Březen 2007

Národnostné trenice vznikali s funkciami a politikou

Katarína Šeleštiaková

Účasť SNS vo vládnej koalícii a niektoré výroky jej predsedu opäť otvorili otázky, ktoré sa týkajú našich dejín a identity. V Maďarsku si každoročne pripomínajú výročie Trianonu, kým u nás málokto tuší, čo sa v roku 1920 vlastne stalo. Ako sa majú Slováci stavať k histórii pred Trianonom a po ňom? Boli Slováci naozaj len tým utláčaným a trpeným národom alebo rovnocennou súčasťou jedného celku, ktorý sa nazýva Uhorsko? S historikom a autorom literatúry faktu Pavlom Dvořákom.

V knihe Stopy dávnej minulosti si kladiete otázku, kedy vzniká národ. Takže, kedy sa Slováci stali Slovákmi?

Nedá sa presne povedať, či to bolo v utorok alebo v ktorom roku. Bol to dlhý proces. Napísal som o tom celú knihu, Stopy dávnej minulosti (Zrod národa), ktorú som skončil takto: "Táto kniha rozpráva o Slovanoch, ktorí prišli a usadili sa na oboch brehoch rieky Moravy, na sever od Dunaja v Dolnom Rakúsku a na Slovensku, v Zadunajsku a azda aj v Potisí. Prišli ako blízki príbuzní, niekoľko storočí znášali spoločný osud, vzdorovali rozličným nepriateľom, žili v spoločnom štáte, no potom ich udalosti rozdelili a oni sa stali Maďarmi, Nemcami, Čechmi - a Slovákmi." Nie je to nadsadené, je totiž prinajmenšom zaujímavé, že v stredovekých písomnostiach sa nespomínajú Slováci, ale Slavi, Sclavi - Slovania. A to v čase, keď už jestvovali Česi, Rusi, Poliaci, Bulhari. Spomínaní Slovania sú jednoznačne Slováci. Napokon aj maďarské slovo tót značí nielen Slovák, ale aj Slovan. Pod svojím menom sa Slováci spomínajú veľmi neskoro, až Komenský písal svojim druhom "ve Slovácích" a Slovák ako príslušník osobitného národa sa spomína ešte neskôr.

Môžeme s istotou tvrdiť, že Slováci sú priamymi potomkami starých Slovanov?

Áno, to, čo bolo doteraz najproblematickejšie, teda nedostatok kontinuity, to je dnes úplne jasné. Dlho sa predpokladalo, že starí Maďari prišli a všetko vyvraždili. Baroková historiografia dokonca tvrdila, že Veľká Morava bola v Srbsku, aby sa zbavila nákladu porazeného národa, keďže podľa tvrdenia stredovekých kroník porazený Svätopluk skočil do Dunaja a utopil sa. Pravda, vtedy nešlo o etnický, ale o stavovský národ, natio Hungarica, uhorský národ, kam patrili len privilegovaní ľudia, víťazi. Tí, čo prehrali, a to mali byť práve Svätoplukovi poddaní, nemohli byť víťazi, a tak si Moravu jednoducho odsťahovali do Srbska. Ale to je osemnáste storočie, predtým to bolo jedno, poddaní boli poddaní, či Slováci, alebo Maďari, a všetci lepší, slobodní, privilegovaní - Uhri.

A kedy potom sa začali prvé národnostné trenice?

Národnostné rozpory sa po prvý raz objavili v mestách, keď išlo o funkcie, o richtárov, mestskú radu, tam dochádzalo k národnostným treniciam, lenže nie slovensko-maďarským, ale k slovensko-nemeckým, respektíve maďarsko-nemeckým. Nemecký patriciát bol veľmi silný a príslušníci ostatných národov museli bojovať, aby sa popri ňom presadili. Pripomeňme si slávne Pro Slavis, ktorým kráľ Ľudovít Veľký v roku 1381 udelil Slovákom privilégium, že im patrí rovnaký počet miest v mestskej rade ako Nemcom, a aj richtára volili striedavo zo Slovákov a Nemcov. Považujem za príznačné, že národnostné trenice sa po prvý raz objavujú v súvislosti s kariérou, funkciami a politikou.

Ale predsa len, nebol jazyk tým odlišovacím a naopak spájacím prvkom?

Určite, to je nesporné, že ľudia, ktorí používali spoločný jazyk, spievali rovnaké piesne, žili vedľa seba a rozumeli si, boli si bližší ako ostatní. Ale jazyk sa za určujúci faktor národa začal považovať až v 19. storočí, za Hegela, dovtedy bol skôr technickým prvkom, spôsobom, ako sa dohovoriť. Spoločným jazykom bola latinčina, niečo podobné ako dnes angličtina, ale každý po latinsky nevedel, tak ako ani dnes nevie každý po anglicky, a potom si museli nejako poradiť. Kdesi som čítal o maďarskej šľachtičnej, ktorá pricestovala kamsi na Oravu, chcela sa vyspovedať, ale kňaz jej nerozumel. Neurazila sa, riešila to ako problém.

Dá sa z histórie vyčítať, akí boli a ako vyzerali prví Slováci?

Nedá. Boli to normálni ľudia, mali isté spoločné znaky, ale to je otázka pre antropológa. Nie je však nezaujímavá. Pri Avaroch sa napríklad predpokladalo, že mali ázijské, mongoloidné črty a že sa teda dajú v hroboch odlíšiť od Slovanov, ale je to hlúposť. Archeológovia preskúmali viaceré avarsko-slovanské pohrebiská a nedokážu určiť, v ktorom hrobe leží Slovan a v ktorom Avar. V niektorých hroboch je napríklad kôň alebo avarské kovanie, ale kto môže vylúčiť, že to bol hrob Slovana, ktorý rešpektoval avarské zvyky?

Vo svojej knihe popierate známe tvrdenie, že sme "národ holubičí".

Byzantskí historici nazývajú Slovanov "prekliatym národom", zabíjajú a vraždia vraj ľudí bez rozdielu a bez milosti, a nie mečom ako iné národy, ale ich narážajú na zaostrené koly alebo ubíjajú palicami ako hady. A vyzerá to tak, že to aspoň sčasti boli Slovania od stredného Dunaja a od rieky Moravy.

Ján Slota sa zahral na historika a o starých Maďaroch povedal, že to boli "mongoloidné typy s krivými nohami a ešte hnusnejšími koňmi".

Pán Slota sa zle učil dejepis, je to navyše vyjadrenie politika a to naozaj nemožno brať vážne. Predstava o tom, že v desiatom storočí u nás behali chlpaté koníky a Slováci boli poschovávaní kdesi v jaskyniach a pralesoch, je absolútne scestná. V desiatom storočí sa na Slovensku stavali nové kostoly, napríklad kostol svätého Štefana v Nitre, kostoly z obdobia Veľkej Moravy aj naďalej slúžili, niektoré sa dokonca dožili našich čias, napríklad kostoly v Nitrianskej Blatnici alebo v Kopčanoch. A tam, kde bol kostol, musel byť farár, a kde bol farár, musel byť veľmož, ktorý chránil farára. Všetko poukazuje na kontinuitu vývoja. A to je nový prvok slovenských dejín, poukazujúci na kontinuitu od starých Slovanov až po dnešok. No nielen kontinuitu, ale vysokú úroveň života. V jedenástom storočí zomrel svätý Štefan a nemal syna, vznikol nástupnícky problém, ktorý sa riešil krvavo, vládli napríklad odrazu dvaja králi, ktorí proti sebe bojovali a z tohto boja vyšli víťazne nitrianski Arpádovci, opretí o ekonomiku, vojenstvo a kultúru Nitrianskeho kniežatstva, ktoré poznáme už z Pribinových čias. A Nitrianske kniežatstvo, to je vlastne dnešné Slovensko. V uhorsko-poľskej kronike sa hovorí o hraniciach Nitrianskeho kniežatstva, a boli takmer totožné s hranicami dnešného Slovenska. To je veľmi zaujímavá vec.

Takže slovenskými dejinami je všetko, čo sa odohralo na Slovensku?

Áno, nesporne. K tomu sa rád vyjadrím. História podľa mňa nemá časti, je jednotná. Deliť dejiny na jednotlivé doby, to je len pomôcka, ktorá sa však veľmi často a účelovo zneužíva. Spomeňme si na Francúzsku revolúciu, ktorá ako medzník zaviedla rok nula, rok revolúcie alebo našich komunistov, ktorí chceli dejiny začínať 7. novembra 1917, Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou. A nešlo len o teóriu, aj do historického ústavu sa na jedného stredovekára bralo desať novovekárov. Niečo podobné sa deje dodnes, staré dejiny sa považujú za zbytočné, minulé, neplatné. Ale história je len jedna. Pripravujem veľké dejiny Bratislavy, Prvá kniha o Bratislave, tak som nazval úvodný zväzok, ktorá sa začína až v treťohorách kapitolou Dobrodružstvo s veľrybou, lebo vtedy vznikol Dunaj, vyvrásnili sa Malé Karpaty, vytvorili danosti, ktoré dali Bratislave do vienka úžasnú geografickú polohu a s ňou aj historickú jedinečnosť. Knihu vydávam pri príležitosti 1100. výročia prvej písomnej zmienky o Bratislave; v roku 907 sa pri Bratislave odohrala "veľmi strašná bitka", ako píšu doboví kronikári, v ktorej starí Maďari rozdrvili franské vojsko a na pol storočia si otvorili cestu k plieneniu Európy. A nie je neuveriteľné, že Bratislava v roku 907 mala prakticky ten istý názov ako dnes, Brezalauspurch, Brezalauspurc, Preslawa civitas, teda Preslavovo alebo Breslavovo mesto? Nie je to úžasné? A dá sa táto história oddeliť od súčasnej? Veď by to bola úplná hlúposť.

Je potom legitímna otázka, či na našom súčasnom území boli prví Slováci alebo Maďari?

Ja by som povedal, že je to taká krčmová otázka. Príchod starých Maďarov má dátum, staromaďarské bojové družiny sa po prvý raz v súvislosti s Veľkou Moravou spomínajú v roku 892, o štyri roky vpadli do Podunajskej nížiny, v roku 907 vyhrali bitku pri Bratislave. Slovania prišli na Slovensko v piatom šiestom storočí, ale o to nejde. Nezáleží, kto tu bol skôr, veď pred Slovanmi to boli Germáni a Rimania a pred Rimanmi Kelti a pred Keltmi národy, ktorým nepoznáme meno, kam by sme sa dopracovali? K Adamovi a k Eve? Dnes už sa nehľadá začiatok. Je nesporné, že zodpovednosť za toto územie nesú Slováci. Pravda, ani ono nemá nemennú podobu. Severná hranica Slovenska sa ustálila v 11. storočí, keď krátko predtým Boleslav Chrabrý rozšíril Poľsko až po Dunaj, južná hranica vznikla až v roku 1919 a menila sa v roku 1945, nie je to etnická, ale politická záležitosť.

Ako sa v histórii vyvíjal vzťah Slovákov a Maďarov?

Predovšetkým by som chcel zdôrazniť, že Uhorské kráľovstvo je spoločným dielom kresťanov. Ak mám určiť ich národnosť, tak kresťanov maďarských, nemeckých a slovanských. Vzniklo v boji proti pohanom, proti maďarským pohanom. Uhorské kráľovstvo sa teda nevytvorilo na etnickom, ale na ideovom základe. Mám rád históriu, ktorá sa odohráva na príbehoch, a tak vám jeden porozprávam. Nástupcom veľkokniežaťa Gejzu sa mal stať jeho syn Štefan, a to na základe kresťanského nástupníckeho princípu prvorodeného syna. Gejza totiž krátko predtým nechal pokrstiť seba, svojho syna a asi päťtisíc veľmožov. Keď zomrel, za vládcu Maďarov sa vyhlásil župan Kopáň, a to na pohanskom princípe najstaršieho príslušníka rodu. Vytiahol proti Štefanovi a, ako píšu stredoveké kroniky, pustošil jeho majetok a zabíjal jeho ľudí. Štefan ustúpil na Slovensko, kde ho vraj v rieke Hron podľa nemeckého zvyku opásali rytieri Hunt a Poznan. Lenže Nemci taký zvyk nepoznajú, naproti tomu v Mikulčiciach sa našli také nádherné pásy, že ich moravskí archeológovia nazvali odznakom moravských kniežat. Navyše Hunt a Poznan nemohli byť Nemci, sú to slovanské mená. Oba rody, ktoré sa neskôr spojili, možno sledovať ešte v 12., 13. storočí, ba nepriamo aj neskôr. Spolu so Štefanovými Maďarmi a nemeckými rytiermi kráľovnej, Štefanovej manželky, porazili maďarských pohanov. Uhorsko teda nevzniklo v boji Maďarov proti Slovákom, ale kresťanských Maďarov proti pohanským Maďarom s pomocou slovenských a nemeckých kresťanov.

Ako sa v Uhorsku žilo Slovákom?

Príslušníci spomenutého hunt-poznanovského rodu rozhodne nemali problémy so slovenským pôvodom. Svojim deťom dávali slovanské mená, Bíň, Geča, Kazimír, Jardan, nehanbili sa za svoj pôvod, doma, v kostole, so susedmi hovorili po slovensky a nemuseli sa s tým skrývať. Uhorskí králi ich slovenčinu dokonca nezriedka využívali a posielali ich ako poslov do okolitých slovanských krajín.

Ale predsa len sa asi inak žilo poddaným...

V Uhorsku, ako som už povedal, to bolo tak, že boli príslušníci natio Hungarica a poddaní. Bolo jedno, kto z poddaných hovoril po maďarsky a kto po slovensky, poddaný bol na to, aby pracoval. Ale nie je dobré si myslieť, že v stredoveku boli len utláčanou, bezprávnou masou, mali oveľa väčšie práva ako neskôr v staršom novoveku. Smeli nielen slobodne loviť zver a chytať ryby, ale mohli sa napríklad sťahovať; ak ich veľmož nešetril, odišli k inému, nezriedka aj so svojím domom, ba dokonca aj s dreveným kostolom, ktorý jednoducho rozobrali a odviezli.

Je chybou, ak sa Slováci k historickej postave uhorského kráľa svätého Štefana nehlásia tak ako napríklad Maďari?

Je to veľká chyba. Ak sa vžijeme do myslenia maďarských nacionalistov, tak sa z ničoho nemôžu viac tešiť, ako z toho, že im Slováci prepúšťajú spoločnú históriu. Veď to by bolo smiešne a hlúpe, keby sa Slováci vzdali deväťsto rokov svojich dejín. Chcel by som pripomenúť ono slávne Mináčovo, že Slováci nemali svojich kráľov, ale postavili Budapešť, sú plebejským národom. To bolo dobré za komunizmu mať plebejský pôvod, ale je to absolútne skreslenie skutočnosti. My Slováci sme mali významných ľudí aj na kráľovskom dvore, a prečo by slovenskými kráľmi nemali byť napríklad Anjouovci, ktorí majú taliansko-francúzsky pôvod, a vari najvýznamnejší z nich, Ľudovít Veľký, autor už spomenutého privilégia Pro Slavis, nechal postaviť Zvolenský zámok, pri poľovačke vo zvolenských lesoch ho takmer zožral medveď, v Trnave mal obľúbenú kúriu, v Trnave zasnúbil svoju dcéru so Sigmundom Luxemburským, v Trnave aj zomrel, ale jeho kúriu v mene onej plebejskosti pred polstoročím zbúrali a na jej mieste postavili ošklivú poštu. Slovenský historik Július Botto povedal: "Maďari od roku 1000 do roku 1848 práve tak nemajú históriu, ako ju nemajú Slováci. Maďarský sedliak bol do roku 1848 práve takým bezprávnym otrokom ako slovenský a slovenský zeman práve takým pánom ako maďarský." Botto chápe dejiny Slovákov ako čas, keď sa Slováci za Slovákov považovali, a tak to vraj bolo za Veľkej Moravy a potom až za Bernoláka. Lenže slovenskými dejinami je aj všetko to, čo bolo medzi. Ale s tou druhou vetou by sa s výhradami dalo súhlasiť.

Myslíte si, že Slováci naozaj trpia maďarským komplexom?

Ja si myslím, že súčasné slovensko-maďarské problémy, to je najmä politická karta, politická hra. Poviem vám príhodu. Pred rokmi sme nakrúcali v Nových Zámkoch a ja som si v čase voľna zašiel do múzea. Spýtal som sa lektorky, prečo majú pod exponátmi len slovenské nápisy. Povedala mi, že boli aj v maďarčine, ale ministerstvo kultúry ich prikázalo odstrániť. Opýtal som sa tej dievčiny, akej je národnosti. Povedala, že otec je Maďar a mama Slovenka. A tak som chcel vedieť, či sa teda nebijú. Smiala sa, nemajú problémy a nielen v Nových Zámkoch. Je, myslím, príznačné, ak najväčší "maďarožrúti" žijú na severnom Slovensku, teda poriadneho Maďara ani nepoznajú.

V Maďarsku si každoročne pripomínajú 4. jún, výročie Trianonu, kým u nás málokto tuší, čo sa v ten deň roku 1920 vlastne stalo. Čím to je, že Slováci toto obdobie nevnímajú pozitívne ako zbavenie sa útlaku, ak ho Maďari vnímajú negatívne?

Maďari si už v 19. storočí zvykli na predstavu, že Uhorsko je Maďarsko, preto im dodnes pripadá, že ich Trianon pripravil o tri štvrtiny územia.

A slovenský nezáujem?

Myslím si, že je to tiež taká komunistická škola histórie. Pamätám sa, ako vysoko sa vyzdvihovala Maďarská republika rád, ktorej vojaci v roku 1919 vtrhli na Slovensko, aby ho pripojili k Maďarsku. Republika rád mala v Prešove dokonca múzeum. Maďarom, ktorí napadli Československú republiku, sa stavali pomníky a hroby československých legionárov, ktorí ju bránili, pustli. Myslím si, že Slováci by si mali oveľa viac vážiť svoje dejiny a celú kultúru. Rozmýšľať nad tým, čo je v histórii dôležité a čo nie. Nečakať, čo sa dozvedia od politikov, lebo tí o dejinách najčastejšie nevedia nič, použijú z nej to, čo sa im hodí, a ešte to aj krivia. Chápem, že túto krajinu riadia ľudia, ktorí nič nevedia o histórii, ale nechápem, že to nikomu neprekáža.

Bývalý veľvyslanec Štefan Markuš povedal: "Keby sme sa na tom zhodli, že Maďari trpeli po Trianone a Slováci pred ním, tak by to bolo v poriadku." Súhlasíte?

Je to sčasti pravda, ale neviem, či nám takýto pocit treba. Prečo by u nás mali Maďari trpieť? Spomenuli ste Trianon. Jednou z najhlavnejších podmienok trianonskej dohody bola starostlivosť o menšiny. Táto povinnosť nestratila platnosť. A aj utrpenie Slovákov pred Trianonom je veľmi relatívne. Maďarizácia, ktorá je naozaj neuralgickým a tragickým bodom slovensko-maďarských vzťahov, trvala zopár desiatok rokov, ale slovensko-maďarské súžitie v jednom štáte vyše deväťsto rokov. Slovensko-maďarské súžitie nemožno zúžiť len na toto nešťastné obdobie. A nemôžeme ani stanoviť podmienku, že sa Maďari od tohto obdobia musia dištancovať, vyhlásiť, že maďarizácia bola nesprávna; musia na to prísť sami a počas súžitia v spoločnej Európe na to budú mať dosť času. No predovšetkým je nevyhnutné, aby si svoju minulosť vážili sami Slováci.

(Slovenské dotyky)