Prosinec 2005

Proti Maďarom

Ladislav Ligárt

Vyrástol som v meste, kde tých nepodarených menšín máme požehnane. Mesto, v ktorom názvy ulíc máme písané dvojjazyčne a pri ceste do mesta vás okrem bielej slovenskej tabuli uvíta aj maďarská modrá. Na uliciach okrem úradného jazyka počuť aj ten z druhej strany hraníc.

Keď som začal študovať na vysokej škole, kde som stretol výber z celého Slovenska som sa dostal kvôli týmto tabuľkám do nepekných konfrontácií. V zmesi rôznych nárečí, ktoré sa tam nazbierali, moja slovenčina znela najčistejšie. Dokonca ma viacerí pochválili. Keď som sa však zmienil, skadiaľ pochádzam, už som podľa nich mal prízvuk. A keď som povedal, že akú mám národnosť už bola moja slovenčina úplne na nič.

Moje mesto, moja národnosť bola dôvodom, aby som si musel vypočuť prednášky o zlých Maďaroch, o tom aké nehorázne výhody ako príslušník menšiny mám, o tom ako sa na juhu Slovenska nedorozumiete po slovensky, že na slovenských školách sa musia učiť z maďarských čítaniek. Ich predstava , že slovenskí Maďari každú voľnú chvíľu kujú zákerné plány ako posunúť hranice viacej na sever ma veľmi pobavila. No zároveň som sa veľmi zhrozil, lebo to mysleli vážne.

Celý život som chodil na slovenské školy. Nikto mňa ani mojich spolužiakov nikdy nenútil učiť sa z maďarských čítaniek. O žiadnych výhodách pre maďarskú menšinu neviem. Ak dajaká existuje, dajte mi vedieť rád by som ju využil. Ak sa za výhodu nepovažuje to, že vždy sa nájde niekto, kto vás rád poučí o tom, aký ste zlý tým, že ste Maďar. Tiež by som chcel všetkých ubezpečiť že moja rodina má celkom prozaické problémy. Čo navariť, upratať byt, vyplatiť inkaso. Žiaľ na osnovanie maďarskej revolúcie nám neostáva čas.

Myslím si, že každému súdnemu človeku musí byť jasné že hranice sa nebudú meniť žiadnym smerom. Dúfam , že jedného dňa zmiznú úplne. Ak niekoho naštvú reči o obnovení veľkého Uhorska, alebo slovenských tankoch na Budapešť, je mi ho úprimne ľúto, lebo uveril hlupákom.

Raz som čítal knihu od Imricha Kertésza v slovenskom preklade. Mal som ju položenú na stole. Môj známy ju začal listovať a keď zbadal maďarské meno povedal " to snáď nečítaš nejakého feferóna". "Ten feferón dostal Nobelovu cenu za literatúru", odpovedal som mu.

Do svojho mesta potrafím vždy, či tam tá modrá tabuľa bude alebo nie. A ani sa v ňom nestratím, nech je tam Trieda sovietskych kozmonautov, Malohontská ulica alebo Malohonti utca. Je mi veľmi ľúto, že niekto túto tému zneužíva na to, aby si prilepšil o nejaké to percento.

Často krát som dostal otázku, či sa cítim byť Slovákom alebo Maďarom. Nevedel som na ňu odpovedať. Až neskôr som pochopil, že je to zle položená otázka. Pretože toto nie je futbal, kde môžete kopať iba za jeden tým. Ja si nemusím vyberať. Možno to je tá moja výhoda, ktorú má len menšina, byť súčasťou dvoch národných identít.

(Český a slovenský svet, www.czsk.net/svet)