Zaří 2006

Moje spomienky na totalitu

Zuzana Timková

Mala som 8 rokov, bývali sme v mestečku Kysucké Nové Mesto, kde bol pridelený môj otec ako zverolekár a patril mu celý okolitý rajón. Vo fabrike valivých ložísk pracovali aj českí robotníci (aj riaditeľ bol Čech). V Kysuci im pridelili štátne byty v zástavbe obytných domov podľa ruského vzoru. Keď zaznel verejný rozhlas a z amplióna sa ozvala pohrebná hudba, hlas oznámil, že zomrel Stalin. Niektorí Česi, kráčajúce z práce, odpadávali na ulici, o hodinu viseli čierne zástavy v celom meste. Môj otec prišiel domov a povedal polohlasom: „Zomrel najväčší vrah ľudstva“. My, väčšie deti (bolo nás z ôsmych už päť, mama čakala šieste) sme nemo civeli na otca, pretože v škole nás učili, že súdruh Stalin je otec národa, všetky učebnice, ešte aj počtová boli naplnené Stalinom takmer na každej stránke. Pri vyzdobenej buste na katafalku v škole sme museli stáť stráž ako pionieri a 3 dni nebolo vyučovanie. Otcovi som verila, pretože bol osobnosť, vedel tri svetové jazyky a bol to múdry človek. Toto ťažké tajomstvo sme si museli nechať navždy (vtedy sme si mysleli, že navždy) pre seba, keď sme nechceli, aby nám zavreli a popravili otca. V tom čase už bolo po procesoch so Slánskym, Husákom a inými, ktorých, okrem Husáka, všetkých popravili. Husák sa nepriznal, tak si to odsedel. A tak sme vedeli, čo by komunisti urobili s našim krásnym a múdrym otcom.

Chodila som v tom čase do Žiliny do hudobnej školy a 9-ročného gymnázia. Vedľa brány konzervatória bol antikvariát, kde som stretávala grófa Čákyho, starkého v ošúchanom kabáte, ako nosí knihy do antikvariátu, predával ich za almužnu, aby prežil. Bol to nádherný, šedivý, vysoký, kostnatý, de facto, žobrák. Jeho rodinu popchali do maličkých mokrých bytov v starých domoch, a jedna jeho vnučka zomrela na tuberkulózu. Keď bol majiteľom budatínskeho kaštieľa, bol spravodlivý, svojim poddaným dovolil brať si drevo z jeho lesa, platil im tak dobre, že svoje deti dávali študovať. Keď sme mali s kamarátkou čas medzi hodinou klavíru a školou, zašli sme k mojim birmovným rodičom do vily so záhradou. Nikdy nezabudnem, keď sme raz sedeli v salóne, prišli eštebáci pre môjho birmovného otca prof. Filu, známeho hematológa (prednášal hematológiu aj na vysokej škole), zavreli ho len preto, že bol verný kresťan, katolík, nevzdal sa viery a verejne chodil do kostola. Mučili ho a keď ho pustili z väzenia, za niekoľko rokov zomrel na následky mučenia v nemocnici, kde pôsobil. Mal 7 detí, tie sa rozpŕchli do sveta, ale poutekali až po jeho smrti. Keď k nám prišli s manželkou na návštevu, už pri dverách, ako sme ho nadšene vítali, nám všetkým dával na čelo krížik, a to isté urobil aj pri odchode domov. Jeho pokojnú, mäkkú, teplú ruku dodnes cítim vo svojej dlani.

Pamätám sa na podobnú udalosť v Nitre, keď prišli pre tie isté dôvody do vily pre môjho krstného otca, doc. Griesbacha, naozaj známeho urológa, neskôr nositeľa Nobelovej plakety za objavy v urológii. Eštebáci prišli, keď jeho manželka kojila piate dieťa, ani mu nedovolili sa rozlúčiť s rodinou, ako bol len v košeli a krátkych nohaviciach, ťahali ho do čierneho tatraplánu. Krstná mama plakala, polievala slzami maličké v jej náručí. Ja som to pozorovala z okna kúpeľne a triasla som sa od strachu. Potom otec prišiel pre mňa tatrovkou a odviedol ma domov. V tom čase prišli aj pre môjho otca, dali ho do vyšetrovacej cely, a keď sa vrátil domov, bol šedivý. Raz, už oveľa neskoršie (za Chruščova), ho zavolali na ONV a jeden súdruh mu povedal: „Súdruh doktor, ty chodíš do kostola, si komunista“ (vstúpil do strany na oko, aby sme mohli študovať, aj to som mu zazlievala a povedala som mu, že sme na neho mohli byť hrdí, nielen ho mať radi ako otca) „a to nie je v zhode s učením komunizmu“. Môj otec povedal: „Ja síce chodím do kostola, ale iní chodia do krčmy, odtŕhajú deťom od úst jedlo, čo je lepšie?“ Potom už nechodil do kostola v Kysuci, ale vstával v nedeľu zavčasu ráno a chodil do chrámu kapucínov v Žiline. Tam ho nik nepoznal, hoci odtiaľ pochádzal. My deti sme ho vtedy považovali za zbabelca, ale mohli sme študovať, to sme si vtedy neuvedomili. Taká bola „sloboda“ za komunizmu.

Neskôr, ako vydatá pani som veľmi chcela spievať, tak mi jeden hudobný skladateľ povedal, že v hudbe MV SR je voľné miesto speváčky, kde som naozaj až do tehotenstva s tretím dieťaťom spievala. Zavolali ma na ŠtB a pýtali sa: „ veríte v Boha?“ Ja som povedala, že áno. Od toho času ma nepustili nikde do zahraničia na dovolenku a sledovali ma. Bola som rada, keď som odtiaľ „vypadla“. Raz prišiel do práce jeden môj kolega a ticho mi povedal, že zavraždili v noci jedného kňaza, u ktorého sa tajne stretávali budúci bohoslovci, ktorých potom tajne vysvecovali za kňazov. Toho mladého kňaza prepadli eštebáci v byte, vystrelili mu mozog a potom tvrdili, že spáchal samovraždu. To som nevedela, že tento môj kolega, Milan, ktorý mi to zvestoval bol tajne vysvätený kňaz v ráde Jezuitov, takže vedel, o čom hovorí. V tom čase som chodila do Dómu sv. Martina, kde sme sa stretávali s veriacimi hercami, známymi osobnosťami kultúrneho života. Vedel o tom, tak mi dôveroval. Dnes je kňazom v Jezuitskom kostole. Keby nebola prišla sloboda, tak by už nebol na svete, pretože bol nevyliečiteľne chorý. Zázrakom vyzdravel, keď začal účinkovať ako kňaz, rozprával mi to vlani, keď slúžil sv. omšu v Blumentáli a ja som ho počkala po sv. omši pred kostolom. Ticho sme sa objali. Bol to dojímavý okamžik a nemohla som zo seba vydať ani slovo.