Říjen 2006

Milan Hodža (1878-1944) - československý štátnik a politik

Miloš Kelemen

Od smrti tohto snáď najvýznamnejšieho slovenského politika predvojnového obdobia, uplynulo 27. júna 62 rokov. Napriek tomu, že tento politik a československý štátnik európskeho formátu dlhé desaťročia tvoril a spoluvytváral štátnu politiku 1. ČSR, je v oboch našich krajinách prakticky neznámy a skoro zabudnutý. Pre komunistický režim bol Hodža totiž absolútne neprijateľný, pretože sa nikdy netajil svojim dôsledne antiboľševickým postojom.

Samozrejme, že nebol jediným významným demokratickým politikom, ktorého sa komunisti snažili vymazať z povedomia národa. Podobný osud mal časom postihnúť i T. G. Masaryka, M. R. Štefánika, Jana Masaryka, Štefana Osuského a mnohých ďalších. Ale taký dôsledný antikomunista ako bol Hodža, sa musel podrobiť obzvlášť dôkladnému „gumovaniu“ historickej pamäti. Dokonca rodine sa nepodarilo ani po skončení vojny, teda ešte pred komunistickým pučom a už vôbec nie po roku 1948, splniť jeho posledné želanie, aby bol pochovaný v rodnej zemi. Až po páde komunistickej moci v roku 2002, teda po 58 rokoch, sa naplnilo jeho posledné želanie a Milan Hodža, viacnásobný minister a posledný predseda vlády 1. Československej republiky, bol so všetkými štátnymi poctami pochovaný na národnom cintoríne v Turčianskom sv. Martine (dnes oficiálne stále len Martin).

Hodža bol nenávidený nielen komunistami, ale tiež slovenskými i českými nacionalistami. Komunistom vadilo najmä to, že vo svojej knihe Federácia v strednej Európe, ktorú vydal v Londýne v roku 1942, otvorene poukazuje na nebezpečenstvo Stalinových veľmocenských plánov a varuje svetových politikov pred komunistickým imperializmom. V zime v roku 1943 v memorande adresovanom americkému ministerstvu zahraničných vecí upozorňuje, že „tam, kam vstúpi noha sovietskeho vojaka, nastolí režim, aký je v sovietskom Rusku - čiže diktatúru jednej strany“. Hodža si pochopiteľne uvedomoval, že pre porážku fašistických síl je vojenské spojenectvo so Stalinom, diktátorom komunistickej veľmoci, doslova nevyhnutnou podmienkou konečného víťazstva spojencov, ale od začiatku veľmi dôrazne upozorňoval a varoval zodpovedných západných politikov, aby Stalinovi neustupovali, keď túto vojenskú pomoc bude chcieť viazať na územné a politické požiadavky mimo svojich hraníc a takto rozširovať svoju „ sféru vplyvu“.

Slovenskí ľudácki autonomisti Hodžu pokladali za zradcu slovenskej veci, lebo nepodporoval ich separatistické tendencie a českí nacionalisti mu zase nevedeli odpustiť, že počas exilu v Paríži a neskôr v USA sa bezpodmienečne nepodrobil Benešovi, kriticky hodnotil jeho centralistickú politiku a nesúhlasil s ňou, hodnotiac ju ako staronový model povojnového usporiadania obnovenej Československej republiky. Tragicky predčasne zosnulý mladý (1970-2004) historik Pavol Lukáč, ktorý má najväčšiu zásluhu na „znovuobjavení“ Hodžu ako významného štátnika, o spore Beneš – Hodža hovorí: „Hodža presadzoval ako alternatívu povojnového usporiadania strednej Europy stredoeurópsku federáciu. E. Beneš trval na obnovení Československa v jeho predvojnovej podobe, ktorého bezpečnosť mali garantovať veľmoci, kde rátal najmä so sovietskym Ruskom.“

V nekrológu ktorý bol uverejnený v The Times z 30. 6. 1944 komentátor píše: „V jeho Federation in Central Europe, publikovanej v roku 1942, obhajoval federáciu dunajských štátov, pričom napísal, že celý svoj život strávil v zápase s ilúziou, že malé štáty ležiace medzi veľkými susedmi by si mohli uchovať svoju suverenitu bez vytvorenia kooperatívnej solidarity medzi sebou“.

Ťažko chorý Hodža už nedokázal presvedčiť rozhodujúcich exilových politikov o svojej pravde, a to aj vďaka politickým intrigám, ktorými sa Benešovi podarilo - ako píše Lukáč - Hodžu vyšachovať z rozhodujúcich pozícii. V júni 1944 sa v exile na Floride Milan Hodža podrobil operácii. Jeho zdravotný stav bol veľmi vážny a z narkózy sa už neprebral. Podľa oficiálnych správ bol pochovaný s veľkými poctami na Českom národnom cintoríne v Chicagu.

Pravda však bola iná. Pohrebná ceremónia síce prebehla, ale telo do zeme neuložili. Pravdu o ďalších peripetiách, ktoré nasledovali, odhalil len nedávno s pomocou rodinného archívu Hodžovcov historik Pavol Lukáč. Hodžovo telo v špeciálnej zapečatenej truhle držali päť rokov v márnici v Chicagu. Rodina počítala s tým, že vojna sa čoskoro skončí a telo prevezú na Slovensko. Centralistická vláda a prezident Beneš však prevoz nepovolili, báli sa že by to mohlo podporiť slovenský autonomizmus (Lukáč). Po februárovom prevrate časť rodiny Hodžovcov emigrovala do USA a v roku 1949 pochovali Milana Hodžu na Českom národnom cintoríne v Chicagu.

Na martinskom cintoríne, kde bolo telo M. Hodžu po 58 rokoch konečne položené do rodnej zeme, povedal premiér Mikuláš Dzurinda, že „bol to hrdý Slovák, zároveň československý vlastenec a srdcom presvedčený Európan.“

Bol vizionár a štátnik, ktorý „svojim praktickým chápaním nezávislosti národov predbehol svoju dobu. S úctou si ho pripomíname pre jeho konštruktívny podiel na zjednotení Európy a medzinárodnom porozumení“ – povedal v roku 1951 o Hodžovi John Forster Dulles, vtedajší americký minister zahraničných vecí.

(Zpravodaj)