Český a slovenský zahraniční časopis  
     
 

Říjen 2005


Pražský holocaust

Jozef Vaškovič

Volne preložené z knihy „Výkriky z pekla – nevypočuté“ od Ingomara Pusta, „Schreie aus der Hölle – ungehört “– Das totgesscheiegene Drama der Sudetendeutschen, Hartmann Verlag, 74372 Sersheim 1998

V noci zo 4. na 5. mája 1945 začalo v Prahe masové vraždenie. Čo sa na uliciach, v bytoch, ale predovšetkým v pražských nemocniciach odohrávalo zatlačuje do pozadia najhroznejšie zážitky temného stredoveku.

Študentka medicíny Ingrid Langerová sa na základe rozkazu totálneho vojnového nasadenia v roku 1944 prihlásila ako zdravotná sestra ku Červenému krížu. Svoju službu prevádzala v poľnej leteckej nemocnici na pravej strane vltavského pobrežia v Prahe. Ráno 6. mája prišla veľká tlupa hulákajúcich a vrieskajúcich mladistvých chlapcov a dievčat ku hlavnému vchodu nemocnice a zo zbraňou v rukách požadovali, aby sa zhromaždili všetky zdravotné sestry Červeného kríža. Tak isto požadovali, aby sa zhromaždili všetci zranení, ktorí môžu chodiť. Keď sa lekári pokúšali skupinu od ich predsavzatia odradiť a odvolali sa na Medzinárodný červený kríž, pod ktorého ochranu nemocnica podliehala, vybuchla celá táto bezzákonná luza v hlasitý smiech. Ozbrojení členovia tejto skupiny vtrhli do nemocničných izieb a hnali zranených v nemocničných pyžamách pred sebou. Ďalší členovia tejto svorky zhromaždili všetky službukonajúce zdravotné sestry a nechali ich nastúpiť do jednej rady. Vybrali desať najmladších a najkrajších. Medzi nimi bola i Ingrid Langrová. Po dlhšom hašterení mladých banditov, aké spôsoby a metódy mučenia by mali použiť, dohodli sa, že budú svoje obete hnať smerom do centra mesta. Zdravotné sestry Červeného kríža museli s desaťmi vybranými zranenými vojakmi vytvoriť dvojstup a spievajúce nemecké piesne dať sa na pochod. Kto nespieval, alebo nespieval dosť nahlas, bol bitý tak dlho, dokiaľ všetci nepočuli jeho hlasitý spev. Po oboch stranách ulice tlieskali tomuto počínanie divokej luzy obyvatelia hlavného mesta Prahy. Na Petrovom námestí skupina ozbrojených mladistvých sprievod sestier a zranených vojakov zastavila. Zdalo sa, že toto námestie bude dostatočnou arénou a pastvou pre oči divákov a tak mohlo začať samotné predstavenie.

Krivonohý avarský český náčelník svorky so škriekajúcim hlasom zareval: „Vyzliecť sa, - vyzliecť sa úplne do nahá!“ Pretože nešťastníkom nedali žiadnu prípravu, aby si svoje šaty odložili, dal svojím komplicom znamenie, aby začali zranených i zdravotné sestry biť. Od úderov padali jedni cez druhých na kamennú dlažbu.

„Zoblečte sa, lebo zomriete“ hulákal sadista. Zranení vojaci svoje nemocničné odevy zobliekli. S vytreštenými očami sa na nich dívalo množstvo zhromaždených ľudí. Zdravotné sestry stáli najprv v spodnom prádle. Nikto nemal nič proti tomu, keď táto vyzliekajúca procedúra trvala dlhšie. Okolostojace zhromaždené pražské obyvateľstvo sa kochalo pri pohľade na tieto mladé a pekné zdravotné sestry Červeného kríža zoblečené len do spodného prádla. Potom ale nariadil kápo svorky úplné zoblečenie do nahá!

„Zobliekať!“ Ďalej zobliekať!“ reval znovu a znovu . „Zobliecť sa úplne do nahá, vy nemecké svine!“ Konečne sa všetkých desať sestier zoblieklo úplne do nahá. Stáli nahé na námestí a rukami si zakrývali svoje tváre. Radosť a jasot pražského obyvateľstva naberal na intenzite až do sily uragánu.

Ingrid Langerová, ktorá vyrástla v Prahe poznala veľmi dobre charakter svojich pražských spoluobčanov. Vedela dobre, že táto tu prevádzaná divadelná scéna skončí hrozným a krutým zabíjaním. Rýchlosťou blesku sa nečakane rozbehla a v slabom mieste prerazila kruh divákov. Než sa okolostojaci stačili spamätať, vybehla z arény smrti. Ale na konci námestia padla Ingrid Langrová iným násilníkom do rúk. Svorka rabovacieho komanda plne nabalená kobercami, obrazmi, kožušinami, kuchynským riadom a inými ukradnutými vecami chytili nahú, utekajúcu a záchranu hľadajúcu zdravotnú sestru. Vtiahli ju do domu, ktorý práve po rabovačke opúšťali a vytiahli ju za ruky na prvé poschodie do bytu, ktorý práve po rabovačke opustili. Na zemi na dlážke ležala mŕtva asi 25ročná žena a vedľa nej sa v krvi plazilo asi dvojročné, horko plačúce dieťa zamazané krvou. Chytenú nahú krásku s nehanebnými a odpornými poznámkami strčili do spálne. Všetci rabovači sa pri pohľade na mladé krásne dievča naplňovali očakávaním vrcholného pôžitku a slasti. Nebolo žiadneho, ktorý by sa nebol zúčastnil na dlhotrvajúcom znásilňovaní. Medzitým prichádzali aj ďalší mužskí zvedavci z radov obyvateľstva. Každý z nich pokračoval v hanebnom diele svojich predchodcov. Hlboké bezvedomie sa zľutovalo nad zhanobenou Ingrid a nad stále ďalším a ďalším pokračovaním hanebného aktu.

Medzitým pokračovalo silne pôsobivé divadlo na Petrovom námestí. Zostalo už len 9 sestier Červeného kríža a 10 zranených vojakov. Zdravotné sestry postavili ozbrojenci pred vojakov a prikázali, aby rukami odtrhli zraneným pohlavné orgány. Bol to neuveriteľne podlý a zvierací nápad. Ani tí, ktorých sa to týkalo, nechceli veriť perverznému rozkazu svojich českých mučiteľov. „Odtrhnúť, odtrhnúť...!“ Celá masa zhromaždených ľudí začala tlieskať a kričať do taktu: „Odtrhnúť, odtrhnúť!“ Žiadna nemecká zdravotná sestra neučinila ani krok, ani pohyb ku splneniu tohto beštiálneho rozkazu. Krik, vyhrážky a požiadavky od okolo stojaceho zhromaždeného publika zostali nevypočuté. Neurobili nič k splneniu tohto rozkazu, ani pod údermi pažieb pušiek a nedonútilo ich k tomu ani to, keď boli do bezvedomia bité a padali jedna cez druhú v bezvedomí, alebo po úderoch mŕtve na zem.

To, čo sa na Petrovom námestí v Prahe 6. mája 1945 odohrávalo, nemá v histórii ľudskej beštiality a zločinu na celom svete žiadnej obdoby.



Zpátky