Říjen 2005

Vyhnanie z Brna - brnenský pochod smrti

Jozef Vaškovič

(Voľne preložené z knihy Ingomara Pusta Schreie aus der Hölle ungehört, Hartmann Verlag, 74372 Sersheim 1998)

Svedectvo Terézie Beichlovej, Meisenweg 10, Königsbrunn, Rakúsko, narodená v Přítlukoch, Južná Morava.

V jedno včasné ráno niekto zaklopal - nie - niekto zabúchal celou silou pravdepodobne pažbou pušky na dvere môjho bytu a zreval: „Ihneď vypadni, ty nemecká sviňa! Zobrať zo sebou nesmieš nič! Ak niečo zoberieš, budeš zastrelená!“ Toto mi oznámil ozbrojený Čech, ktorý stál predo dverami.

Zobrať som si nemohla skutočne nič, pretože som mala trojročného syna, ktorého som ešte vozila v športovom kočíku. Bezhlavo som vložila pár maličkostí pre malého do kočíka. Položila som tam deku a do malého ruksaku balíček cestovín a trošku tvrdého chleba, ktorý som mala pri sebe - dokonca i v protileteckom kryte. Potom som išla k určenému miestu, na ktorom sa začínali zhromažďovať vyhnanci. Ak v mojej výpovedi hovorím, že som išla, znamená to, že som tam v pokluse bežala pod vyhrážkami a údermi, ktoré stále častejšie a častejšie zasahovali svoj cieľ. Neplakala som ani nestonala. Po predošlých ponižovaniach, znásilneniach, bitkách, pokorovaniach a potupách moje srdce stvrdlo na kameň. Naviac, človek nesmel ani plakať. Plačúce matky boli fackované, bité a údermi privádzané k mlčaniu.

Naši strážni, či „sprievodci“ ako sa Česi oslovovali /pre mňa to boli satanskí netvory/ s napätím čakali na moment, kedy niekto plakal, aby mohli dať voľný priebeh svojmu hnevu, divokému násiliu a zúrivosti. Udalosti tu opisované sa odohrávali v dobe náboženského sviatku Božieho tela.

V zbernom stredisku na Čiernych poliach /časť mestského obvodu Brno/ sa to hemžilo zhromaždenými ľuďmi. Okrem matiek s deťmi tam boli i starí a nemocní ľudia. Stáli sme tam veľmi dlho. Potom nám naši mučitelia nadávkami v českej reči a pod údermi prikázali, aby sme nastúpili do dvojstupov a „odpochodovali“. Kto neovládal českú reč a opýtal sa po nemecky suseda, čo rozkaz znamená, bol potrestaný údermi do tváre. Každý úder, každé bodnutie, bol pre mňa šok, ktorý zostal vo mne dodnes. Prečo tak trestajú ľudí, ktorí nikdy nikomu nič zlého neurobili ?

Nemeckí občania, ktorí v Brne po vojne ostali /mnoho ich pred Rusmi samo utieklo/ a vojnu so všetkými jej hrôzami pretrpeli, nežili s Čechmi v nepriateľstve. Práve naopak. Delili sa bratsky aj s tým malom, čo mali, so svojimi českými susedmi. Nikdy by som nebola verila, že Česi môžu byť tak útoční.

Z Čiernych polí sme išli okolo detskej nemocnice až k Pražskej ulici. Tam sme boli nahnaní do jedného vnútorného dvora. Stojačky, alebo v skrčenej polohe sme prečkali noc. Bolo to hrozné. Stále prichádzali ruskí vojaci. Najhorší boli Mongoli so šikmými očami. Sústavne vyberali ženy pre prácu v „kuchyni“. Nebrali žiaden ohľad na vek. Často to boli 14 i 15 ročné dievčatá, ktoré boli vybraté pre „službu v kuchyni“. O niekoľko hodín neskoršie sa pohanené a znásilnené so slzami v očiach vracali naspäť. Namiesto nich nastupovali ďalšie, zase na tú istú prácu „v kuchyni“. Ktoré plakali, nariekali a stonali dostávali bitku a údery od českých „sprievodcov“. Boh mal tejto noci nado mnou zmilovanie. Zostala som ušetrená, ale pred niekoľkými dňami som tak isto prešla touto cestou utrpenia.

Na svitaní prišli noví českí „sprievodci“. Boli odpočinutí a mali v sebe ešte viacej zlosti a sily do bitia. Vyhnali nás ako dobytok na ulicu. Museli sme sa pozerať ako vedú zajatých nemeckých vojakov. Boli bití a opľuvaní od českého obyvateľstva. Na nemeckých občanov sa v tej dobe nevzťahoval žiaden zákon. Každý Čech, alebo Rus mohol s nimi robiť tie najodpornejšie veci, aké mu prišli na myseľ. Museli sme sa znovu postaviť do zástupov a nastúpiť na dlhú cestu.

Milý čitateľ, predstav si pochod so zneužitými a znásilnenými matkami, nemocnými deťmi a starými ľuďmi. Nevedeli sme, kam ideme. Preslýchalo sa, že nás Česi chcú odsunúť do Rakúska, ale istotu sme nemali. Museli sme pešky prejsť približne 50 kilometrov. Nie nadarmo tento pochod vošiel do histórie ako „Brnenský pochod smrti“. Viem to! Zúčastnila som sa ho osobne!

Keď sme prechádzali okolo brnenského hlavného cintorína, moje myšlienky boli pri zomrelých. Závidela som im ich večný, mieru plný spánok. Skrze Rajhrad smeroval náš pochod na Pohořelice. Cesta bola dlhá a strašná. Išli sme celý deň. Zástup ľudí bol stále dlhší, pretože z iných častí územia boli k nám pripájaní stále noví. Sústavne nám bolo nadávané, do zástupu bezbranných ľudí bolo divoko mlátené. Kto nemal síl ísť ďalej, zostal ležať na ceste. Väčšinou to boli starí vyčerpaní ľudia. Boli odtiahnutí do priekopy vedľa cesty a „sprievodci“ skákali po nich tak dlho, dokiaľ nezostali nehybne ležať. Pomôcť im nikto nesmel. Ak by to bol niekto učinil, vyriekol by nad sebou sám svoj ortieľ. Zasiahla ma hlboká bolesť, keď som videla môjho starého učiteľa biológie Dr. Masla ako totálne vyčerpaný a zbavený akejkoľvek sily zostal zrútený na okraji cesty. Dokonca ani jeho dcéra mu nesmela pomôcť. Musela touto tŕnistou cestou, už bez svojho otca, pokračovať ďalej. To, čo sa stalo Dr. Maslovi, sa stalo mnohým starým ľuďom, ktorí vyčerpaní a zbavení sily zostali mlčky ležať na okraji cesty. Boli stále Čechmi vyzývaní k ďalšiemu pochodu, dokiaľ sa totálne nezrútili. Dodnes mi znejú v ušiach ich výkriky. Títo starí vyčerpaní ľudia boli pred svojou smrťou nemilosrdne bití. Prosila som vtedy Boha neprestajne o pomoc, silu, odvahu a vytrvalosť, aby som mohla svoje dieťa pred týmito drábmi doviesť do bezpečia.

Z hodiny na hodinu rástla moja nenávisť a zlosť proti našim mučiteľom. Ak matka dojčila svoje dieťa na okraji cesty, alebo iná pre svoje dieťa zohrievala nad horiacou sviečkou trošku mlieka, bola za to neľudsky bitá. Kto by za takých okolností nebol naplnený pocitom nenávisti? Najstrašnejšie, čo sa ma dotklo bolo, keď som videla mladú matku, ktorá práve porodila na lúke vedľa cesty svoje dieťa. Kričala a stonala od bolesti, ale ako ona, tak i narodené dieťa dostávali od Čechov údery a kopance až do doby, dokiaľ obaja nezostali ležať bez znakov života. Počula som ako naši „sprievodcovia“ medzi sebou hovorili : „Nechaj ich nech zdochnú, veď sú to iba Nemci“. Ovládala som dobre českú reč a rozumela som všetkému, čo medzi sebou rozprávali. Po tom, čo som práve videla a prežila, som bola na pokraji nervového zrútenia. Ale mala som pri sebe dieťa, hladné. smädné a vystrašené. Pozbierala som všetky svoje sily, len aby som ho zachránila. Pochod do Pohořelic bol stále pomalší. Nevládali sme ďalej. Údery, bitka a nadávky ozbrojených Čechov boli stále častejšie a silnejšie. Mŕtvych po okraji cesty už nemohol nikto spočítať. Mnoho z nich bolo zabitých, alebo k smrti udupaných. Odkiaľ sa zrazu vzali toľkí mučitelia, ktorí sa chovali ako divoké zvieratá ?

Išli sme stále dopredu, mlčky a takmer bez sily. Moje dieťa v športovom kočíku bolo tak isto unavené. Mali sme hlad a smäd, ale nesmeli sme nič jesť ani piť. Potajme som dala svojmu dieťaťu trošku chleba, ktorý som mala pri sebe. Povedala som mu, že to musí čo najdlhšie žuvať. Ak uvidí, že niektorý zo „sprievodcov“ s bičom ide okolo, nesmie pohnúť ústami. Bože aké to boli strašné podmienky. V polovici cesty do Pohořelic nás zastihla búrka spojená so silným dažďom. Ten nás do nitky premočil. Nikto sa nesmel ukryť pod strom. Prikryla som dieťa dekou, ktorú som mala v kočíku. Tá ale nasiakla a bola tak ťažká, že som ju musela zahodiť. Mnoho českých obyvateľov z okolitých dedín nám zobrali všetko, čo nebolo prinitované, alebo priklincované. Jeden starý, od strachu sa trasúci človek mal malý ruksak. Bol vytiahnutý z rady a „sprievodca“ ho začal biť gumovou hadicou. Prekontroloval mu obsah ruksaku. V ruksaku našiel český trýzniteľ starý budík. Sotil starca na kraj cesty a bil ho tak dlho, dokiaľ nezostal bezvládne ležať! Pred pochodom smrti bolo totiž povedané, že žiadne cennosti si Nemci nesmú brať so sebou. Pre Čechov bol starý budík cennosťou. Čo zostalo po tomto pochode z človeka?! - Ubitá, odhodená, pohanená, z vlasti vyhnaná a k smrti zohyzdená kreatúra !

Bola som stále vyčerpanejšia. Niekoľko dní predtým som mala silný zápal mandlí. Bola som od ožratých Rusov, ktorí sa stále po mne vrhali, trápená, znásilňovaná a zneucťovaná. Dieťa bolo mojím jediným zdrojom sily. Mala som len jednu vec na mysli: - priviesť dieťa do bezpečia, alebo spolu s ním zomrieť. Často sa pýtam sama sebe, ako som mohla tieto neľudskosti a toto celé martýrium vydržať.

Večer sme s poslednými silami dorazili do Pohořelic. Pamätám sa, že naša prvá ubytovňa musela byť v minulosti skladom s látkami. Zariadenie pozostávalo z masívnych regálov na látky. Do regálu na dosky som uložila moje ustaté dieťa a ľahla som si k nemu. Ľudia boli od mnohých úderov v tvárach k nepoznaniu opuchnutí. Tak isto ďalšie časti tela ako nohy a ramená boli plné krvných podliatin. Vo výhľade sa nerysoval žiaden koniec tohto utrpenia. Noc bola zase nocou hrôzy. Takmer žiaden spánok - len strach pred Rusmi, ktorí nás zase odvádzali na prácu do kuchyne ku „škrabaniu zemiakov“ – tak sa nazýval aj tu proces zneucťovania a znásilňovania. Česi nás sústavne bili a Rusi znásilňovali.

Milý čitateľ, prečo sa nepýtaš, či sme sa nemohli brániť proti všetkým týmto neľudskostiam? Nie, my sme o tieto sexuálne služby neboli dobrovoľne požiadané, ale pod samopalmi násilne odvádzané. I to najmenšie zdráhanie, alebo odpor znamenal istú smrť!

Nasledujúce noci sme strávili v jednom chlieve. Podlaha bola vystlatá slamou ako je to bežné vo všetkých chlievoch. Časť ľudí bolo umiestnených v sile, kde museli spať na holom betóne. Ležali sme ako haringy v konzerve, tesne natlačení jeden na druhom. Vzduch bol strašný. Chýbali záchody a všade dookola sa rozširovali nemoci. Doktor? lieky?- žiadne! Človek nesmel mať hlad! Sem tam dostal človek zápražku s vodou. Hnisajúce nohy od bitky a dlhého pochodu boli samozrejmosťou. Najhoršie zo všetkého boli hnačky, úplavica a týfus. Ako som už spomínala, sanitárne zariadenia chýbali. Jeden záchod existoval, ale ten nemocní ľudia nemohli používať, pretože boli slabí a nevládni. Dva záchody, ktoré síce v blízkosti boli, smeli používať len českí „sprievodci“. Jeden starý človek musel tieto záchody stále čistiť – ale len s holými rukami. Panstvo, ktoré tieto záchody používalo, prevádzalo svoju telesnú potrebu nie do diery, ale vedľa a činilo tak úmyselne. Jedného dňa tento starý muž ležal strašne dobitý a zmučený pred dverami týchto záchodov. Bol mŕtvy. V Pohořeliciach začalo masové umieranie.

Spomínam si, že v Pohořeliciach bývala jedna moja vzdialená teta. Zakázaným spôsobom som s ňou nadviazala kontakt. Išli sme sa každý deň umývať k potoku a pri tejto príležitosti som jej krátko vysvetlila moju situáciu. Aj ona bola Nemka, ale mohla zostať vo svojom dome, pretože pracovala u jedného Čecha. Cez dieru v plote mi priniesla vtedy jej osemročná dcéra trošku teplej polievky a trošku orechovej pálenky proti hnačkám. Milá Mitzi, dnes žiješ vo Viedni a ja Ti dodnes ďakujem z celého srdca za to, čo si pre mňa učinila

Celé toto stretnutie bolo prezradené. Bolo nám pohrozené, že ak sa ešte raz stretneme, budeme zastrelení . V tomto pohořelickom lágre sme boli dva týždne. Po dvoch týždňoch, kto chcel ísť ďalej do Rakúska, musel nastúpiť na nový pochod. Samozrejme, že znovu pod dozorom „sprievodcov“. Prihlásila som sa aj ja. Pri slove Rakúsko som videla pred sebou jasné svetlo. Cesta, ktorou sme išli, bola tak isto tŕnistá, ak nie horšia ako predtým. Pri Mikulove sme boli zahnaní do Mušova. V Mušove bolo v tej dobe väzenie. Bol veľmi horúci deň. Ľudia boli smädní a na kolenách prosili o hlt vody. Studne a voda boli nablízku, ale sme boli upozornení, že voda je nakazená a piť ju – znamená zomrieť. Všade dookola bol rozšírený týfus. Moje dieťa a ja sme stonali. Mali sme tak isto ako všetci ostatní hlad a smäd. Pery od horúčavy boli popráskané a telo nemalo žiadnu vlhkosť. Úbohé, utýrané postavy sa tmolili sem a tam a volali po vode. A znovu z nás mnohí zomreli. Stúlila som sa s dieťaťom do jedného rohu budovy a plakala. „Sprievodcovia“ čiastočne zmizli a nechali nás nejaký čas bez dozoru. A znovu mi bola podaná v poslednom okamžiku zachraňujúca ruka. Mladý, v českej uniforme oblečený muž prišiel ku mne, podal mi poľnú fľašu s vodou, pozrel na mňa a povedal po nemecky: „Nepite, len si ovlažte ústa“. A hneď odišiel. Poznali sme sa. V roku 1941 som sa spolu s mojím manželom zúčastňovala talianskeho kurzu v brnenskej škole. Náš sused bol práve tento mladý muž. Jeho meno si nepamätám, ale bol to Nemec. Ako prišiel k českej uniforme, to zostane pre mňa večným tajomstvom. Ale jemu ďakujem za zachránenie života skrze darovanú vodu.

Bolo nám oznámené, že môžeme prejsť cez rakúsku hranicu, ktorá sa nachádzala v tesnej blízkosti. Za hranicou nás mal očakávať Červený kríž od ktorého sme mali byť zaopatrení. Celá masa ľudí sa dala na pochod smerom k rakúskej hranici. Keď som spozorovala, že rakúska pohraničná stráž nechce ľudí cez hraničný prechod do Rakúska vpustiť a posiela ich naspäť do Čiech, rozhodla som sa okľukou prejsť rakúsku hranicu cez okolité polia. Červený kríž, o ktorom hovorili Česi, bol len výmysel. Nebol tam žiaden Červený kríž, nikto nás tam neočakával. Nikto nás nechcel prijať a rakúska pohraničná stráž vracala všetkých, ktorí pochod smrti prežili naspäť do Čiech. Moje rozhodnutie prejsť okľukou na rakúsku stranu bola správna voľba! Ináč by som bola musela ísť naspäť do českého lágru a tam zomrieť ako všetci ostatní.

Dedina Drasenhofen, do ktorej som okľukou došla, bola prvá dedina na rakúskom území. Bolo tu už veľa matiek s malými deťmi. Boli to prevažne mladé ženy, ktoré podobne ako i ja opustili kolónu a na vlastnú päsť sa doslova „prebojovali“ na rakúske územie. Starších ľudí nebolo vidieť. Takmer všetci zahynuli počas pochodu smrti, alebo boli vrátení z rakúskej hranice späť na územie Čiech. Všetci sme mali jeden cieľ: dostať sa do blízkosti Viedne. Bola som šťastná, že som zase na rakúskom území a mohla voľne a bez obáv rozprávať po nemecky. Jedna stará pani, ktorá v Drasenhofenu žila v žltom poschodovom dome, mi ponúkla na jednu noc ubytovanie. Dostali sme aj kúsok chleba. Bola som šťastná. Po dlhej dobe som sa chcela v kľude vyspať. Ale v noci sa rozleteli dvere a do izby vošli štyria opití smradľaví Rusi. Ako kus dobytka ma vytiahli z postele a odvliekli do druhej miestnosti. Tam ma všetci štyria jeden po druhom znásilňovali. Nevedela som, že táto oblasť Dolného Rakúska bola obsadená Rusmi a každý ruský vojak dostal od Stalina príkaz znásilňovať nemecké ženy hocikde a akýmkoľvek spôsobom. (Výrok sovietskeho propagandistu Ilju Erenburga v trojdielnej knihe Vojna 1942 – 1943: „...Nemci nie sú žiadny ľudia. Neexistuje pre nás nič zábavnejšieho, ako nemecké mŕtvoly“...). Originál tohto zdrvujúceho rozkazu sa nachádza v politickom archíve zahraničného úradu v Bonne – Utajené dokumenty. Čo bolo Nemcom zamlčané, str. 354.

Tešila som sa zavčasu z toho, že na rakúskom území budem v bezpečí. Po tejto skúsenosti som sa nachádzala v strašnom duševnom rozpoložení. Bola som nemocná a nevládal som už ani chodiť. Ale chcela som sa dostať za každú cenu do Viedne. Chcela som svoje dieťa doviesť do bezpečia, ale Viedeň bola ešte tak strašne ďaleko vzdialená. Blúdila som dookola z jednej dediny do druhej. Veľkou okľukou som sa vyhýbala ruským táborom, na ktoré ma obyvatelia dedín upozornili. Zúfalo som klopala na dvere mnohých domov, ale málokde mi bolo otvorené. „Sme plne obsadení utečencami z Južnej Moravy“ znela vždy tá istá odpoveď. Utečenec je falošné označenie, všetci sme boli vyhnanci. Bola som presvedčená, že celá nemecká Južná Morava odišla do Rakúska. Aj my sme mali v Rakúsku našich príbuzných a známych. Počas cesty – po ktorej predo mnou išli pravdepodobne aj moji rodičia – som dúfala, že sa ešte s nimi stretnem.

Najzraniteľnejšia odpoveď pre mňa bola: „Ženy s deťmi neberieme“. Občas sa našiel niekto, kto mal s nami súcit a nechal nás prespať v kozom chlieviku. Dali nám dokonca i snop slamy, na ktorý sme mohli položiť naše unavené telá. Človek bol na takých miestach aj čiastočne bezpečný pred Rusmi. Nedostávali sme už žiadne údery, ale o to zúrivejší a násilnejší boli ruskí vojaci.

Aj v dedine Schrick sme prenocovali v kozom chlieviku. Ráno sme dostali pohár kozieho mlieka, ale hneď sme ho vydávili. Naše prázdne žalúdky tučné a výživné mlieko jednoducho neprijali. Pokračovali sme ďalej smerom na Viedeň. Nie po ceste, ale krížom cez polia, aby sme neboli spozorovaní od Rusov. Na cestách sa i tak pohybovalo veľké množstvo ľudí, ktorí sa tak isto chceli dostať čo naďalej do vnútrozemia. V každej dedine zostalo veľa vyčerpaných ľudí. Nevládali ísť ďalej. Zomierali na slabosť a nemoci. Nie je ani jedna obec od Drasenhofenu až po Viedeň, kde by na cintoríne nebola pamätná tabuľa, koľko vyhnancov bolo pochovaných v masových hroboch.

Moje topánky sa rozpadli. Podrážka odpadla od hornej časti a tak som pokračovala v ďalšej ceste bosky. Bola som už týždeň na ceste. Išla som z jedného miesta na druhé ako žobráčka. Boli to predovšetkým sedliacke osady, cez ktoré som prechádzala a kde sme sem tam dostali aj kúsok chleba. Samozrejme, že k tomu kúsku chleba patrilo aj množstvo ponižujúcich nadávok a výrazov od zberby cez cigánov až po nacistické svine – a to na samotnom rakúskom území od vlastných ľudí. Konečne sme došli do dediny Wolkersdorf. Medzitým sa mi rozpadol detský kočík a posledné kilometre som ho tlačila na troch kolesách. Už počas cesty som sa od ľudí dozvedela, že moji rodičia sú pravdepodobne vo Wolkersdorfu a pracujú pri jednom sedliakovi. Celú dobu sa o mňa strachujú. Pochádzali tak isto z Přítluk. Zo svojho domu a hospodárstva boli vyhnaní ako všetci ostatní. Pretože som študovala v Brne a tam sa aj vydala, tak moja cesta utrpenia začala v Brne a nie v Přítlukoch.

Mojich rodičov som skutočne vo Wolkersdorfe našla. Žiaľ ma nemohli spoznať. Bola som strašlivo schudnutá , nemocná a ustatá. To isté platilo i pre moje dieťa. Padli sme si do náručia a horko plakali. Radosti nebolo konca kraja. Sedliak, u ktorého pracovali moji rodičia, ma prijal s veľkou nevôľou. Musela som sľúbiť, že opäť odídem. Aj tak som bola veľmi vďačná za zopár dní, ktoré som v kľude a bezpečnosti mohla prežiť.

Želám si, aby už nikdy v budúcnosti neboli dopustené takéto hanebnosti.