Leden 2006

Väzenie

Jozef Vaškovič

Keď som za vlády komunistov išiel do väzenia, šiel som tam s odhodlaním, že sa živý nevrátim. Za svoje náboženské presvedčenie som tej dobe bol odhodlaný nielen stratiť slobodu, ale aj svoj život. Často som zachádzal do extrémov a práve tieto extrémy mi dávali silu prežiť a zachovať si do poslednej minúty nezlomený charakter. Podľa toho som sa v krimináli i choval. Na rozdiel od všetkých ostatných som odmietal vzdávať pocty, ktoré boli nariadené podľa väzenského poriadku. Moje odpovede na otázky príslušníkov väznice, prečo nerobím to, čo ostatní, som dôrazne, ale so smiechom odpovedal, že rešpekt mám jedine pred Bohom a podľa môjho názoru je potrebné vzdávať poctu jedine jemu. Príklad: Všetci mukli sa museli pred policajtmi v krimináli stavať do pozoru. Ja jediný som to odmietal. Pri zaraďovaní, alebo vstupe do kancelárie som úmyselne zaujal taký postoj držania tela, že by mi ho závidel i Švejk. Zdôvodňoval som to tým, že do pozoru sa staviam iba pred Bohom a žiadneho človeka na zemi za Boha nepovažujem.

Inokedy na večernom ščítaku a kontrole čítali moje meno, že sa mám nasledujúci deň zúčastniť výstavby garáží vo väznici pre väzenské autobusy. Predpokladal som, že ak moje deti budú pokračovať v mojom nekompromisnom postoji, postihne ich ten istý osud ako i mňa. Preto som pred zhromaždenými 700 väzňami do ticha zakričal, že sa žiadnej brigády nezúčastním. Keď sa ma pred všetkými službukonajúci major opýtal prečo odmietam brigádu, zareval som na celý apellplatz: „Pretože pre seba a moje deti väznicu stavať nebudem. Moje deti dospejú a vy komunisti ich tu zatvoríte a poviete im: Váš otec vám postavil túto väznicu. Odmietam pracovať na výstavbe väznice.“ Keď som sa po dvadsiatich dňoch vrátil z korekcie /diery/ na celu, všetci schvaľovali môj čin. Povedali: „Keby sa všetci tak postavili, tak by to bolo ináč.“ Žiaľ zo 700 muklov som bol jediný, ktorý toto dokázal povedať a postaviť sa na odpor.

Samozrejme, že počas výkonu trestu som dostal viacej paragrafov za urážanie najvyšších štátnych predstaviteľov a Komunistickej strany Československa. Tej som predpovedal skorý pád. K súdnemu pojednávaniu ale nikdy nedošlo. Ako väzeň som žiadal o operáciu mozgových buniek, aby mozog produkoval kolektívne komunistické myslenie. Bolo to na základe ich tvrdenia, že dokážu rozkázať vetru - kedy má fúkať, dažďu - kedy má pršať, slnku - kedy má svietiť a že všetci komunisti sú všemocní a neprekonateľní. Chcel som sa ako väzeň stať komunistom a tak isto - rozkazovať slnku a všetkým prírodným silám. Robil som všetko preto, aby zo mňa urobili mučeníka. Nestalo sa.

Po skončení trestu a menšej pauze na slobode som musel do troch dní republiku opustiť a odísť do vyhnanstva na Západ. Inými slovami - pretože sa im nepodarila moja prevýchova na kolektívny komunistický spôsob myslenia, vytiahli ma ako rybu z plytkej vody a hodili do hlbokej v domneniu, že sa v hlbokej vode utopím. S touto skutočnosťou som nikdy, ani vo sne nepočítal.