Zaří 2006

Geniálny čudák

Peter Getting

Hoci ho dnes zaraďujú medzi najoriginálnejšie hudobné zjavy 20. storočia, počas života si veľa slávy neužil. Ani doma neoceňovali jeho bádateľské úsilie, ktoré ho doviedlo cez korene ľudovej hudby až k novátorským rytmom a melódiám. Nacionalisti naňho útočili rovnako z Maďarska, Rumunska či zo Slovenska, a to aj napriek tomu, že u nás zaznamenal vyše tritisíc ľudových piesní. Malomeštiactvo a šľachtu neznášal natoľko, že pred koncertom v Bratislave neváhal povedať, že pred touto korumpujúcou a zlodejskou spoločnosťou hrať nechce.

Encyklopédie síce automaticky uvádzajú pri mene Béla Bartók maďarskú národnosť, no nie je to celkom pravda. Narodil sa totiž vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku so všetkými súvislosťami, ktoré k tomu patria - jeho rodiskom v roku 1881 bolo mesto Nagyszentmiklós, ktoré však dnes leží v Rumunsku pod názvom Sinnicolaul-Mare. Jeho otec sa oženil so Slovenkou Paulou Voitovou, učiteľkou z Martina. Čoskoro však zomrel, preto mala na Bélu počas celého života veľký vplyv práve matka. Plaché a neduživé dieťa lekári pravidelne označovali za smrteľne choré. Ich predpovede sa, našťastie, nikdy nenaplnili, no aj v dospelosti trpel Bartók mnohými chorobami. Už ako dvojročný, keď ešte nevedel hovoriť, bežne kýval rukou ku klavíru, aby mu matka zahrala obľúbený tanček. Ako trojročný jej k nemu bubnoval. So Slovenskom sa zoznámil počas štúdií, najskôr na gymnáziu v Bratislave a potom, keď prešiel z Budapešti na Hudobnú akadémiu v Bratislave. Nadaný študent čoskoro prevýšil aj pedagógov. Počas jednej školskej slávnosti si chceli prehrať vtedajšiu novinku od skladateľa Richarda Straussa, no nik z profesorov si na náročnú skladbu netrúfal. Zavolali teda poslucháča Bartóka, ktorý im ju zahral priamo z partitúry.

Keby šiel po vychodených cestičkách, pochleboval vtedajšej smotánke a vplyvnej aristokracii, čakala by ho sľubná budúcnosť. Lenže mladý Bartók nafúkanú snobskú spoločnosť úprimne neznášal a vybral si dobrovoľne inú cestu. Tá ho neskôr zaviedla opäť na Slovensko. Intelektuál v bagančiach: Bartókovo skladateľské dielo sa považuje nielen za jedno z najvýraznejších v tvorbe dvadsiateho storočia, ale rovnako za jedno z najneprístupnejších. Náročné skladby, zložitá rytmika, melódie na samotnej hranici stráviteľnosti. Niet sa čo čudovať, že autor, ktorého náležite ocenili až po smrti, vyvolával vo svojej domovine nezáujem a nevraživé útoky malomeštiackej spoločnosti. Z jeho strany však nešlo o manieru intelektuála, skladajúceho hudbu pre pár podobných indivíduí. K novátorskej polohe, pre ktorú sa zvykne jeho dielo označovať ako "barbarské", ho doviedla ľudová hudba. Nie však krčmové popevky a už vtedy zdegenerované ľudové piesne - on šiel ku koreňom pôvodnej európskej hudby a z tohto bohatého, no skrytého zdroja čerpal celý život vo vlastných skladbách a symfóniách.

V úbohých podmienkach, s niekoľkými konzervami a v bagančiach brodiaci sa bahnom, nachádzal skladateľ oveľa väčšiu radosť než medzi múrmi konzervatória. Najstaršie formy ľudových piesní boli preňho doslova pokladom: "Najšťastnejšie chvíle môjho života boli tie, ktoré som strávil na dedinách medzi sedliakmi." Spievajúce prostitútky: Okrem slovenských ľudových piesní zbieral aj maďarské, rumunské, ukrajinské či turecké. Ba za "barbarskými" melódiami sa vydal až do Afriky, kde priamo v alžírskej oáze zapisoval piesne domorodcov. Moslimské ženy mali zakázané komunikovať s cudzincom, no šejk osady mu vymohol povolenie, aby mu spievali aspoň dve prostitútky. Zápisy slovenských piesní sú však v jeho zbierke najpočetnejšie - úctyhodných viac ako tri tisíc štyristo nápevov a štyritisíc textov.

Niektoré zapisoval ručne, neskôr používal fonograf, čo na začiatku minulého storočia vyvolávalo medzi vtedajšími dedinčanmi značné ohúrenie. Sám bol prekvapený bohatosťou námetov. Len od jedinej speváčky z dediny Poniky neďaleko Banskej Bystrice, Zuzany Spišiakovej, zaznamenal viac než päťsto piesní. O význame jeho úsilia hovorí slovenský etnomuzikológ Oskár Elschek: "Vydanie Bartókových slovenských ľudových piesní bolo jednou z najdôležitejších úloh našej folkloristiky."

Sám skladateľ sa však ich vydania nedožil - po predložení materiálu Matici slovenskej sa našlo vždy dosť dôvodov, aby sa vydanie natoľko podstatnej zbierky odkladalo do neurčita. Slovenský skladateľ Vladimír Godár to považuje za hanbu: "Bartók začal zbierať ľudové piesne, keď mala moja babka päť rokov. Matica slovenská začala prácu na vydaní jeho zbierky, keď mala moja mama päť rokov. Prvý diel zbierky vyšiel, keď som mal tri roky, druhý keď som mal pätnásť. Dnes má môj vnuk päť rokov, no zbierka dodnes nevyšla - desaťtisíce hodín Bartókovej práce spia v nedobytnom trezore."

Bartókov súkromný život je z veľkej miery neznámy. Vo svojej uzavretosti sa len výnimočne spovedal dokonca aj najbližším priateľom. Prežil dve manželstvá, obe so študentkami. Prvú, Martu Zieglerovú, spoznal ako mladý profesor v roku 1909. Bolo to vyrovnané, harmonické manželstvo, hoci o zamilovanosť v ňom asi nikdy nešlo. Marta rozumela svojmu mužovi, sprevádzala ho na zberateľských cestách do zapadnutých dedín a mali spolu syna Bélu. Po štrnástich rokoch požiadal o rozvod. Jeho rozhodnutie bolo prekvapujúce, pretože ešte v januári 1923 plánoval spoločnú dovolenku s rodinou, no v júli ju odriekol. Vraj "z veľmi komplikovaných rodinných dôvodov".

Tými dôvodmi bola jeho nová žiačka na akadémii - Ditta Pásztoryová. Mladá červenovláska pochádzala z Rimavskej Soboty a očarila ho už pri prijímacích skúškach. Čoskoro po rozvode sa zosobášili. Táto životná zmena sa odrazila aj na jeho vystupovaní. Za klavírom sa zmenil z tichého pána profesora na umelca vo vytržení. "Nie je čírou náhodou, že na konci svojho druhého klavírneho koncertu obraciam tému naruby. Táto extrémna menlivosť, charakteristická pre ľudové piesne, je zároveň prejavom mojej povahy," napísal o sebe.

Nenávidel nacionalizmus a fašizmus, čo ho napokon prinútilo v roku 1940 emigrovať do Ameriky. Tam mu lekári opäť zistili smrteľnú chorobu. Ibaže tentoraz sa nemýlili. Na sklonku vojny v zasľúbenej zemi polozabudnutý zomrel. Jeho posledné slová boli: "Len to ľutujem, že odchádzam s plným kufrom." Našťastie, nie všetko vzal so sebou na druhý svet. Jeho fascinujúce diela ako Podivuhodný mandarín, šamanistické Allegro barbaro či klavírne koncerty dnes patria aj pri svojej náročnosti medzi perly koncertných pódií. Platí citát z jednej z mála pozitívnych kritík, ktorú o ňom napísali počas jeho života: "Bartók vykresľuje zo života to, čo je škaredé, ale pravdivé. Pravdivejšie v lese sú totiž ropuchy ako víly. Vidieť a vyjadrovať pravdu je dané len géniom."

(Český a slovenský svet, www.czsk.net/svet)