Květen 2006

Alfréd Radok - režisér nešťastných rokov

Zuzana Uličianska

České divadelné ceny Nadačného fondu Alfréda Radoka pripomínajú výnimočnú osobnosť českého divadla i filmu, režiséra a dramatika, autora Laterny magiky. Za nacizmu bol prenasledovaný ako "nečistý árijec", za socializmu bol obviňovaný z formalizmu, oceňovaný i odmietaný. Ideálne podmienky pre svoju víziu divadla nenašiel ani v exile. Radok zomrel vo Viedni pred tridsiatimi rokmi, 22. apríla 1976.

Začínal ako asistent u E. F. Buriana, ktorého uväznenie v Nemcami obsadenej Prahe bolo pre Radoka šokom. V roku 1944 aj jeho internovali do tábora Klettendorfe. Po oslobodení pracoval v Divadle 5. května, neskôr prešiel do Národného divadla. Do estetiky socialistického realizmu sa jeho expresívne a štylizované réžie nehodili, po krátkom pôsobení musel z Národného odísť. Vrátil sa tam až po politickom uvoľnení v roku 1954. Z jeho vtedajších produkcií kritika vyzdvihovala Osbornovho Komika s Ladislavom Peškom v hlavnej úlohe. Celý život inklinoval k filmu. Jeho debut Ďaleká cesta z roku 1949 o osude Židov v Terezíne uviedla Česká televízia až v roku 1991, v Amerike bol však vyhlásený za najlepší zahraničný film roka.

Radok je aj autorom nápadu Laterny magiky, ktorá využíva kombináciu živého herca s filmom. Po prvý raz ju predviedli na Svetovej výstave v Bruseli, kde získala Zlatú medailu. Československý pavilón si prišli pozrieť umelecké osobnosti i korunované hlavy, Radok bol v tom čase celosvetovo známy. K spolupráci si Radok prizval skvelý tím - režisérov Jána Roháča, Miloša Formana či skladateľa Jiřího Šlitra.

Už v roku 1960 ho zbavili vedenia scény Laterny magiky, spochybňovali aj jeho autorstvo. Laterna magika skončila ako exportný produkt, nie ako pôda pre umelecké experimenty. Na začiatku šesťdesiatych rokov pôsobil v Mestských divadlách pražských, kde začal spolupracovať so scénografom Ladislavom Vychodilom. Do Národného sa vrátil opäť v roku 1966, z jeho produkcií bol povestný Lorcov Dom Bernardy Alby, kde excelovala Dana Medřická.

V máji 1968 mu udelili titul národného umelca. Augustový vstup okupačných vojsk Radoka paralyzoval. Bol po infarkte, podpísal predtým výzvu 2000 slov a práve mal v Göteborgu dohodnutú réžiu. Odišiel do Švédska aj s manželkou Máriou a dvomi deťmi. Domov sa už nevrátili.

V Československu mu odobrali všetky tituly. Radok aj v emigrácii režíroval, písal memoáre, nebol však spokojný. Václav Havel ho v listoch utešoval, že kým vo Švédsku dostal len jeden infarkt, v Čechách by mal už asi dva. "Žijem na peknom ostrove, kde sú dobrí ľudia, nepotrebujú však divadlo. A ja nič iné neviem," sťažoval sa v jednom z listov. Pripustil, že divadlo, ako si ho definoval, "asi neexistuje", hoci prekážky sú "všade iné". "Nájdu sa tu i tam ľudia, ktorí sa niečo pokúšajú urobiť."

Jeho poslednou inscenáciou boli Mrožkovi Emigranti v nórskom Bergene. V roku 1976 ho pozvali do viedenského Burgtheatru, aby režíroval Havlove jednoaktovky - Audienciu a Vernisáž. Do Viedne cestoval cez Linz, nechcel vraj absolvovať prelet nad Československom. Vo Viedni ochorel a prípravu produkcie už nedokončil. Ďalší infarkt ho už zabil.

V roku 1991 mu in memoriam udelili Rad T. G. Masaryka III. stupňa. Prevziať ho prišiel jeho syn David Radok, ktorý sa venuje opernej réžii.

(Český a slovenský svet, www.czsk.net/svet)