Prosinec 2007

Kariéra hochštaplera Jozefa M. Rydla

Irena Brežná

V roku 1975 stretla 27-ročná Francúzka Michčle Ponciková vo francúzskom Švajčiarsku rovnako starého urasteného emigranta z Československa, ktorý ju očaril ako veľmi zaneprázdnený a vzdelaný homme de lettre. Neskôr napísala súdu v Lausanne: „Všetko to bolo klamstvo.“ No spočiatku sa domnievala, že má pred sebou idealizovaný obraz otca – jej otec českého pôvodu bol počas vojny vybraný britskou Royal Air Force, aby zabil zastupujúceho ríšskeho protektora Čiech a Moravy Reinharda Heydricha. Po zoskoku sa však jeho padák zamotal do koruny stromu a atentát potom spáchali iní. Parašutistický dôstojník Pavel Poncik sa neskôr zúčastnil vylodenia v Normandii a britská kráľovná ho vyznamenala medailou – tak to hovorí rodinná legenda.

Predstava o vytúženom hrdinskom manželovi, pochádzajúcom z terra incognita za železnou oponou, opanovala Michčle Poncikovú natoľko, že celých 16 rokov nechcela vziať na vedomie niečo podstatné – Jozef M. Rydlo, za ktorého sa krátko po zoznámení vydala a mala s ním dve deti, je opakom jej otca, bojovníka proti fašizmu. Iba keď hromžil na Čechov, obraňovala korene svojho otca. A potom sa po druhý raz narodila: Počas jednej letnej noci v roku 1991 ju chcel Rydlo v spoločnom byte v Chavannes-prčs-Renens pri Lausanne zaškrtiť opaskom. Prežila vďaka deťom, ktorým sa podarilo mu v tom zabrániť. Krátko na to sa na stanici Morges pokúsil hodiť obe deti pod idúci vlak. Tak to deti i ona uviedli v zápisnici, ktorá je súčasťou obsiahleho súdneho spisu o Rydlovi, ktorý mám k dispozícii.

Najneskôr v tejto chvíli zrejme začala Michčle Rydlová-Ponciková chápať súvislosť medzi politickými ideálmi svojho muža a dlhoročným násilím voči nej, deťom a ich hračkám, ktoré nezriedka rozmlátil, a v neposlednom rade jeho sklonom k perverzite: synovi Alexandrovi daroval k jedenástym narodeninám balíček prezervatívov, desaťročnej dcére Genevičve pohľadnicu so stoporeným penisom - ak spomenieme aspoň dva detaily, ktoré sa ocitli v súdnom spise. Manželstvo rozviedli, deti písomne požiadali o to, aby sa už viac nemuseli stretávať s otcom. Pre Michčle Rydlovú-Poncikovú sa nočná mora, na ktorú sa zmenila otcovská postava, dodnes neskončila. Jej známy tvrdí, že podnes trpí fixnou ideou, že jej exmanžel chce siahnuť na život. Aj tento muž sa osudovo zamotal do vetiev stromu jej života, no namiesto vyznamenania za zásluhy mu priznali invalidný dôchodok.

Na psychiatrickom oddelení Medicínskej univerzitnej polikliniky v Lausanne diagnostikovali u Jozefa M. Rydla v roku 1992 „pokračujúcu schizofréniu s paranoidnými rysmi“. Už od roku 1989 je považovaný za „stopercentne práceneschopného“, a síce na „dobu neurčitú“. Ako učiteľ dejepisu na lausannskom gymnáziu už dávno nebol akceptovateľný, o. i. preto, že počas vyučovania prechádzal z francúzštiny do slovenčiny bez toho, žeby to postrehol. Cnie sa mu po vlasti, snu o nezávislom Slovensku venuje bezvýznamný emigrant celú svoju lásku a intelektuálnu snahu. V psychiatrickom posudku sa píše: „megalomanské predstavy, nepragmatický v bežnom živote okrem svojich intelektuálnych bludov“, v policajnej zápisnici sa lakonicky konštatuje, že nezamestnaný sa zaoberá výlučne svojimi „slovaqueries“, čo znamená asi toľko, ako slovenské fantazmagórie. Švajčiarsky policajt, ktorý zrejme nebol veľmi zbehlý v stredoeurópskych otázkach, trafil svojou slovnou kreáciou do čierneho.

Rydlovo duchovné centrum, okolo ktorého neustále krúži, je skutočne blud, lenže nie je ani trocha neškodný. Falšuje históriu tým, že sa snaží dokázať bezúhonnosť klerikálno-fašistického Slovenského štátu i jeho prezidenta. Rydlo popiera akúkoľvek vinu Tisa za transporty z rokov 1942 a 1944-1945, keď viac než 70 000 slovenských Židov skončilo v nacistických táboroch smrti a 67 000 ich prišlo o život.

Rydlov menovec Jozef – otcovská projekcia s kriminálnou energiou, ktorá ho priťahuje – nebol len priamo zodpovedný za slovenský holocaust. V Tisovom štáte sa eliminácia židovského obyvateľstva vykonávala dokonca horlivejšie, než to spojenecké nacistické Nemecko požadovalo. Riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave Pavol Mešťan je znepokojený tým, že nacionalisti Rydlovho typu tieto skutočnosti prekrúcajú. Rydlo odsudzuje partizánsky odpor proti okupantom a Slovenský štát z Hitlerovej milosti štylizuje do role bašty proti ateistickému boľševizmu, vníma ho ako oázu kvitnúcej kultúry a blahobytu, kde sa vojnovým zajatcom rozdeľovala čokoláda. Toto prikrášľovanie sa tiahne celým jeho životom aj potom, čo nezamestnaný „učenec“ opustil Švajčiarsko, kde ho vydržiavala jeho manželka pracujúca ako učiteľka a jej zámožná rodina. Keby zostal vo Švajčiarsku, odozneli by jeho utópie orientované do minulosti zrejme bez stopy.

No rozdelenie Československa Rydla potvrdilo v jeho sne o nezávislosti Slovenska. O rodinu sa obral sám a teraz sa mohol plne venovať svojmu skutočnému ľúbostnému objektu. S finančným zabezpečením plynúcim zo švajčiarskeho invalidného dôchodku je na Slovensku všetko ľahšie. Šľachetný patriot, ktorý sa vracia zo zlatého Západu, aby stál po boku vlasti v ťažkých časoch, je vítaný. Rydlove bájky o akademickej dráhe v exile mu zabezpečujú posty a úctu tých, ktorí sa chcú nechať klamať. „Svet potrebuje lož“, cituje súdny spis jeho krédo, ktoré zvykol hovorievať svojej žene, keď vychádzal z domu do drsného sveta. Jasný prípad projekcie – nie svet potrebuje lož, potrebuje ju Rydlo, aby bol „niekým“.

Lausannskí psychiatri spomínajú jeho prísneho otca, ktorý sa tiež volal Jozef a syna veľmi ovplyvnil: spôsobil mu narcistické ujmy tým, že ho nikdy celkom neakceptoval. Syn si v dospelosti ako náhradu svojvoľne zabezpečil uznanie „otcovských“ akademických inštitúcií. Rydlova posadnutosť falšovanými akademickými titulmi je v slovenských emigrantských kruhoch vo Švajčiarsku dávno známa a je predmetom posmechu. Vážnejšie to vidí vtedajší prorektor Univerzity Lausanne, Fedor Bachmann, ktorý 1991 pohrozil v liste Rydlovi právnymi krokmi, ak bude poškodzovať meno školy tvrdením, že na nej pôsobil. No Rydla nemožno zastaviť, jeho ponížené ego sa nafukuje po celom svete. V slovenských médiách bezočivo uvádza, že od roku 1968 do roku 1993 pôsobil na týchto univerzitách: Padova, Benátky, Záhreb, Skopje, Rím, Vatikán, Mníchov, Viedeň, Toronto, Washington DC, Lausanne, Bern, Ženeva, Buenos Aires a Paríž. Univerzity strieda ako spodnú bielizeň, a tak sa v nejednom médiu stáva „jedným z najvzdelanejších Slovákov“.

Hneď po svojom návrate z emigrácie bol údajný Prof. Dr. Jozef M. Rydlo námestníkom riaditeľa Slovenskej národnej knižnice v Matici slovenskej v Martine, potom bol zamestnaný ako bibliograf v Univerzitnej knižnici v Bratislave a od minulého roka zastupuje Slovenskú národnú stranu v parlamente a je podpredsedom zahraničnopolitického výboru. Keby chcel niekto spochybniť jeho tituly, tak sa vďaka usilovnej zberateľskej vášni predzásobil diplomami. Kantonálna polícia zabavila v byte v Chavannes-prčs-Renens tucty opečiatkovaných čistých formulárov úradov a akademických inštitúcií, o. i. z Univerzity Lausanne a prázdne maturitné vysvedčenie z „Československej socialistickej republiky“.

Predtým, ako sa Rydlo nechal 1974 zapísať na Univerzitu v Lausanne, bol už vraj doktorom, pretože zrejme ako vysokotalentovaný študent získal v Padove vo veku 23 rokov za dva roky doktorát v odbore „literatúra a filozofia“, a to v taliančine. Švajčiarska kantonálna polícia to vidí takto: „Do omrzenia sme od Univerzity v Padove žiadali viacero informácií, no nepodarilo sa nám zistiť, že by Jozef Rydlo prekročil štádium licenciátu. On sám nebol vstave nám predložiť doklad o svojom doktoráte.“ Archívne oddelenie Univerzity Lausanne potvrdilo, že kópia dokumentu z Padovy, ktorá je u nich uložená, nie je doktorátom, ale len licenciátom, avšak bez zmienky o diplomovej práci – čo príslušného archivára prekvapilo. O Rydlovej profesúre mi archivár napísal: „Nenašiel som po nej ani stopy, hoci dokumentácia o profesoroch je úplná. V zoznamoch asistentoch som Rydla tiež neobjavil. A nevyzerá to ani na to, že by tu mal aspoň jednu prednášku.” O Rydlovej informácii, že po licenciáte ukončil štúdium aplikovanej pedagogiky, znie odpoveď z tohto archívu: „Takéto štúdium na Univerzite Lausanne skutočne existuje, ale v aktoch sa neuvádza, že by Rydlo toto štúdium navštevoval.“ Rydlo už oddávna praktizuje nepotizmus. Jeho „doktorandským otcom“ je nacionalistický historik Milan S. Ďurica, ktorý v tom čase pôsobil v Padove a dodnes je jeho duchovným otcom. Ďurica, ktorý dnes prednáša na Teologickej fakulte v Bratislave, predstavuje spolu s Rydlom dvojzáprah teológie a politiky. Ďurica žiada vo svojom najnovšom diele o Tisovi nielen jeho rehabilitáciu, ale dokonca blahorečenie. Jeho odchovanec Rydlo uviedol v Sme, že Tiso je najväčším Slovákom 20. storočia a na 68. výročie založenia prvého Slovenského štátu putoval 14. marca 2007 k Tisovmu hrobu, kde hajlovali skinhedi. Rydlo nepovažuje za hanbu, že tam bol, ako povedal pre Slovac Spectator, naopak, hanbiť sa majú tí, čo si tento deň neuctievajú.

Na dopyt, odkiaľ má svoj profesorský titul, mi Rydlo napísal, že mu ho 19. marca 1985 udelilo Centre d`études slaves „William Ritter“ (Centrum slovanských štúdií „William Ritter“, CES). William Ritter (1867-1955) bol švajčiarsky umelec naklonený panslavizmu, ktorý navštívil niektoré slovanské národy a stal sa romantickým slovakofilom. Rydlo sa teda vďaka Ritterovi sám pasoval za profesora. Toto centrum totiž nie je žiadna veľká budova, kam prúdia študentky a študenti a počúvajú výklad profesora. Rydlo je zakladateľom, prezidentom a väčšinu času jediným členom spolku CES, ktorý bol, ako to je uvedené v protokole kantonálnej polície, založený v Rydlovom byte 28. októbra 1985, teda až sedem mesiacov po údajnom vymenovaní za profesora. Okrem samotného Rydla a jeho ženy (ktorá sa od tohto spolku neskôr dištancovala) boli ako členovia zaregistrovaní traja starí muži, ktorí sú v policajných spisoch z roku 1996 vedení už ako mŕtvi. V protokole sa Rydlovi vyčíta, že zneužil ich stareckú senilitu. Je zbytočné zdôrazňovať, že takýto spolok nie je oprávnený udeľovať profesorské tituly. Falšovanie titulov musí byť namáhavé, pretože Rydlo mi napísal: „Titulov mám viacero a poctivo oddretých a legálne dosiahnutých.“ Keď je zahnaný do úzkych, pripustí napokon politik, ktorý je v parlamente vedený ako Prof. Dr.: „Nikdy som netvrdil, že som riadny profesor.“

Zatiaľ čo na psychiatrickom oddelení Medicínskej univerzitnej polikliniky v Lausanne sa Rydlovo tvrdenie, že napísal viac ako dvadsať kníh o slovenskej nezávislosti, považuje za jasný symptóm megalománie, znejú na Slovensku, kde sú fakty z jeho exilu neznáme, falšované historické skutočnosti o to dôveryhodnejšie, že pochádzajú z pera „švajčiarskeho univerzitného profesora“. Profesorský titul ľpie na Rydlovi tak pevne ako trus na podrážkach. Ani jeho najradikálnejší protivníci sa neodvážia zájsť tak ďaleko, že by spochybnili jeho akademické tituly. V televíznych debatách ho prezentujú ako uznávaného experta. Jedna poslankyňa, ktorá nechce byť menovaná, sa sťažuje: „Rydlo láka mládež na fašistické myšlienky svojou akademickou autoritou akoby získanou na západe.“ Ani odhaľujúci článok v Domino efekte z roku 1994 na tom nič nezmenil. Jeho autor Andrej Hrico kritizoval nielen Rydla, ale aj vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Hrico zaplatil za nebojácnosť vysokú cenu: Zbili ho tak, že skončil v nemocnici, ohrozovali ho, Mečiar a jeho najvyšší politickí súpútnici ho bombardovali žalobami, takže napokon odišiel do exilu. Neskôr sa jeho meno našlo na tajnom zozname ľudí určených na likvidáciu.

Vo svojej starosvetsky nabubranej slovenčine píše Rydlo články o tom, že slovenský národ nosí vo svojich génoch kresťanstvo. Horlivý katolík Rydlo mi poslal viaceré e-maily, ktoré sa končia pozdravom „shalom“. Keď sa ho spýtam, čo tým myslí, nadchýna sa, že „shalom je jedno z najstarších pomenovaní najkrajšieho slova mier“. Okrem toho vyjavuje aj svoju lásku k Švajčiarsku, je to vraj jeho domovina, strávil v nej najkrajšie roky svojho života, nasal veľa pluralizmu a na Komenského univerzite prednáša už dlhé roky o švajčiarskej histórii „gratis et amore Dei“. Komenského univerzita sa asi bude zaujímať o kvalifikáciu svojho „externého učiteľa“, ako ho označilo personálne oddelenie.

Rydlov syn Alexandre vyjadril ako maloletý prianie, že by sa chcel stať vysokým vojenským dôstojníkom, aby mohol Švajčiarsko chrániť pred takými votrelcami ako jeho otec. Skutočne dosiahol hodnosť kapitána a popri práci fyzika je lokálnym politikom v Chavannes-prčs-Renens. Zatiaľ čo Michčle Ponciková-Rydlová rozhovor o minulosti odmieta, vraví Alexandre Rydlo, že medzi ním a otcom je striktná deliaca čiara, od roku 1991 s ním nemal žiaden kontakt a vôbec sa nezaujíma o to, kde a ako jeho otec žije a čo robí: „Túto kapitolu som uzavrel.“ Biologického otca si vybrať nemôžeme, ale môžeme zaujať postoj, ako to jasným hlasom urobil tento mladý muž.

Rydlo na priamu otázku nepoprel, že dodnes poberá švajčiarsky invalidný dôchodok, ale k výhrade, ako sa to znáša s príjmom poslanca NR SR, sa ani po viacerých urgenciách nevyjadril. Po dvadsaťročnom pobyte vo Švajčiarsku je sklamaný pomermi na Slovensku a posiela mi fotografie nočných klubov v Bratislave, na ktorých západní turisti ohmatkávajú „čistú“, sporo oblečenú ženskosť. Nehovorí tu z ochrancu mravov v ovčom kožuchu vlk? Napokon pretvárka je Rydlovou osvedčenou zbraňou.

Palica, o ktorú sa pri chôdzi demonštratívne opiera, akoby sama osebe dokazuje oprávnenie poberať invalidný dôchodok a zakrýva pravý dôvod. V psychiatrickom posudku lekári v Lausanne napísali: „Jeho motorické symptómy (neschopnosť ovládať ľavú pažu, zadŕhavá chôdza a i.) interpretujeme ako časť delírujúceho hypochondrického systému, ktorý potrebuje na to, aby sa vyhol závažnejšej psychotickej dekompenzácii.“ Snaží sa Rydlo vedome či nevedome somatickým ochorením odpútať pozornosť od psychózy? V jeho vlastnej prezentácii to však znie takto: „Za samostatnosť Slovenska som zaplatil zdravím.“ Keď sa ho spýtam na diagnózu schizofrénia, tvrdí, že s psychiatriou nikdy nemal dočinenia. K pokusu o zabitie vraví, že každý rozvod je nepekný a o svojom súkromí hovoriť nechce.

„Chorý“– tak označovala Michčle Rydlová-Ponciková svojho manžela počas manželstva, a tak sa k nemu aj správala. Zaradila sa tým do neslávnej galérie žien, ktoré ako mlčiace konformistky zohrievajú svojich nezdarných manželov v náručí. Ako ukazuje súdna dokumentácia, po dlhom znášaní príkoria sa prudko vzoprela, podávala jedno trestné oznámenie za druhým, lenže švajčiarska justícia svojou zhovievavosťou pripravila cestu pre dobrodružnú slovensko-švajčiarsku pravicovo extrémistickú kariéru. Rydlo odišiel z viacerých zdĺhavých súdnych pojednávaní vždy ako slobodný muž. Všetky body obžaloby boli zamietnuté: K pokusu o zabitie sa pridalo neoprávnené poberanie invalidného dôchodku súčasne s pravidelným slovenským platom z 90. rokov a opakovaná krádež z Národnej knižnice v Berne, ktorá síce bola dokázaná, ale už premlčaná. Rydlo totiž kradol v rokoch 1985 až 1986 systematicky okrem kníh aj cenné originály kompozícií a rukopisy, o. i. Dvořáka, Beethovena, Mahlera, Le Corbusiera, Romaina Rollanda. Kus po kuse ich pašoval pod odevom. Pri toľkom falšovaní v jeho živote, to musel byť radostný okamih, keď raz držal v ruke niečo pravé. Časť koristi polícia zhabala a vrátila Národnej knižnici. Po odhalení krádeže nariadil riaditeľ Národnej knižnice reorganizáciu, o.i. prísnejšie opatrenia pre vstup do archívu. Na otázku ohľadne krádeže reaguje Rydlo, že v snahe o diskreditáciu „malé dobré duše, čechoslováckej orientácie švajčiarsko-československej proveniencie, ma poobviňovali z všeličoho“. Aktívne sa vraj podieľali aj na rozpade jeho manželstva. Hrico napísal vo svojom článku, že Rydlo daroval ukradnuté knihy Matici slovenskej. Keď to Hrico zverejnil, vzal vtedajší prezident Michal Kováč Rydla veľmi cituplne pod ochranu, ako sa možno dočítať v Domino efekte: „V tú chvíľu sa mi žiada tak nábožne zvolať: Bože môj, ale ten človek ich doniesol na Slovensko, dal ich Matici slovenskej, zhromaždil ich, veď je bibliografom, je to jeho pracovná náplň! A on ich neukradol, ale dostal do daru.“ Rydlo sa označuje za bývalého externého konzultanta exprezidenta Michala Kováča pre otázky kultúry a umenia, poslal mi „ochranný glejt“ od Kováča osobne, zrejme aby ukázal, s podporou akých mocných kruhov môže počítať.

„Dobrodinec“ Rydlo preukazuje povesti Slovenska, ktoré väčšinovo jeho „slovaqueries“ nezdieľa, medvediu službu. Xenofóbna SNS, ktorá je od volieb 2006 súčasťou vládnej koalície, láka svojich voličov strachom z virtuálnych nepriateľov. Keďže Česi stratili po rozpade Československa funkciu nepriateľa, sústreďuje sa na Maďarov. Jozef M. Rydlo je podľa vlastných slov hrdý na to, že sa podieľal na programe strany a cíti sa v nej na tom správnom mieste. Vyvstávajú obavy, že má z tohto miesta v úmysle urobiť so Slovenskom to isté, čo urobil svojej švajčiarskej rodine.

Irena Brežná pochádza zo Slovenska a ako nemecky píšúca publicistka a autorka kníh žije vo Švajčiarsku. Na jeseň vyjde v Aspekte v slovenčine jej nový román o detstve v Trenčíne 50. rokov „Na slepačích krídlach“. Po nemecky jej vyšla naposledy kniha esseji a reportáží z východnej a strednej Európy pod názvom „Die Sammlerin der Seelen, Unterwegs in meinem Europa“, Aufbau-Verlag, Berlin 2003.

(Berner Zeitung)