základných dokumentoch exilovej vlády, prijali ho všetky politické strany, SNR a nový pomer k národnostným menšinám kodifikoval Košický vládny program.

3.5.2. Košický vládny program

Košický vládny program bol programovým dokumentom vlády ČSR, vyhlásený 5. apríla 1945. Riešil základné otázky ľudovodemokratického politického systému, úlohy súvisiace s dokončením porážky fašistického Nemecka, ako aj úlohu perspektívneho rozvoja novej československej spoločnosti. Program rátal s koncentráciou síl Slovákov a Čechov v boji proti fašizmu.

8. kapitola hovorila o zásadách vnútropolitického riešenia nemeckej otázky, nebol v nej zakotvený konkrétny postup. Obecné princípy mohli mať rôzny výklad prispôsobený okolnostiam. Vývoj však jednoznačne smeroval k radikálnemu postupu, t.j. transferu. 8. kapitola hovorí: „…Dať pod národnú správu majetky všetkého druhu, pokiaľ sú v držbe, vo vlastníctve alebo v správe občanov nepriateľských štátov, najmä Nemecka a Maďarska, nemeckých a maďarských občanov na území Československej republiky, ktorí aktívne napomáhali rozbitiu a okupácii ČSR, ostatných členov Československej republiky, ktorí zradili národ a aktívne podporovali nemeckých a maďarských okupantov. ...Všetci Nemci, ktorí sa previnili voči republike, ako aj tí, ktorí sa prisťahovali na územie Československa budú súdne stíhaní, zbavení občianstva a vykázaní z republiky. Ostatným občanom Československa nemeckej národnosti sa zruší československé občianstvo. Tieto osoby môžu individuálne požiadať o znovupriznanie československého štátneho občianstva, pričom československé úrady individuálne rozhodnú o každej žiadosti.”

Uvedené opatrenia sa nevzťahovali na nemeckých antifašistov, ktorí aktívne bojovali proti nacistickému Nemecku alebo boli fašistickým režimom prenasledovaní. Podľa vlastnej vôle mohli buď zostať v Československu, alebo sa dobrovoľne odsťahovať do Nemecka.

3.5.3. Prezidentove dekréty a nariadenia SNR

Dekréty prezidenta E. Beneša potvrdili Košický vládny program. Dekrét č. 33/1945 Zb. ustanovil stratu štátneho občianstva osobám nemeckej a maďarskej menšiny. Dekrét č. 108/1945 Zb. potvrdil konfiškáciu nepriateľského majetku, na jeho základe bol majetok Nemcov, Maďarov, kolaborantov a zradcov zabratý, pokiaľ nebol skonfiškovaný už predchádzajúcim dekrétom alebo nariadením SNR.

Prezidentove dekréty a nariadenia SNR z prvej polovice roku 1945 priniesli zmenu majetkových pomerov nemeckého obyvateľstva a reštrikcie v školstve, kultúre i v náboženstve.

SNR v júni 1945 však zakazovala akékoľvek vonkajšie označenie osôb, ktoré by identifikovalo ich etnickú príslušnosť. Toto nariadenie znamenalo, že nemecké obyvateľstvo na Slovensku nemuselo nosiť zvláštne označenie (bielu pásku cez rukáv s písmenom “N”) ako Nemci v Čechách a na Morave, ktoré malo pripomínať praktiky nacizmu.

Prípady ako šikanovanie, kruté zaobchádzanie a živelné popravy ako v Čechách boli zaznamenané ako ojedinelé, pretože nemecká menšina na Slovensku neašpirovala priamo na vedúce postavenia v štáte a živelná túžba po pomste mala na Slovensku menší priestor. Takže Slovensko, vtedy ako samostatný štát, nepociťovalo priamy útlak zo strany okupačnej nemeckej armády ako to bolo v Čechách.

Orgány ministerstva a poverníctva vnútra postupne vypracovali záväzné smernice a predpisy, ktoré sa realizovali v prvých povojnových rokoch. Vládne nariadenia dávali v otázke odsunu, vykonávania zoznamov a praktického uskutočňovania transferu veľkú právomoc národným výborom. Tie mali súčasne zabezpečiť, aby aktívni antifašisti neboli vysťahovaním postihnutí. Na Slovensku dozeralo na odsun poverníctvo vnútra.

Transfer sa stal celoštátnym, teda aj celoslovenským opatrením, ktoré všetky politické a štátne inštitúcie rešpektovali.

3.6. Prípravy odsunu

Po ukončení príprav na slovenskej a nemeckej strane malo byť z ČSR odsunutých 2 500 000 Nemcov – 1 750 000 do sovietskeho okupačného pásma a 750 000 do amerického okupačného pásma, z toho zo Slovenska približne 40 000 osôb. Transfer sa mal uskutočniť v čase jedného roka, pričom hlavná fáza bola stanovená na rok 1946, kedy v máji a júni mali byť transportované najväčšie počty Nemcov.

3.6.1. Pracovné tábory

Na Slovensku mali byť podľa nariadenia SNR č. 105 z 23. augusta 1945 zriadené pracovné tábory, ktoré však neboli zaplnené a tak bola do týchto priestorov presunutá nemecká menšina podliehajúca odsunu.

3.6.2. Sústreďovacie tábory

V sústreďovacích táboroch malo byť prevažné nemecké obyvateľstvo internované. Sieť sústreďovacích táborov na Spiši tvorili tábory v Huncovciach, Krompachoch, Kežmarku, Levoči, Mníšku nad Hnilcom, Nižnom Medzeve, Matejovciach, Smolníku, Spišskej Belej, Spišskej Novej Vsi, Spišskej Starej Vsi, Štósi, Švedlári a Starej Ľubovni. Nemci zo Spiša boli internovaní aj v táboroch v Košiciach, Košickej Belej a Moldave nad Bodvou.

3.6.3. Odsunové tábory

Až v apríli 1946 boli zriadené odsunové tábory. V nich bolo nemecké obyvateľstvo zaradené do jednotlivých transportov, ktoré smerovali do sovietskej alebo americkej okupačnej zóny. Na slovenskom území existovali štyri odsunové tábory:

1. Petržalka-Kopčany (západné Slovensko)

2. Nováky (stredné Slovensko)

3. Krompachy (východné Slovensko)

4. Poprad (východné Slovensko)

Do tábora v Krompachoch prichádzali Nemci z okresov Gelnica, Moldava nad Bodvou a ďalších 21 okresov. Tento tábor bol neskôr presunutý do Košíc a 1. augusta 1946 ho zrušili, pretože odsun už bol v prevažnej miere ukončený a dôvody na jeho udržiavanie neboli.

V odsunovom tábore v Poprade bola umiestnená nemecká menšina z okresov Kežmarok, Levoča, Poprad, Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves a Stará Ľubovňa. Do 20. augusta 1946 tu mali byť sústredené všetky osoby nemeckej národnosti podliehajúce odsunu.

Životné podmienky v táboroch boli ťažké, mnohí trpeli podvýživou, hygiena bola nedostatočná, šírili sa choroby a infekcie.

3.6.4. Podmienky odsunu

Z odsunu boli predbežne vyňatí nepostrádateľní odborníci a ich rodinní príslušníci, čo potvrdzuje aj Augustina Richter vo svojom rozprávaní. Mala byť so svojím manželom a synom odsunutá do tábora v Novákoch. Nechcela zobrať svojho syna do tábora a tak ho odniesla ku svojej matke, aby ho ukryla. Jej rodičia mohli zostať v rodisku, pretože riaditeľ fabriky na uteráky potreboval Augustininho otca pre zabezpečenie plynulého chodu fabriky.

Každá jednotlivá osoba si mohla so sebou vziať obuv, odev na cestu, prikrývku, balík do 70 kg, potraviny na 7 dní a 1 000 ríšskych mariek. Odsunovou jednotkou bola rodina. Úradnú stránku transferu vybavovalo poverníctvo vnútra v spolupráci s národnými výbormi, technickú stránku československá vojenská správa.

3.6.5. Fázy odsunu

Vysťahovanie prebiehalo podľa “Smerníc pre sústavný odsun Nemcov zo Slovenska” v troch etapách:

1. výber osôb a ich evidencia

2. sústreďovanie osôb a ich vystrojenie

3. samotný transfer

4. Transfer

4.1. Prvá etapa evakuácie Spiša

4.1.1. Horný Spiš

Začiatkom septembra 1944 vedenie Nemeckej strany (Deutsche Partei) s ríšskym snemom začalo s evakuáciou nemeckého obyvateľstva z oblasti Spiša. Evakuácia mala byť úplná, zostať mali len bojaschopní muži. Návrh bol, aby sa občania zo Záhoria vymenili so spišskými Nemcami, ale nedošlo k dohode. Karmasin naliehal na vládu, aby nedovolila obsadiť opustené domy na Spiši evakuantmi zo Zemplína a Šariša, kde nemecké veliteľstvá počnúc 21. septembrom vyhlasovali úplnú evakuáciu. Za evakuačný priestor bolo určené Rakúsko a Sudetonemecká župa. Keď sa nariadenie o evakuácii nestretlo s potrebným porozumením, vydal samotný H. Himmler 27. októbra 1944 nariadenie o povinnej evakuácii Nemcov zo Spiša a poveril F. Karmasina jej organizáciou. Karmasin si pre každú oblasť vybral svojich splnomocnencov, pre Horný Spiš to bol huncovský rodák Adalbert Wannhoff.

V prvej etape od 14. septembra 1944 odchádzali cez Zakopane deti v školskom veku v doprovode učiteľov a poverených osôb. Ich cieľom sa stalo Rakúsko, neskôr Bavorsko. Ich osudy boli neobyčajne dramatické. Zásluhou kežmarského profesora Liptaka sa podarilo na pomerne dlhý čas zaobstarať potreby na obživu a prístrešie. Pomoc hľadali najmä v cirkevných kruhoch. Od 26. septembra odchádzalo ostatné obyvateľstvo podľa možnosti dopravy s velením domovej obrany (Heimatschutz) a dozorom vojenských orgánov. V kruhoch evakujúceho obyvateľstva nemeckej národnosti kolovali rôzne reči o dôvode odsunu. Mnohí si mysleli, že nemecká branná moc si chce za lacné peniaze kúpiť kone, kravy, vozy. Nakoniec aj oddiely brannej moci opúšťali mesto ako posledné 24. januára 1945. Odhaduje sa, že od 14. septembra 1944 do 24. januára 1945 oblasť Kežmarku opustilo 5000 Nemcov, 90 % z celkového počtu v tejto oblasti, a tým poklesol napríklad počet obyvateľov Kežmarku o 40 %. Evakuanti si mohli zobrať len nepatrnú časť denných potrieb. Poverené útvary mali rozkaz evakuovať aj súčasti verejného majetku a cennosti. Odviezli 17 debien materiálu do Opavy a Bavorska, zobrali dokumenty, peňažnú hotovosť a majetok niektorých inštitúcií. Domy, dielne a hospodárske statky ostali opustené. Väčšinu dobytku a nehnuteľností vykúpila alebo zhabala nemecká armáda, časť zobrala aj maďarská armáda pôsobiaca v tejto oblasti. Zvyšok nemeckého obyvateľstva (10 %) si vyvesilo biele zástavy a vyčkávalo, čo sa bude diať ďalej.

Jeden pán z Horného Spiša opisuje situáciu v roku 1944 a 1945 takto: “27. augusta som chcel ísť rýchlikom z Popradu do Bratislavy. V Liptovskom Mikuláši nastúpili ozbrojení ľudia v civile a hľadali nemeckých cestujúcich a príslušníkov Wehrmachtu. Partizáni si tam zriadili menší úrad a obrali mnohých o ich batožinu. Našťastie som dostatočne ovládal slovenčinu. Len takto sa mi podarilo vyhnúť kontrole. Najbližším vlakom som tajne odcestoval do Popradu. Možnosť komunikácie s Bratislavou bola nemožná, telefón nefungoval. Takže o incidentoch som sa dozvedal hlavne z rádia. Pretože bolo len otázkou času, kedy doľahne na Kežmarok povstanie, museli sme začať s organizáciou evakuácie. Bol však problém dostať také obrovské množstvo ľudí do bezpečia. Niektorí odcestovali do táborov v Rabke a Zakopanom. Ale mnohým sa nechcelo ísť preč. Úlohou ostatných bolo zastavenie partizánov. Kežmarskí Nemci začali vstupovať hromadne do domovej obrany. Snažili sa o odzbrojenie slovenskej posádky a zabrániť prebehnutie na druhú stranu. Hľadali sa rôzne alternatívy vyriešenia konfliktu. Zverolekár Fraschtia navrhol, aby sme išli s bielymi zástavami za miestnymi vedúcimi povstania. Bola by to pre nás určitá smrť. Pomoc sme hľadali najmä v Krakove. 31. augusta sa podarilo konečne prinútiť partizánov na ústup. Na chvíľu zavládol pokoj a tak sa mnohí vrátili z táborov z Poľska. Na Spiši však ostalo dostatok partizánskych skupín, proti ktorým bojovali aj jednotky presunuté z Duklianskeho priesmyku. Pridala sa k nim branná moc, dokonca ako veľmi dobrí vojaci sa ukázali žiaci vyšších tried reálneho gymnázia. Front postupoval stále rýchlejšie na západ, čo nás prinútilo prikročiť k totálnej evakuácii Spiša. Začalo sa so ženami, deťmi a starými ľuďmi na báze dobrovoľnosti. Vďaku za transport s nákladnými autami smerujúcimi najprv do Zakopaneho, neskôr na Sudety si zaslúži kapitán Wagner. Napriek nariadeniu o nevyužívaní vojenských áut na iné ako vojenské účely pomohol, čo sa neskôr ukázalo ako správne. S plánovanou evakuáciou sa začalo v strede novembra. Transportovalo sa najprv z Podolínca a Chmeľnice. Postupne sa pokračovalo so Spišskou Belou, Ľubicou, Kežmarkom, Huncovcami, Veľkou Lomnicou, Vrbovom, Tvorožnou, Žakovcami a inými. Každý si mohol zobrať nevyhnutné veci, niektorým bolo dokonca dovolené vziať si časť svojho majetku. Transporty sprevádzal lekár s personálom a strážiace komando, takže sa obišli väčšinou bez vážnejších incidentov, niektorí však odmietali odísť a spamätali sa až po tom, keď sa dozvedeli o počínaní Červenej armády. Ale boli aj takí, ktorí ostali doma aj napriek tomu. Takto zmizli Nemci z Horného Spiša, ktorí tu 800 rokov žili, pracovali a trpeli. Aj keď sa podarilo väčšiu časť obyvateľstva ochrániť pred nebezpečenstvom, niektoré cennosti sa museli nechať. Práve tie, ktoré preslávili Spiš.”

4.1.2. Dolný Spiš

Koncom leta bol Dolný Spiš obkľúčený partizánmi a pripojenými slovenskými vojakmi. Medzitým bolo vyvolané povstanie v Banskej Bystrici. Zriedka prešiel deň, v ktorom neprišla správa, že znova na okraji jazykového ostrova nebol nejaký Nemec kruto zabitý. Domová obrana prevzala úlohu istenia nemeckých sídiel. Evakuácia uzavretého jazykového ostrova Dolného Spiša sa neodvíjala ľahko. Mnohí ľudia nevideli dôležitosť týchto opatrení, báli sa zväčša o svoj majetok, ktorí mali nechať a nik ich nemohol uistiť, že sa ešte vôbec vrátia domov. Najväčšie problémy boli v Mníšku nad Hnilcom, kde vojaci brannej moci museli evakuované bosé ženy vyniesť z domov. Neskôr uznali, že tieto opatrenia sa robili pre ich dobro, keď počuli o ľuďoch, ktorí sa skrývali a snažili sa zostať. Títo boli Rusmi odvedení do Ruska, odkiaľ sa väčšina nevrátila späť.

Prvé transporty išli z Gelnice začiatkom septembra cez Horný Spiš a Zakopane do východných Sudet. Pri evakuácii sa po transportoch často strieľalo, preto bolo potrebné ich presmerovanie v niektorých oblastiach. Po evakuácii Švedlára partizáni podmínovali cestu, čím spôsobili výbuch auta brannej moci. Takto bol počas najbližších týždňov partizánmi prepadnutý Smolník, Mníšek nad Hnilcom, Švedlár, Koterbachy (od 1948 Rudňany) a Vondrišel ( od 1948 Nálepkovo). Vondrišel bol dokonca viackrát prepadnutý. Prvýkrát obesili dvoch členov domovej obrany. Druhýkrát ho obkľúčil celý prápor.

Začiatkom januára 1945 sa mala celá domová obrana presťahovať do Koterbachov a to len dočasne. Proti tomuto rozhodnutiu sa neskôr vzniesla námietka, pretože bolo k dispozícii len toľko áut, ktoré by dokázali premiestniť len šestinu mužov patriacich k domovej obrane a vo vážnom prípade by bol problém opustiť Koterbachy. Miestny veliteľ v Spišskej Novej Vsi vyprázdnil preto časť kasární, mnohí tušili, že je to s istotou rozlúčka s domovom. V Spišskej Novej Vsi už nebolo spojenie s brannou mocou ako dovtedy. Nikto nevedel podať pravdivé informácie. Takto bol každý odkázaný na seba. Preto nezostávalo nič iné, ako podniknúť odchod smerom na západ. Tejto domovej obrane sa podarilo dostať do Batizoviec neďaleko Popradu, kde prežila svoje posledné dni. Stojí za zmienku, že v časoch partizánskych prepadov vychádzali Nemci a Slováci veľmi dobre. Dokonca v Gelnici sa množstvo slovenských obyvateľov podujalo, aby počas nocí strážili s domovou obranou vlastné obydlia, čo malo neskôr odozvu. Domová obrana neurobila zodpovedného žiadneho politického nepriateľa za situáciu, pretože bolo jasné, že osoby boli vinné na tomto stave jednotlivo. Neskôr však prišli jednotky tajnej služby, ktoré aj proti protestu odviedli množstvo nevinných ľudí, ktorí zväčša padli v bojoch.

4.2. Nová pozícia Nemcov po ich návrate späť

V poslednej dekáde januára 1945 v priebehu Západokarpatskej operácie do spišských obcí a miest prichádzali jednotky Červenej armády, do oblasti Branisko – Levoča – Stará Ľubovňa aj príslušníci 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Do Kežmarku tieto jednotky vstúpili vo večerných hodinách 27. januára 1945. Domáce obyvateľstvo ich vrelo uvítalo. Novú moc nastoľovali revolučné národné výbory preberajúce do svojich rúk všetky funkcie štátnych a samosprávnych orgánov v miestnom a okresnom meradle. Postupne nadväzovali kontakty so SNR, ktorá práve vtedy sídlila v Košiciach. Národný výbor bol v Kežmarku ustanovený 28. januára a 8. februára sa vytvoril Okresný národný výbor (ONV). Na čele oboch stál Ondrej Devečkay.

Tieto nové orgány museli bojovať so zložitými hospodárskymi a spoločenskými problémami. Odstraňovali vojnové škody, obnovovali dopravu a zásobovanie, zaisťovali poriadok a bezpečnosť obyvateľstva, plnili potreby a požiadavky armády. Jednotky Červenej armády považovali majetok evakuovaných Nemcov, Maďarov a kolaborantov za vojnovú korisť. Delegácia SNR u veliteľa frontu síce intervenovala, aby majetok obyvateľov, ktorí boli občanmi republiky v roku 1938, zostal nedotknutý. Napriek tomu boli straty obrovské. Okres Kežmarok udával korisť za 29 obcí 43 458 365 vtedajších korún, z toho Kežmarok 12 864 472 korún. V prvých týždňoch februára 1945 sa do diania zaplietla NKVD. Do gulagov násilne odviedla viacerých občanov bez ohľadu národnosti. Mnohí tam zahynuli, ostatní sa vrátili domov s riadne podlomeným zdravím.

Jednou z najdôležitejších úloh novej moci bolo zabezpečenie opusteného hnuteľného a nehnuteľného majetku po evakuovanom obyvateľstve. Z iniciatívy O. Devečku vznikla 5. februára Komisia pre zaisťovanie nemovitostí. Tento orgán sa mal starať o riadenie prideľovania bytov a hospodárskeho zariadenia. Už koncom januára sa začalo s osídľovaním, vo februári a v marci sa postupovalo podľa pokynov SNR a ONV. Predsedníctvo SNR 23. februára 1945 vydalo uznesenie: “Do opustených nemovitostí majú sa premiestňovať chudobní roľníci a deputátnici z krajov, spustošených vojnou, predovšetkým Slováci, a to tak, aby už pri jarných prácach mohli hospodáriť na majetkoch.”

Postupne sa realizovali aj ďalšie pokyny o vnútených a dočasných správach do podnikov a živností. V Kežmarku vznikla Komisia pre osídlenie spišských krajov, ktorá venovala hlavnú pozornosť preberaniu opustených usadlostí, realizovala nariadenie SNR o konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku. Do Kežmarku prichádzali občania zo susedných i vzdialených horských a chudobných obcí poškodených vojnou. Pôvodne malo prísť 5000 Slovákov, v skutočnosti ich bolo oveľa menej. Tieto akcie sa snažili riadiť MNV a ONV, najmä pre rozsah a obrovské tempo ich nezvládli. Boli prípady, keď v blízkosti seba žili ľudia z 25 rôznych lokalít.

Osídľovanie však skomplikovali pôvodní vlastníci hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorí prichádzali z úkrytov a postupne z rozličných oblastí Liptova, Považia, severných a západných Čiech i severnej Moravy, Sliezska a dokonca i z Rakúska a Nemecka, kde ich zachytil front a prechod armád protihitlerovskej koalície. Viacerí sa ocitli v spojeneckých zajateckých táboroch, niektorí však boli na území zaistení a neskôr vyvezení ešte od mája po júl 1945 v rámci takzvaného divokého odsunu. Ďalší sa obávali prísť domov, mali strach z odplaty, skrývali sa v zahraničí a v rôznych častiach republiky. Značnú časť navrátilcov tvorili občania, ktorí pod hrozbou perzekúcií odišli a krátko po prechode frontu museli opustiť evakuačný priestor hlavne v severných Čechách a na Morave, kde sa vracali českí občania vyhnaní po Mníchove z pohraničia. Navrátilcov zaisťovali hliadky Národnej bezpečnosti (NB). Iba niektorí sa však dostali do svojich pôvodných domov.

Vznikla nová situácia. Nemci sa vracali do domov, ktoré národné výbory už stihli prideliť iným občanom. Išlo o zásadnú otázku, či majú byť vôbec púšťaní do vlastných sídel. Predseda ONV Devečka na to odpovedá: “Nie, lebo Nemci podľa prehlásenia Hitlera patria všetci do Nemecka, nie sú teda našimi občanmi, i keď sa tuná ešte zdržujú a natoľko ušli, celkom právom miestne národné výbory ich domy pridelili našim Slovákom.” Mohli byť udelené výnimky, ale v týchto prípadoch sa malo postupovať obozretne.

23. mája 1945 ONV nariadil, aby Nemci vracajúci sa späť neboli prijímaní, ženy a deti mali byť umiestnené v prázdnych domoch, muži sa mali sústrediť v pracovnom tábore v Kežmarku pre 250 ľudí. Povereníctvo SNR pre veci vnútorné vydalo začiatkom júna 1945 pokyny o zriaďovaní koncentračných táborov, do ktorých “mali byť sústredené osoby nemeckej a maďarskej národnosti, ktoré sa v minulosti previli proti zásadám ľudovej demokracie a československej myšlienke ako aj proti slovenskému národu.” Takouto cestou sa pokračovalo ďalej.

Podľa obežníka veliteľstva NB pre východné Slovensko z 19. júna 1945 mali byť zaistení všetci občania , ktorí sa pri poslednom sčítaní ľudu hlásili k nemeckej národnosti, boli organizovaní v akejkoľvek nemeckej strane alebo v niektorej zložke nemeckej strany, sú zmýšľania fašistického a pracovali za bývalej ČSR, za maďarskej okupácie lebo ešte i teraz v akejkoľvek forme za revíziu československých hraníc alebo tieto snahy podporovali. Výnimka mohla byť poskytnutá tým, ktorí sa preukázali hodnovernými dôkazmi, že bojovali proti fašizmu doma alebo v zahraničí. Hnuteľný a nehnuteľný majetok mal byť evidovaný, zaistený a daný pod ochranu MNV.

Ďalší pokyn spolu s podrobným výkladom podal povereník vnútra Dr. G. Husák na porade v Poprade. ONV v Kežmarku 4. júla 1945 nechala zaistiť s okamžitou platnosťou všetkých Nemcov od 14 do 60 rokov, okrem presne stanovených výnimiek (viď dokument č. 1 z Dolného Spiša v prílohe). Mali byť koncentrovaní podľa jednotlivých obvodov do pracovných táborov v Kežmarku, Veľkej Lomnici, Spišskej Belej, Bušovciach, Vrbove, Rakúsoch a Holumnici. Novozriadené stredisko v Huncovciach slúžilo pre práceneschopné osoby, pre deti do 14 rokov a starcov nad 60 rokov. K 29. júlu bolo v týchto táboroch umiestnených 953 osôb, ktoré sa zúčastňovali hlavne na rekonštrukčných prácach, predovšetkým pri obnove dopravy, na všeužitočných prácach a v poľnohospodárstve. Mzdy boli vyplácané vedúcemu tábora, ktorý si sťahoval poplatky za ubytovanie a stravu. Prídely stravy boli určené podľa pracovných výkonov. Pomery v pracovných táboroch boli veľmi zložité. Súviselo to hlavne s celkovými zásobovacími problémami. Od augusta 1944 do mája 1945 neprišli žiadne potravinové prídely a domáci producenti nedokázali pokryť potrebu. Pravidelné kontroly nadriadených orgánov konštatovali závažné nedostatky vo vybavení a úrovni táborov. Hlavný veliteľ NB, do kompetencie ktorého tieto tábory prešli, v obežníku zo 7. septembra 1945 stanovil podmienky pracovného nasadenia, druhy prác, ubytovacie, stravovacie a zdravotné zabezpečenie, kritizoval rôzne neprístojnosti, nehumánne zaobchádzanie so zaistencami, krádeže, násilenstvá a prikázal vykonávať strážnu službu výhradne príslušníkom VB. Pred zimným obdobím sa museli viaceré tábory zlikvidovať a zaistených koncentrovali do väčších adaptovaných priestorov. Vyskytovali sa časté prípady ochorenia, epidémie, vysoká úmrtnosť a mnohé úteky.

V Poprade sa v tomto čase nachádzali tri tábory. Jeden bol v telocvični ľudovej školy. Boli tam ubytovaní práceschopní. Ďalší sa nachádzal v Matejovciach, zväčša pre starých. A muži, ktorí mohli mať niečo na vrubovke, boli umiestnení do provizórneho väzenia v židovskej škole. Napríklad jeden farár mal mamu v Matejovciach, jeho sestra bola v ľudovej škole a on bol v židovskej škole. Vtedajšiu situáciu opisuje asi takto:

“V ľudovej škole boli všetci umiestnení v jednej telocvični. Bolo tam seno, na ktorom sa mohlo spať. Ale tak isto aj okná bez skiel, takže bola zima. V židovskej škole sa zišli ľudia rôznych profesií. Od továrenských pracovníkov, obchodníkov, právnikov po ošetrovateľov, všetko známi. Spal som na dvoch otočených zásuvkách. Dokonca bolo aj niekoľko postelí. Jedlo bolo primerané. Zaobchádzanie sa líšilo. Raz hrala milícia s uväznenými karty, druhýkrát kričala a bila uväznených. V židovskej škole sa konala zaujímavá akcia každý nedeľu. Asi dvadsiati mohli ísť navštíviť svojich príbuzných, keď za to zaplatili. Nepamätám si presne koľko to bolo, ale asi nejakých 20 vtedajších korún. Kto zaplatil raz toľko, mohol sa vzdialiť za hranice mesta a mal možnosť vyhľadať svojich blízkych. Ale večer už musel čakať na kraji ulice, kde sa pripojil ku kolóne. Nemci internovaní v židovskej škole pracovali vedľa okresného úradu. Nosili kamene z jedného miesta na druhé. A potom zase späť. Niekoľkokrát to išlo sem a tam. Niektorí prehadzovali uhlie, boli zamestnaní ako kuriči. Často prišli blízki Slováci a priniesli nám niečo na jedenie. Pred Vianocami bolo väzenie umiestnené v židovskej škole zrušené. Všetci boli vypočutí. Proti ktorému nebolo nič predložené, premiestnili ho do Matejoviec. A išla tam väčšina. V tábore v Matejovciach som mohol odslúžiť na Vianoce 1945 služby božie. Ľudia sedeli na sene, bolo veľmi chladno. Potom sme spievali koledy. Aspoň tak sme mohli oslavovať Vianoce. Koncom apríla 1946 bol vytvorený odsunový tábor pre Nemcov.”

4.3. Druhá etapa evakuácie Spiša

Zásadné postupy pre odsun Nemcov boli dohodnuté 8. februára 1946 v Liberci, kde sa konala porada zmocnencov pre odsun Nemcov, zástupcov jednotlivých ministerstiev a členov Osídľovacej komisie. Rátalo sa, že odíde 40 – 50 tisíc Nemcov. Niektorí úradníci mali preto navštíviť tábory v Čechách, aby na základe nadobudnutých poznatkov dokázali pripraviť transporty podľa zásad dohodnutých s okupačnými orgánmi. Povereníctvom boli zriadené štyri zberné tábory, v ktorých sa mali postarať o vlakové súpravy a o ostatné vybavenie. Najprv bol vytvorený súpis potenciálnych osôb pre odsun, neskôr sa vytvorili výberové komisie, ktoré tieto zoznamy mali individuálne posúdiť. Postupovalo sa podľa podrobne vypracovaných smerníc zmocnenca pre odsun Nemcov z 21. marca 1946. Vychádzalo sa zo zásady, že odsunutý má byť každý Nemec, ktorý podľa dekrétu prezidenta republiky č. 33 z 2. augusta 1945 stratil československé štátne občianstvo. Osoby určené na odsun boli vopred upovedomené. Výnimku mali dostať osoby, ktoré už získali československé štátne občianstvo na základe 2. paragrafu spomínaného prezidentského dekrétu a vyhlášky ministra vnútra z 25. augusta 1945 č. 51. Nemeckým občanom a rovnako ich manželkám i deťom malo byť zachované štátne občianstvo, ak dokázali, že zostali verní ČSR, nikdy sa neprevinili voči českému a slovenskému národu, činne sa zúčastňovali bojov za jeho oslobodenie alebo trpeli pod nacistickým a fašistickým terorom. Nariadenie sa nevzťahovalo ďalej na príslušníkov československých vojenských jednotiek, na dospelé osoby a deti žijúce v zmiešanom manželstve, na deti a staršie osoby, ktoré zostali bez opatrovateľa, na nepostrádateľných odborníkov, aby nebol ohrozený chod hospodárskych dôležitých závodov. Výnimky sa ďalšími pokynmi rozširovali a upresňovali.

Výberová komisia bola zriadená aj v celom Kežmarku, ktorá mala svoju pôsobnosť v celom okrese. Tvorili ju zástupcovia ONV, odbojových zložiek a zástupca národného výboru z obce. Ešte predtým okrem trojčlennej preverovacej komisie ONV, ktorá posudzovala žiadosti o vydanie národnej a politickej spoľahlivosti sa zriadil Protifašistický výbor, ktorý mal posúdiť vyčlenenie nemeckých antifašistov. Jeho členmi sa stali za KSS H. Bittnerová, D. Thinschmidt a F. Lukas, za DS T. Jochmann a A. Grosz. Výbor sa neskôr rozšíril a premenoval na Komisiu pre rozhodovanie o žiadostiach Nemcov a Maďarov o vrátenie a zachovanie československého štátneho občianstva. Do zberného tábora v Poprade boli umiestnené osoby určené na odsun, odkiaľ od 20. júla do 19. septembra 1946 bolo vypravených päť transportov, na každý pripadalo 1 200 osôb. Štyri z nich boli nasmerované do sovietskeho a piaty do amerického okupačného pásma. Po likvidácii tábora v Poprade zvyšných 371 Nemcov bolo premiestnených do Novák a okolo 600 čakalo na rozhodnutie Povereníctva vnútra. Viacerí boli prepustení domov. Pôvodné zoznamy sa doplňovali, udeľovali sa ďalšie výnimky, vyhovelo sa odvolaniam, žiadostiam a intervenciám. K dodatočnému zaraďovaniu na odsun dochádzalo na vlastnú žiadosť o odchod k príbuzným a zlučovanie rodín, po návrate z väzenia, zajatia alebo pobytu v iných oblastiach až do septembra 1948. Viacerí občania z pracovných a zberných táborov ušli, skrývali sa po okolí a niektorým sa po komplikovaných peripetiách podarilo vrátiť domov. Väčšina tunajšieho nemeckého obyvateľstva, ktorá sa v lete 1945 a neskôr chcela vrátiť domov, bola odsunutá. Do 31. októbra 1946 zo Slovenska bolo odsunutých 32 450 osôb. Stanica NB v Kežmarku za svoj obvod vykazovala 2 500 odsunutých, za celý Kežmarský okres to bolo okolo 8 000.

5. Po transfere

5.1. Rok 1948

Koncom roku 1946 sa transfer nemeckého obyvateľstva v podstate skončil a tak rok 1947 priniesol poznanie, že hromadné vysídľovanie Nemcov z Československa už pokračovať nebudú. Plánom odsunu bolo vysídlenie pokiaľ možno všetkých Nemcov alebo čo najväčšieho počtu a zároveň udržanie produktívnych pracovných síl. Po roku 1946 však mala nasledovať asimilácia tých, ktorí zostali. Až koncom roka 1950 a začiatkom roka 1951 začala táto problematika strácať na význame a stávala sa parciálnou otázkou prevažne administratívneho charakteru.

Hromadný odsun bol definitívne zastavený a jednou možnosťou pre vysídlenie zvyšných slovenských Nemcov predstavovalo tzv. spájanie rodín. Podľa pokynov poverníctva vnútra mali byť najmä do transportov smerujúcich do amerického okupačného pásma zaraďované rodiny, “ktoré majú v Nemecku najbližších rodinných príslušníkov – manžela, manželku, dospelé deti, starých rodičov, ktorí žili v spoločnej domácnosti s odsunutými a sú odkázaní na ich pomoc. …Ucelené rodiny nesmú byť do transportu zaraďované. Predovšetkým treba vyčerpať kategórie rozdvojených manželstiev”.

Podobné nariadenia platili aj pre odsun do sovietského okupačného pásma. Počty Nemcov, vysídlených zo Slovenska v rámci spájania rodín v priebehu roka 1947, resp. aj začiatkom roka 1948, je možné len odhadnúť. Podľa dostupných údajov však išlo len o minimálne počty – približne 300 osôb. Neskoršie údaje o transporte, ktorým opúšťali Nemci v priebehu roka 1947 Slovensko, sa zatiaľ nepodarilo zistiť. Spomína sa však 5 transportov z tábora v Poprade a 6 z tábora v Petržalke.

Februárový prevrat 1948 v prístupe k nemeckému etniku nič nezmenil. Dokonca bola viditeľná snaha postupovať voči Nemcom “dôstojnejšie” a zaviesť “poriadok a disciplínu”. Prejavilo sa to napr. kritikou národných výborov, výmenou tzv. “nespoľahlivých” ľudí, dôraz sa kládol na osoby vyňaté z odsunu: “Preveďte najmä revíziu všetkých prípadov osôb vyňatých z odsunu v rozhodnutí o osobách, ktorým bol priznaný charakter antifašistu.”

5.2. Rok 1949

V lete 1949 boli okupačné úrady v Nemecku opäť ochotné prijať osoby nemeckej národnosti, ktoré majú v Nemecku blízkych príbuzných. Československé úrady sa chopili šance a vychádzali z toho, že “bude možné odsunúť nielen rodinných príslušníkov v úzkom slova zmysle (manželia, rodičia, deti, vnuci, prarodičia), ale aj všetkých ostatných príbuzných (bratov, sestry, a pod.)”. Ďalšiu kategóriu ľudí určených na odsun tvorili osoby staršie, invalidné, dlhodobo choré atď. Počty Nemcov vysídlených v roku 1949 neboli veľké, maximálne niekoľko stoviek osôb.

5.3. Rok 1950

Začiatkom roka 1950 sa rozbehla akcia “dobrovoľného vysídľovania (trvalého vysťahovania) Nemcov do Nemecka a Rakúska”. Proces sa mal uskutočniť buď hromadným vysídlením v ucelených transportoch, alebo individuálnym vysťahovaním na základe cestovného povolenia. Úrady predpokladali, že pôjde o odsun väčšieho počtu osôb. Zo Slovenska sa do začiatku roka 1951 v rámci “trvalého vysťahovania” prihlásilo na vysídlenie 547 osôb, dokonca marca 1951 bolo 327 osôb vysťahovaných hromadne a 20 osôb individuálne.

Touto akciou sa organizovaný odsun Nemcov zo Slovenska definitívne skončil a odchody osôb nemeckej národnosti v nasledujúcich rokoch mali jednoznačne individuálny charakter.

5.4. Počet odsunutých Nemcov zo Slovenska

Názory na celkové počty odsunutých Nemcov sa rôznia, preto uvádzame údaje z viacerých zdrojov:

1. Podľa odhadu štatistického úradu z roku 1953 sa z ČSR presídlilo 2 996 000 osôb nemeckej národnosti, vrátane tzv. neorganizovaného presunu, z toho na Slovensko pripadá 176 000 osôb.

2. V rokoch 1945 – 47 bolo odsunutých približne 3 000 000 Nemcov. Transfer sa týkal hlavne nemeckého etnika z Čiech a Moravy, lebo na Slovensku žilo počas vojny iba 150 000 Nemcov. Ich značná časť evakuovala ešte pred príchodom frontu na západ.

3. Počet obyvateľstva:

ČSR:

rok 1937 – 14 446 994 obyvateľov

rok 1946 – 12 075 002 obyvateľov

mínus 2 371 992 obyvateľov

Slovensko:

rok 1937 – 3 555 157 obyvateľov

rok 1946 – 3 385 754 obyvateľov

mínus 169 403 obyvateľov

4. Počet nemeckého obyvateľstva na Slovensku:

rok 1930 – 154 821 osôb

20. február 1946 – 62 643 osôb = 40,46 % osôb z roku 1930

31. október 1946 – 32 450 osôb opustilo Slovensko

31. január 1947 – 27 167 osôb ostalo

15 946 vylúčených z odsunu

5. do roku 1945 – odsunutých 32 738 slovenských Nemcov

po roku 1945 – zostalo 24 267 slovenských Nemcov

Možno konštatovať, že na prelome 40-tych a 50-tych rokov na Slovensku skutočne žilo asi 24 – 25 tisíc etnických Nemcov.

5.5. Dôsledky transferu

Spišskí Nemci ako svojrázne etnické spoločenstvo boli v povojnových rokoch nútení opustiť tento región. Významnou mierou prispeli k rozvoju hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho života. Po vysídlení averzia voči nim pretrvávala naďalej. Postoj spoločnosti i záujmy vlády nezodpovedali možnosti pre uplatnenie ich špecifických potrieb, pre občiansky i ľudsky dôstojný spôsob života tohto spoločenstva. Nerešpektovali sa ich národnostné práva, najmä v jazykovej, kultúrnej a školskej oblasti a vôbec nedostali možnosť zastávať verejné a štátne funkcie. Nemci neboli do roku 1968 uznávaní ako svojbytný etnokultúrny národ a štátoprávny subjekt. Ťažký život čakal aj na transportovaných Nemcov, ktorí boli nútení hľadať si obživu, zamestnanie, domovy i novú identitu. Pomáhali im charitatívne inštitúcie a svojpomocné spolky.

V súlade s Vyhlásením SNR o odsune slovenských Nemcov z februára 1991 považujeme princíp kolektívnej viny za nedemokratický a potvrdzujeme, “že evakuáciou a násilným vyhnaním nemeckých spoluobčanov Slovensko stratilo etnickú skupinu, ktorá po stáročia tvorila súčasť spoločenského civilizačného úsilia a významne sa podieľala na pestrosti kultúrneho koloritu našej krajiny”.

6. Diskusia

Na problematiku odsunu nemeckého obyvateľstva zo Slovenska sa možno pozrieť z viacerých hľadísk:

Pre Beneša bolo nevyhnutné, aby Nemci opustili obnovené Československo, pretože boli to podľa neho práve oni, ktorí rozbili túto republiku. Využila sa téza kolektívnej viny. Na rozdelení štátu bol zainteresovaný celý národ pod taktoukou Hilera. Takže mohlo pre Beneša v blízkej budúcnosti vzniknúť nebezpečenstvo, ak by slovenský Nemci ostali na našom území, prejavovali sa vážne obavy, aby sa neopakovali nacionálne konflikty a iredenta z predmníchovskej republiky. Možno však povedať, že Nemci mali určité postavenie v spoločnosti, nepatrili väčšinou medzi nižšie vrstvy a túto silu mohli využiť na svoje politické ciele. Beneš presadzoval radikálne riešenie postavenia Nemcov na Slovensku, ich vysťahovanie.

ZSSR, USA a Veľká Británia museli pristúpiť jednoznačne k odsunu Nemcov. Po druhej svetovej vojne bol už svet rozdelený na dve sféry vplyvu. Deportácia sa týkala hlavne územia Československa, Maďarska a Poľska, ktoré patrili pod ZSSR. Stalin stratil vo vojne najväčší počet ľudí, čo by mnohých Rusov mohlo motivovať k rôznym masakrám. Tieto štáty nemali záujem na ďalšom krviprelievaní, ktoré už aj tak otriaslo celým svetom a zakorenilo v ľuďoch psychickú traumu. Obávali sa interakcie z radov obyvateľstva. Určite viacerým padla vo vojne blízka rodina alebo priatelia, možno sa mali niektorí záujem pomstiť. Tým by mohlo dochádzať ku konfliktom a rôznym napätým situáciám v národnostne zmiešaných oblastiach.

Národný front sa pozeral na nemeckú menšinu ako na faktor, ktorý vo vnútropolitickom živote spôsoboval už v minulosti veľké ťažkosti a na sklonku buržoáznej republiky väčšia časť tejto menšiny podľahla nacizmu a mala značný vplyv na rozbití Československa. Nemci vlastnili veľké množstvo podnikov a majetku, vysídlením obyvateľov z miest, ktoré boli najviac postihnuté vojnou, si štát mohol vybudovať obrovský ekonomický potenciál.

Určite najväčšiu stratu utrpeli postihnutí Nemci. Museli sa odsťahovať z územia, s ktorým už boli citovo zviazaní. Mali tu pochovaných svojich predkov a skrytú svoju minulosť. Najťažšie bolo odísť a zanechať tu dielo, ktoré roky budovali. Odchádzali do krajiny poznačenej vojnou bez pocitu istoty a bez vidiny svojho ďalšieho osudu. Na Slovensku zanechali nielen hmotné, ale i duchovné bohatstvo.

Z historického hľadiska je odchod nemeckého etnika z nášho územia veľkou stratou a zároveň istým posolstvom a poučením, aby sa takéto tienisté stránky našich dejín neopakovali.

7. Záver

Našou snahou bolo priblížiť udalosti, ktoré priamo alebo nepriamo súviseli s odsunom Nemcov. Možno tu niektoré fakty vyznievajú až príliš tvrdo, ale taká bola skutočnosť. V žiadnom prípade nemáme záujem obviňovať slovenský národ, pretože vieme, že sa na mnohých nešťastných akciách podieľali zahraničné elementy. Mnohokrát však boli väzby medzi Slovákmi a Nemcami veľmi dobré, dokázali si pomôcť aj v núdzových situáciách. Nemci boli vtiahnutí do takzvanej tézy kolektívnej viny. Mnohí z nich sa nepodieľali a nepodporovali snahy Hitlera ovládnuť “životný priestor”. Zakladali si vlastné strany a vlastné spolky, ktoré nenadväzovali na tento typ nacionalistickej politiky. Títo spišskí Nemci boli podľa kolektívnej viny aj kolektívne odsúdení.

Škodou pre naše územie je fakt, že menšina, ktorá tu žila 800 rokov zrazu musela odísť. Zanechala nám materiálne i duchovné bohatstvo. Najťažšie bolo pre nich vyrovnať sa a myšlienkou zanechania toho, čo roky krvopotne vytvorili. V srdciach in ostala rodná zem, pretože sa tu často vracajú oni, alebo ich potomkovia.

Nedopusťme, aby sa zopakoval podobný dejinný vývoj a aby pre nás mladú generáciu ostali tieto udalosti večným mementom.

Zpátky