Říjen 2005

Masové umieranie v Labi

Jozef Vaškovič

Jozef Vaškovič volne podľa knihy „Výkriky z pekla – nevypočuté “ od Ingomara Pusta (Schreie aus der Hölle ungehört, Hartmann Verlag, Sersheim 1998)

Neuveriteľne surový osud postihol tisíce Nemcov v Ústí nad Labem /Aussig/. Herbert Schernstein bol ako nemecký komunista v rokoch 1938 – 1945 väznený v koncentračných táboroch Terezín, Sachsenhausen a Ravensbrück. Vypovedá:

„8 júla som prišiel z koncentračného tábora naspäť do ústí nad Labem. Češi deportovali práve moju matku. Jedného dňa koncom júla, po 16 hodine vyháňali príslušníci Svobodovej gardy všetkých Nemcov z okolitých obytných blokov a z ich bytov a hnali ich do rieky Labe. Videl som ako ženy a deti mizli vo vlnách rieky. Na Ferdinandovej výšine si českí gardisti vytvorili guľometné hniezdo. Z neho strieľali do vlnami unášajúcich Nemcov. Podľa môjho odhadu prišlo takto o život asi 2 000 Nemcov. Mimoriadne tvrdo a ostro postupovali Česi proti nemeckým antifašistom, ktorí boli označení červenými páskami na rukávoch.“

Iný svedok spomína: „V blízkosti trhoviska a železničnej stanice prevádzali svoju činnosť najdivokejšie skupiny. Hádzali do Labe ženy i s detskými kočíkmi. Potom ich vojaci používali ako terče. Do žien bolo tak dlho strieľané, dokiaľ sa tieto nevynorili viac z vĺn. Aj do vodnej nádrže na trhovisku hádzali Nemcov. Pokiaľ sa niektorý vynoril z vody, tak ho tlačili tyčami znovu pod vodu!“

Konrad Herberstein videl udalosti, ktoré sa odohrávali na Labskom moste: „Videl som, ako stovky nemeckých robotníkov, ktorí prišli zo smeny boli vhodení do rieky Labe. Aj ženy a deti v kočíkoch hádzali Česi do prúdu rieky. Až o 17 hodine bolo vidieť, ako sa niektorí ruskí dôstojníci pokúšali postaviť proti zúrivému besneniu davu a prevádzanému zločinu. Pomáhali im pri tom i niekoľkí uniformovaní Česi.“

Vtedajší český starosta z Ústí nad Labem, Vondra sa pokúšal všetkými prostriedkami zabrániť zločinom rozzúrenej zberby. Postavil sa im do cesty a takmer na to sám doplatil vlastným životom. Chceli i jeho hodiť do rieky Labe.

Iná výpoveď odhaľuje, ako českí vojaci vraždili Nemcov, Josef Grössl uviedol do protokolu: „Bol som zatknutý. Zviazali mi ruky i nohy. Trikrát ma do bezvedomia zbili a potom ma vhodili do samotky v lágru Vejprty /Welpert/ V tomto lágri bolo zastrelených už 11 mužov z roľníckeho spolku. Popravšiemu komandu velil poručík Anton Černý. Skrze náhodu som ušiel tomu istému osudu a ostal 14 dní v tábore ako sluha práve u tohto poručíka. Denne som videl ako boli ľudia týraní, zastrelení, alebo kladivami zabíjaní. Poručík osobne prevádzal popravy zastrelením. Videl som takto zabitých asi 20 ľudí. Po popravách som musel poručíkovi oblizovať čižmy, ktoré boli postriekané krvou.“

Heinrich Michel spomína na koncentračný tábor Javorové údolí /Lerchental/ u Děčína: „Jedného dňa, dátum si už nepamätám, bol otec i so synom, ktorý sa v predošlej noci vrátil z frontu do rodičovského domu, deportovaný do koncentračného tábora. Pred bránou koncentračného tábora sa syn pokúsil o útek. Bol zastrelený dávkou zo samopalu. Otec musel naložiť mŕtveho syna na fúrik a viesť ho na fúriku do koncentráku. Počas celej cesty bol otec zastreleného syna neľudským spôsobom bitý. Bol otrasný pohľad na tento „pohrebný sprievod“.

Elizabethg Böse vypovedá: „Jedného dňa bolo v Mladkove /Wichstadt/ hrôzostrašným spôsobom popravených 12 mužov. Boli obesení na stromoch , ktoré rástli okolo kostola. Predtým, než boli obesení im boli odrezané uši a nosy. Pred popravou boli bití a hodení do vody. Medzi nimi sa nachádzal i Čech, ktorý zhotovoval zbrane pre búrlivé občianske časy. Ostatní obyvatelia obce nesmeli počas tejto tragédie opustiť domy. Náš sused , ktorý bol roľníkom si musel najprv vykopať hrob, potom bol zastrelený a do neho vhodený.

Pani Friedler vypovedá: „V Novém Boru u Českej Lipy /Haida/ si museli 60 väzni, medzi ktorými bolo veľa žien obnažiť hornú časť tela a zobuť topánky. Potom si museli kľaknúť na dlažbu trhového námestia a boli obuškami od českých banditov bezhlavo bití na holú časť tela a na podošvy nôh do tej doby, dokiaľ neupadli do bezvedomia. Potom boli polievaní studenou vodou a prebudení k životu, aby mučenie mohlo pokračovať. Toto týranie trvalo až do svitania. Potom boli tieto k smrti zmučené obete na haidovskom trhovom námestí zastrelené.