Únor 2008

Po popravách si umývali ruky liehom

Gennadij Žavoronkov

Pjotr Klimov narodený v roku 1910 sa členom dnes už neexistujúcej KSSZ stal v roku .1940. Ako bývalý príslušník NKVD bol svedkom popravy poľských dôstojníkov. V jeho výpovediach som nezmenil ani slovo, nech zostanú dokumentom strohým a nezaujatým.

Oblastnej komisii pre rehabilitáciu obetí perzekúcií v Smolenskej oblasti od Pjotra Fjodoroviča Klimova.

Ve štátnej politickej správe NKVD Smolenskej oblasti som bol zamestnaný od roku 1933. Neskôr som pracoval, ako strážnik u Steľmacha (veliteľa ŇKVD) a aj po vojne som bol u NKVD.

Spomínam si, ako som zmýval krv zastrelených. Robil som to na rozkaz Grigorieva, náčelníka garáží. Umýval som autá - poldruhatonovku aj trojtonovku. Obyčajne na ne nakladali pomocou dopravníka telá zastrelených, aby ich nemuseli nosiť na nosidlách. Dopravník zostrojil Aľchimovič, ktorý naň namontoval aj motor. Aľchimovič pracoval v garáži, bol to mimoriadne zručný majster. Predtým mŕtvoly zastrelených vynášali z pivnice NKVD na nosidlách. Obyčajne to robili šoféri. Pivnica, v ktorej sa popravovalo, sa nachádza v budove dnešnej Správy vnútorných vecí Smolenskej oblasti na ulici Dzeržinského (tretie okno).

V malej suterénnej miestnosti bol kanalizačný otvor. Otvorili príklop, hlavu odsúdeného položili na okraj a strelili ho do zátylku alebo do spánkov, ako prišlo. Spomínam si, že jedného strelili do brucha. Videl som stopy krvi a dierku v spánku obeti, Odsúdenému hovorili, že ho prevážajú do Moskvy, vyzliekli ho, a potom zastrelili. Čo robili so šatami, neviem, tam sa popravovalo od roku 1933, obzvlášť veľa ľudí tam zastrelili v rokoch 1933, 1934, 1935, 1936, 1937, 1938 a 1939. Popravovali takmer každý Boží deň od večera a mŕtvoly odvážali do Kozích Hôr, vracali sa o druhej hodine v noci. Na autá nakladali celé hromady mŕtvol, niekedy aj 30 - 40 tiel na jedno vozidlo. Mŕtvoly potom prikryli plachtovinou a odviezli. Okrem šoféra sprevádzali auto ešte dvaja, traja ľudia a veliteľ. V Kozích Horách bolo celé oddelenie (spomínam si z nich na Belkina a Ustinova), zahrabávali mŕtve telá do zákopov, ktoré sami vykopali. Žili priamo v Kozích Horách. Tieto jamy s mŕtvymi telami zastrelených som videl na vlastné oči v Kozích Horách.

Na cintoríne pochovávali len zriedkavo, zastrelených vozili väčšinou do Kozích Hôr; tam leží viac ako desaťtisíc popravených sovietskych, ale aj cudzích občanov. Za umývanie nákladných áut od krvi mi platili 5 rubľov. Tí, čo strieľali do ľudí, dostali tiež zaplatené podľa výplatnej listiny, aj tí, čo odvážali mŕtvoly. Z tých, čo popravovali, si pamätám na Gribova, Steľmacha, Gvozdovského, Karla Rejnsona, ďalšie mená som zabudol. Mŕtvoly odvážali šoféri Kulešov, Nikolaj Kostučenkov, Titkov, Viktor Grigoriev. Titkov však vozil prevažne len veliteľov. Mŕtvoly vozil aj Levčenkov, toho však zabil jeden z väzňov, myslím, že to bol Poliak. Tento väzeň náhodou ostal nažive, podarilo sa mu preniknúť do miestnosti so zbraňami a začal strieľať, zranil ešte kohosi, no na meno sa nepamätám. Tohto väzňa celé tri dni nedokázali zlikvidovať (dokonca ho zalievali vodou z hasičského auta) napokon ho otrávili plynom.

Príslušníkov poľskej armády postrieľali v roku. 1940 v Kozích Horách. Popravovala ich jednotka Ivana Ivanoviča Steľmacha, ktorý bol veliteľom smolenského NKVD. Ja som sa do Kozích Hôr dostal náhodou a videl som to: jama bola obrovská, tiahla sa až po močiar a v tomto hrobe ležali prisypané zemou hromady mŕtvych tiel Poliakov, ktorých zastrelili priamo v jame. Viem to, pretože som videl (zemou prisypané) mŕtvoly Poliakov. O okolnostiach popravy som sa dozvedel od Listinova, šoféra, ktorý vozil Poliakov na popravu a videl, ako mi sám porozprával, ako ich postrieľali. Z nákladného auta ich vyložili priamo do jamy, strieľali do nich a niektorých dobíjali bodákmi. Miesto popravy bolo oplotené dvojitým plotom z ostnatého drôtu.

Poliakov bolo v jame (keď som sa tam pozrel) veľa, ležali jeden vedľa druhého, hrob bol dlhý asi 100 metrov a hlboký 2 - 3 metre. Po tom, čo som sa pozrel na popravených Poliakov, hneď ma odviedli a prikázali mi, aby som sa viac nepribližoval. Vtedy i po vojne ma Steľmach, Rejnson, Gvozdovskij a Gribov neraz varovali, aby som mlčal.

Ustinov a Gribov mi hovorili, že poľských dôstojníkov popravovali Steľmach, sám Gribov, Gvozdovskij a Karl Rejnson. Oni boli hlavní pri popravách, na iných si nespomínam. Poliakov privážli na popravu vo vagónoch po

železničnej odbočke na stanicu Gneždovo. Miesto popravy strážil konvojový pluk NKVD.

Všetko, čo som tu uviedol, je pravda, zodpovednosť za ohováranie si uvedomujem, povedal som len pravdu. Keďže nemôžem hýbať prstami, text napísal na moju žiadosť Oleg Zakirovič Zakirov. Text som prečítal, všetko je napísané správne. Chcem ešte dodať, že tým, čo strieľali do ľudí, i tým, čo vozili mŕtve telá, dávali lieh a jedlo zadarmo. Spomínam si, že po popravách si umývali ruky liehom. Aj ja som si čistil ruky liehom po tom, čo som zmýval krv. Lieh som mal v pivnici a jedlo (salámy, ryby a iné potraviny) sme dostávali v jedálni.

Telá zastrelených vozil ešte aj Zinoviev (dnes má 70 rokov a odsťahoval sa do Simferopoľa).

Klimov, P. F.

Dňa 29. augusta 1990. Napísané v byte P. F. Klimova.

Dodatok k listu z 29. augusta 1990

Chcem ešte povedať, že v roku 1943 som v klube NKVD videl asi päť debien. Vtedy som sa dozvedel, že sú v nich lebky zastrelených Poliakov a že ich majú poslať do Moskvy na akúsi expertízu. Potom sa tieto debny s lebkami znovu vrátili do Smolenska, odviezli ich, pravdepodobne, do Kozích Hôr. My sme sa to vtedy dokonca i medzi štyrmi očami báli čo i len spomenúť. Načo to robili, som nevedel, až dnes si uvedomujem, že sa to robilo pre to, aby mohli zvaliť všetko na Nemcov (t.j. popravy Poliakov). V skutočnosti však postrieľali Poliakov naši v roku 1940. Časť poľských kňazov postrieľali v pivnici NKVD v Smolensku. Viac k tomu nemám čo dodať. Tieto listy napísal na moju prosbu Oleg Zakirovič Zakirov u mňa doma.

Smolensk, 31. augusta 1990.

Dodatok

Ešte chcem povedať, že v čase, keď došlo k popravám Poliakov, i neskôr, tu v Smolensku, v Kozích Horách boli L. M. Kaganovič a Švemik. Spomínam si, ako boli pri Dnepri na rybách. V Kozích Horách dovolenkoval aj K. J. Vorošilov.

31. augusta 1990.

Pjotra Fjodoroviča Klimova našiel major Oleg Zakirovič Zakirov s pomocou veteránov NKVD.

(www.szcpv.org/sno06/svedectva/katyn.html)