Říjen 2006

Komunisti v českej politike

Ján V. Lucian

Česká republika má po mesiacoch trápenia vládu, aj to len dočasnú. Je to dôsledok priam nevídanej skutočnosti. Na celej západnej pologuli, charakterizovanej tradičnými aj novými demokraciami, sú už len dve krajiny, kde o vláde rozhodujú komunisti - na Kube a v Českej republike.

Sú Česi „dedičnými ultraľavičiarmi“? Slováci boli svojho času označení za „dedičných fašistov“. Tento genetický objav sa rozhodla oznámiť celému svetu vtedajšia veľvyslankyňa Československa Rita Klímová, ktorá bola na svojom diplomatickom poste platená aj z daní slovenských občanov. Na ich názor nemusela brať ohľad, veď bola protégé vtedy ešte populárneho Václava Havla. Lenže Rita Klímová bola asi taký diplomat, ako bol Václav Havel politik. Jeho „život v pravde“ a „nepolitická politika“ boli len pokračovaním šablóny absurdnej drámy, bohužiaľ však v tomto prípade sa jej nedobrovoľným aktérom stalo aj publikum, teda občania.

V roku 1991 to bol on kto svojím absurdným nápadom votrieť sa na demonštráciu hŕstky slovenských nacionalistov v Bratislave prezentoval Slovensko ako raj fašistov, ktorí napádajú federálneho prezidenta. Bez jeho účasti by si túto zabudnuteľnú epizódu nikto nevšimol. Ak by mal štipku rozumu, nechal by hŕstku krikľúňov na miestnej polícii a samospráve a dokázal by tým, že svoj už v prvom prezidentskom prejave deklarovaný pozitívny vzťah k slovenskej časti federácie myslí vážne. Ale on svoju politickú negramotnosť a necitlivosť zopakoval opäť, keď na manifestácii Za spoločný štát pri príležitosti 73. výročia vzniku Československa, vyzval sympatizujúce zástupy, aby držali minútu ticha. Už to bolo absurdné, lebo takto sa predsa vyjadruje pieta za niečím, čo už je mŕtve! Ale na dovŕšenie všetkej absurdity práve tým dal priestor zopár krikľúňom, ktorí prišli rušiť túto manifestáciu dobrej vôle. A tak zahraničné televízne štáby už opäť mohli prezentovať Slovákov ako rozbíjačov spoločnej federácie, veď v danej chvíli bolo naozaj počuť len tých.

Havlova (dnes už aj zdokumentovaná) posadnutosť mocou viedla k tomu, že kvôli nej obetoval aj celistvosť Československa. S Dubčekom ako spoločným prezidentom by sa tak nestalo, alebo by to zástancovia rozdelenia aspoň nemali také ľahké. Na prvý pohľad najväčšou obeťou tejto absurdnej politiky sa tak stali práve tí Slováci (a tých bola väčšina), ktorí si nepriali rozdelenie Československa.

Pozoruhodné je, že toto rozdelenie bolo viac oslavované na českej, než na slovenskej strane. Nechýbali výroky typu „ať si táhnou“. Za všetkých to najpriamejšie povedal akýsi americký profesor českého pôvodu svojou lámanou materčinou pre ctenú BBC: „Ať si táhnou do svýho slovenskýho pekla, my budeme mít svůj český ráj...“ Akurát, že v tom „českom raji“ dodnes fakticky vládnu komunisti.

Mimochodom, veď aj Havel sa bez problémov nechal zvoliť za československého prezidenta komunistickým parlamentom a nijak to neotriaslo jeho disidentskou dušou bojovníka proti komunizmu. V českej spoločnosti je okolo faktu, že komunisti ako takmer jediní v posttotalitných krajinách ostali pri svojom zdiskreditovanom názve a aj ideológii a napriek tomu v Čechách rozhodujú o vláde, podozrivé ticho. Iba občas sa ozve rozhorčený hlas ako v prípade článku Rossa Hedvíčka „Proč je část českých voličů dobytek?“, kde píše: „Přesně 685 328 lidi, neboli 12.81 % voličů je podle mne dobytek. To jsou totiž voliči, kteří přímo nebo zprostředkovaně volili pro poslance dnešního Parlamentu České republiky za KSČM Josefa Vondrušku. Soudruh Josef Vondruška věznil (byl „vychovatel“ v letech 1972 až 1990) v dobách komunistické diktatury a přímé sovětské vojenské okupace v nejtvrdším komunistickém lágru Minkovice…“ Ale tento hlas, považovaný za extrémny, ďaleko nedoľahne. O komunistických absurditách sa v Čechách mlčí. Niet divu, veď opäť vládnu.

Rozdelením spoločného štátu sme teda vlastne získali my na Slovensku. Vďaka nemu slovenská časť bývalého štátu nevlečie so sebou komunistickú minulosť ako hovno na topánke. Ak sme aj do toho lajna komunizmu v rámci Československa stúpili (vďaka intervencii z českej strany, kde v roku 1948 zvíťazili vo voľbách komunisti, kým na Slovensku Demokratická strana) dnes je naša topánka čistá. Tá česká nevie kam vykročiť. S komunistami v súčasnom demokratickom parlamente a nimi stále pripomínanou totalitnou minulosťou (veď ich súdruhovia sa chodili učiť do Moskvy „jak vám zakroutit krkem“) je budúcnosť v demokracii iluzórna...