Zaří 2008

Manévre v spálenej zemi

Ján Mlynárik

Keď som roku 1952 prišiel do Prahy študovať históriu, povedali nám, že si zároveň odslúžime vojnu tým, že každý týždeň bude vyhradený vojenskej príprave jeden deň a počas štúdií strávime dva mesiace vo výcvikových priestoroch, a to po mesiaci po druhom a štvrtom ročníku. Prijali sme to radi. Vojna so svojím drilom, hlúposťou "zupákov" a sebabuzeráciou nebola pre nikoho vábna a tak sme sa vlastne všetci, až na pár výnimiek, ktoré aj takúto "vojnu" odmietali, zúčastnili vojenskej prípravy.

Aj napriek politickej atmosfére súdnych procesov a popráv a harašeniu zbraňami, ktoré boli iba vonkajším znakom Stalinom pripravovanej tretej svetovej vojny, napriek stiesnenému spoločenskému ovzdušiu bola to vojna fešácka - máločím sa odlišovala taktikou, zbraniami, uniformami od nedávno skončenej svetovej vojny a tak sme sa aj my opäť (po siedmich rokoch) stretli s puškami, samopalmi, guľometmi a granátmi, s ktorými sme sa na konci vojny ako chlapci hrali, vozili sa na tých istých amerických džípoch či desaťkolesových náklaďákoch-študebakroch, ako Červená armáda. Po tejto stránke tu teda nebolo nič nové. Pokiaľ ide o politickú prípravu, celkom v duchu studenej vojny o dvoch táboroch, z ktorých náš musí zvíťaziť v celosvetovom meradle, vo vojenskej príprave sme sa toho dozvedeli menej, než na početných školeniach, desaťminútovkách, prednáškach z marxizmu-leninizmu, teda ani po tejto stránke nás nič nezaťažovalo. Bolo tu skôr viacej mladíckej bujarosti a figliarstva, než opravdovej prípravy. Z takýchto prameňov vznikol aj návrh, aby som sa stal ZVP roty - teda zástupcom veliteľa roty pre veci politické. Bola to funkcia, ktorú si na mňa vymysleli niektorí posmeškári mne na zlosť, lebo tým vznikali povinnosti a preto sa nikto neusiloval o jej prebendu. Spomínam to preto, že táto funkcia, aj napriek nepríjemnostiam, mi umožnila hlbšie vniknúť do niektorých vecí, než mojim kolegom - počul som, čo nepočuli oni a videl, čo nevideli. Keď som ešte naviac na prvom sústredení nastrieľal zo 100 metrov starou zbrojovkou 27 bodov z tridsiatich možných a stal sa najlepším strelcom sústredenia, tešil som sa priazni veliteľov, ktorí ma pozvali medzi seba.

Po skončení druhého ročníka nastal prvý mesiac sústredenia, a to hneď v júli. Nastúpiť sme mali, každý individuálne, v Českom Krumlove. V kasárňach za mestom, ktoré sa skladali zo zoskupenia nízkych rozľahlých drevených barakov, pripomínajúcich ubikácie z koncentrákov, nás obliekli do starých československých rovnošiat, dali staré zbrane a naložili na náklaďáky americkej armády.

Krátko za okrajom katastru mesta začínal boletický vojenský priestor. Bola to jedna z vojenských oblastí, ktoré početne prekrývali celé pohraničné pásmo od Ašska a Karlovarská, vrátane celého Doupovského okresu, cez oblasti Českého lesa a Šumavy, Novohradských hôr až po východné hranice Rakúska. Najväčšie sústredenie, a teda aj najrozsiahlejšie vojenské oblasti boli od Českého Krumlova na západ až po Cheb a Aš. Keď mi plukovník, veliteľ sústredenia, ako politrukovi ukázal mapu s týmito priestormi, vyšrafovanými rôznymi tušmi podľa druhu vojsk a strategickej dôležitosti, žasol som nad obrovitosťou plôch, ktorých sa nesmela dotknúť noha civila. Úzke koridory, napr. chodský, ktoré pretínali jednotlivé vojenské pásma a kde boli civilné osady, zanikali v zeleni a červeni vojenských plôch.

Ťažko dýchajúce študebakry nás viezli utešeným krajom, ktorý na sever rámoval hrebeň Blanského lesa, na západe vrcholy Chlumu a Veľkého Pleschenbergu, dosahujúce až 1200 m, a plocha Krišťanovského revíru s takmer 1000 metrovým vrcholom, na juhozápade vrcholy Langebergu, Kniežacieho stolca, Dürrenbergu, Sternebergu a Spitzwaldu, všetky presahujúce 1000 metrovú výšku, niektoré prevyšovali 1200 m. Celú náhornú kotlinu na juhu uzavieral takmer 900 m vysoký Pressberg. Cieľ našej cesty smeroval do Polečnice, kde boli tankové vojská a kde sme mali my, kandidáti na dôstojnícku hodnosť motostreleckých jednotiek, získať patričné skúsenosti.

Kraj ma doslova očaroval. Vyrastal som na rovine, ktorá bola iba v diaľke rámovaná južnými hrebeňami Stredoslovenského rudohoria, kopce v našom kraji boli nízke, niekoľkostometrové, mierne prechádzajúce do dubových hôr a zvažujúce sa k nekonečným lukám, ktorými pretekal pokojný Ipeľ. Lučenec, mesto mojich gymnaziálnych štúdií, pripadal ešte vyrovnanejší a zaprášenejší. Ani Praha nemala žiadne výškové dominanty a zelene mala sporadicky. Tu sa však tiahli masívne hrebene ihličnatých, smrekových, jedľových a borovicových lesov, zafarbujúce horizont do čierna a tmavobelasa. Boli sme v srdci Šumavy, melancholickej, pochmúrnej, ale aj poetickej krásy, akú ľudské oko málokde môže vidieť. Keď sme postavili stany na najnižšom bode polečnického priestoru na severnom brehu veľkého Olšinského rybníka, mohli sme oblúk šumavských hrebeňov, ktorý nás koldokola obkolesoval, vnímať bezprostredne ako objatie velikej, večne zasnenej, láskavej matky, ktorá vyžarovala majestátnosť a neobyčajný kľud. Ak by si človek mohol pre svoje obydlie vybrať najutešenejší kraj, musel by prísť sem - nemohlo byť šťastnejšej voľby aj napriek tomu, že svoje sídla musel stavať vo výške 700-800 metrov. Bol tu dostatok vody, horských lúk i polí. Čo ma nemenej prekvapilo, v celom tomto kraji, kde sme "operovali" a ktorý má zhruba plochu 125 km2 tiahli sa lesmi aj údoliami perfektné asfaltové cesty. Cestná sieť bola napodiv hustá, vybudovaná s prehľadom a optimálnym prispôsobením sa krajinnej konfigurácii. Akási posadlosť perfektnými asfaltovými cestami viedla až k tomu, že značná časť ciest v poliach a lesoch bola tiež vyasfaltovaná. Cesty neboli široké, boli uzučké a tiahli sa ako čierne nitky celým krajom, stavané na jeden povoz.

Tieto cesty mi navždy utkveli v pamäti. Poznal som cesty z domova. Do polí a lesov sa tiahli obyčajné poľné cesty, nespevnené, bez kamenného štrku, prosto pôdou, aká na mieste bola. Dediny s okresným mestom spojovali kamenné cesty, neobyčajne prašné, s mnohými výmoľmi. A to bolo väčšinou na rovine, povedľa potokov a Ipľa. Na severe, vo vyšších oblastiach sa tiahla iba jediná štrková cesta, ostatné, aj medzi lazmi, osadami a obcami, boli nezpevnené, poľné. V takomto horskom kraji som, samozrejme, podľa svojej skúsenosti predpokladal rozbahnené poľné cesty. Avšak tu bolo čosi, čo som videl doma iba na ceste, ktorá spojovala Lučenec so Zvolenom -riadnu asfaltku, cestu spojujúcu okresné a priemyselné strediská. Avšak toto bolo iba na tomto úseku: cesta z Lučenca na juh do Fiľakova bola už obyčajná kamenná cesta. Už iba týmto vybavením a úrovňou ciest, ich kvalitou, hustotou a umnou konštrukciou bol tento hornatý kraj polstoročie vpredu za mojím rovinatým juhoslovenským krajom. Vzhľadom na to, že cesty sa tiahli po svahoch členitých hôr, prekračovali početné riečky a potôčky, museli byť vybudované na nespočetných mostoch a mostíkoch, ktoré boli všetky stavané s umom a láskou z opracovanej žuly a samy o sebe boli prirodzeným umeleckým dielom. Tiež čosi, čo som doma nevídal.

Avšak ťažko popísať úžas, ktorý ma zachvátil, keď som videl, že tieto cesty v čarovnom kraji, obostrenom prstencom hôr, vedú do mŕtvych sídiel, do dedín zrovnaných so zemou, povedia vysokánskych líp a javorov či jaseňov, brestov či dubov - iba zoskupenia týchto stromov dávali znať, kde bolo ľudské obydlie. Netýkalo sa to iba osád a obcí, ale aj jednotlivých hospodárstiev mimo tieto zoskupenia: zrazu niekde uprostred lúky či poľa vyčnieva skupina stromov, vrátane ovocných, a v ich náručí zbúranisko, pomaly zarastajúce žihľavou, burinou. Zatiaľ toto pokrytie rumovísk milosrdnou zeleňou a prútim nebolo tak zjavné ako po rokoch. Iba pred rokom či dvoma sa tu prehnala hlúposť a ľudská zloba, všetko bolo čerstvé, niekde akoby vykonané včera. Krátery po delostreleckých granátoch a leteckých bombách boli ešte kdetu ošľahnuté čiemotou explodovania, okolo vyvrhnutá zem ešte nevypustila ani trávu, rozvalené domy niesli na sebe pečať celkom čerstvých stôp tankových pásov. Bolo zjavné, že hlavné pustošenie sa tu uskutočnilo pred našim príchodom, zhruba od roku 1949 do 1951, keď sa tento kraj pretváral vo vojenské pásma, resp. keď padlo rozhodnutie, že už ničím iným nikdy nebude, len vojenským priestorom.

Táto pečať pustošenia nás doslova ohúrila a vniesla do nás strach. Stačil som postrehnúť, ako naša bujará nálada poklesla, až sme stíchli; do spevu, čo sa patrilo a k čomu zo začiatku za Krumlovom bola nálada, nebolo ani za mak chuti. Začali sme sa v otvorených študebakroch krútiť, pozorovať kraj, otáčať sa za ruinami a určovať si podľa stromov svoje vnútorné ciele: aj tam bol dom, aj tam bolo hospodárstvo, tamto zas dedina. Padla na nás tieseň. A nebolo to iba na korbe nášho študebakra. Ani pred nami, ani za nami sa z celej kolóny neozýval spev, ani hlasitý hovor. Perfektné asfaltové cesty nás viedli strašidelným krajom, v ktorom nádhera hôr a šumavských hrebeňov tak príkro kontrastovala so smrťou ľudských sídiel. Bolo to čosi príšerné a dráždivé zároveň. Vyschlo mi v krku, jazyk zdrevenel...

Pochádzam z kraja, ktorým sa prehnala vojna. V niektorých dedinách sa front zastavil na týždne, bojujúce strany si obec podávali zo dňa na deň, nové a nové útoky, delostrelecké prepady. Dediny boli značne poškodené, nebolo v nich takmer zaskleného okna, v domoch sa černeli diery - na strechách a v múroch - po delostreleckých granátoch a mínach. Moju dedinu trikrát bombardovali ruské bombardéry s cieľom zničiť cestný a železničný most cez Ipeľ, zasiahli aj domy. Poznal som vojnu zblízka. Ale toto, čo som videl v boletickom okruhu, presahavalo všetky moje predstavy. To, čo sme zazreli iba letmo na našej ceste do Polečnice, mohli sme podrobne študovať priamo, dalo by sa povedať nosom, a aj zvnútra zeme, zo zákopov, v dedinách a sídlach samých.

Asi tri kilometre severozápadne od nášho tábora sme mali hlavný výcvikový priestor. Z rozbitej cestnej tabule, rozstrieľanej ako sito, sme sa dozvedeli, že väčšia dedina, či menšie mestečko pred nami je Gablonz - Jablonec. Obec bola zrejme dôležitou križovatkou kraja - pretínali ju dve hlavné a dve vedľajšie cesty, rozbiehajúce sa vejárovité do kraja. Sama obec, hoci položená vo výške takmer 800 metrov, bola koldokola obkolesená lesmi a necelý kilometer severne nad ňou sa vypínal vrchol 1000 metrovej hory. V okolí obce, na jej južnom okraji, sme mali hlavný výcvikový priestor, vybavený sieťou zákopov, terčov, bunkrov a iných zariadení, imitujúcich frontovú situáciu. Tu sme podnikali útoky na nepriateľa a smerom proti hore sme nacvičovali ostrú streľbu za útoku. Iba zázrakom sa stalo, že pri tom hulákaní a treskote ostrých nábojov, pri padaní do zákrytu, plazení a opäť behu - za stálej streľby, nedošlo ku katastrofe. Nacvičovalo sa naostro a intenzívne, akoby nebol čas a vojna bola na spadnutie. Útok sa však viedol aj cez obec: nacvičovali sme dobývanie, ale aj obranu "opevneného bodu". Iba vtedy, keď sme v kryte preliezali rumoviska obce, mohli sme si ju všimnúť od základov. Bola zväčša zrovnaná so zemou. Tak dôkladne, že sa nám zdala ako rovina. Tanky, ktoré sa tu preháňali, rozplanýrovali murivo ako dokonalý buldozér. Avšak aj napriek tomu spod niekoľkých nezbúraných stien tmaveli sa otvory do pivníc. Zistili sme, že boli vybudované z kameňa a navrchu mali betónové platne s traverzami. Boli to železobetónové pivnice, nad ktorými sa krútili tanky, avšak ich konštrukcia vydržala mnohotonový tlak. Odtlačky tankových pásov boli vyryté so všetkými znakmi; dalo sa študovať, ako sa tu tank krútil, menil smer, ako sa vracal, boli tu jeho presné stopy. Tankisti asi vedeli o čo ide, preto si dovolili toto riziko. Žiadny sklep sa neprepadol.

Nemohli sme sa vynačudovať. Videli sme pár častí zachovaných maštali s kamennými, perfektnými žľabmi, do ktorých trubkami bola zavedená voda z domácich vodovodov, automatika žľabov, z ktorých si zviera samo čerpalo vody koľko potrebovalo. Nemohli sme uveriť, že tu v horách, na Šumave, v zapadnutom svete, existuje takáto kultúra hospodárstva a bývania, že sme nenašli stopy po padajúcich dreveniciach, typických pre horské oblasti, ale zvyšky po perfektných kamenno-tehlových stavbách s použitím novej techniky traverz a železobetónovej dlážky. To iba potvrdzovalo celkovú úroveň kraja, ktorú sme spoznávali už z perfektných asfaltiek, mostov a priepustov a kameňom vyložených garádov a z každého kúska zeme, ktorý bol umne poznačený ľudským úsilím a prácou generácií.

V prostriedku obce čnel kostol. Jediná vcelku zachovaná stavba, do ktorej múrov sa nepustili tanky. Klenba barokového kostola mala na hornej polovici k oltáru niekoľko dier po delostreleckých granátoch, dolná časť pri vchode sa zrútila a do kostola svietilo páliace júlové slnko. Okná, v ktorých sa zachovali zvyšky farebnej mozaiky, vliatej do olovených výstuží, civeli prázdnotou. Vo vyrezávaných dubových laviciach, ktoré niesli znaky perfektnej rezbárskej práce, váľali sa tehly a murivo, polovica oltára bola odstrelená explodujúcim granátom. V priečelí oltára visel veľký obraz ukrižovaného Krista, bol to barokový olej asi meter široký a dva metre vysoký, visiaci naprieč, držiaci sa akýmsi divom na ľavom hornom rohu. Dole pri nohách mal rozsiahlu dieru, spôsobenú črepinou či tehlou, ináč bol postriekaný drobnými trhlinami od explodujúcich mín. Kostolom prefukoval vietor a Kristus sa kolísal sem a tam. Fresky po stenách, čo sa zachovali, hlásali proroctvo - bola tu bieda aj víťazstvo človeka, jeho večné hľadanie a spočinutie. Každý, kto videl rozbombardovaný kostol či katedrálu, si dokáže predstaviť tento údesný obraz. Z napolo prázdnych okien kostola ako aj dier po explóziách ťažkých pätnástiek bolo vidieť nádheru hôr a ich velebnú šíravu. 0 to viac a bolestne pôsobilo dívať sa na neporušenosť prírody z tohto uhla, kde človek konfrontoval svoje bytie so životom večným, spytoval svoje svedomie a meditoval o ľudskom údele. Bol to cynický výsmech nielen kresťanskej kultúre a tradícii, ale aj - a to predovšetkým - budovateľom chrámu a tvorcom fresiek, obrazov a rezieb.

Boli sme budúcimi kunsthistorikmi, etnografmi, historikmi, filozofmi, estetikmi. Boli sme kandidáti vied, ktoré práve tieto veci skúmali a poznávali. Kunsthistorici boli zo zkazy barokového kostola, ktorý bol udivujúci svojím rozsahom, zdrvení. Etnografi tu v zachovaných zvyškoch nachádzali stopy kultúry, ktorú nepoznali, a ktorú (podlá ich hľadiska) bolo treba preštudovať. Prehistorici si začínali vytvárať celkom novú disciplínu archeológie: kde videli nahromadení ny vedľa zoskupenia stromov, určovali ľudské sídla, a radšej by vzali svoje "náradíčko", než pušku či guľomet a hrabali by sa v zemi. Vznikal nový druh archeológie. Synkovia poctivých českých sedliakov, ktorí vedeli, čo je vybudovať a udržať hospodárstvo, poznajúci aj technickú vybavenosť hospodárstiev svojich otcov, sa jednostaj obšmietali okolo zvyškov zachovaných maštalí a hospodárskych budov, preliezali pivnice, určovali pôdorys jednotlivých dvorov, celých hospodárstiev, ako aj jednotlivých stavieb. Keby vojenské úrady vedeli, že namiesto prípravy vojakov dôjde k intenzívnemu štúdiu barbarstva, ktorého sa nedávno na tomto kraji dopustili, boli by vyhliadli vojenské priestory kdesi v stredných Čechách alebo na moravských výcvikových strediskách. Takto, nechtiac, alebo vari naschvál, nechali mladým adeptom spoločenských vied, medzi ktorých sa najviac zamiešali aj herci z Akadémie múzických umení a muzikanti z fakulty tejže školy, "vychutnať" dielo pustošenia.

Lebo napodiv títo mladíci začali byť zvedaví. Ich zvedavosť vyvierala skôr z hlbokých emocionálnych vrstiev, než z racionálnej úvahy. Roky sa už učili o Mníchove, o Hitlerovi, o Sudeťákoch, uznávali kolektívnu vinu nemeckého národa za druhú svetovú vojnu, poznali naspamäť všetky výčiny gestapa a nemeckej moci. Boli Slovania, nasýtení antigermánskou propagandou. Poznali Fučíkovu Reportáž psanou na oprátce, vedeli podrobnosti o vypálení Lidíc a Ležákov. Boli členmi spolkov priateľstva so Sovietmi, členmi zväzu mládeže, niektorí boli členmi vládnucej strany, plne angažovaní v novej štruktúre moci. Napokon preto aj mohli študovať. Ich rovesníci, majúci iný náhľad, neštudovali alebo boli zo škôl vylúčení. Vedeli si zdôvodniť "transfer Nemcov" a schvaľovali ho ako spravodlivú odplatu a očistenie vlasti od cudzieho živlu, od osudnej "piatej kolóny".

Ale zároveň boli vychovaní a vyrástli v dimenziách európskej kresťanskej kultúry a jej etike v úcte k ľudskej bytosti a jej dielu, k precizovanému vzťahu k hodnotám, ktoré človek vytvoril. Bolo už takmer desať rokov po vojne, ktorú mnohí nevideli v jej najkrutejších prejavoch, lebo ich kraja sa vojna nedotkla. S takýmto prejavom nenávisti sa tu stretli po prvý raz.

Začali sa pýtať, či to urobili Američania, či to vzniklo v dôsledku operácií Pattonovej armády v západných Čechách. Ale čoskoro si to sami vyvrátili, že stopy po tankových pásoch a kráteroch, po granátoch a mínach predsa by už čas zavial. A tieto boli čerstvé. Kto to teda urobil a prečo a naviac, prečo tak dôkladne? Zo školy vedeli, že všetok majetok Nemcov bol konfiškovaný a stal sa národným majetkom, teda vlastníctvom všetkého ľudu, ich ľudovodemokratického štátu. Tak načo bolo potom treba zrovnať so zemou desiatky a stovky obcí, tisíce domov, ľudských sídiel, spustošiť to, čo generácie krvopotne zhonobili, zdevastovať vlastný národný majetok?

Po večeroch vznikli v stanoch na brehu Olšiny debaty, ktoré sa pretiahli hlboko do noci. Odpoveď neprichádzala. Áno, všetci boli zajedno, že Nemci to potrebovali, ak sa s nimi naložilo tak, ako sa stalo. Ak si niekto myslel niečo iné, neodvážil sa to formulovať. Ale načo sa zničil takýto cenný majetok?

Prvý kto bol po ruke, bol ZVP - teda ja. Vysvetli, povedz! Ak nevieš, spýtaj sa, čo sa tu vlastne porobilo. A kedže podobné otázky sa opakovali aj v iných rotách a práporoch, nezostávalo aj ostatným ZVP ako hľadať odpoveď.

Prišiel som za kapitánom, zástupcom veliteľa pluku pre veci politické, teda za "politrukom" pluku. Bol to Pražák, "profík", mal čosi vyše štyridsať rokov, a bol skôr praktik, než teoretik. Ako to, opýtal sa nás, že to neviete vysvetliť? Ste tak neschopní? Niečo je vám nejasné? Keď sme ho presvedčili, že nám je to politicky a teoreticky všetko jasné, ale nevieme odpovedať mužstvu, prečo to bolo nevyhnutné urobiť, namiesto dlhých rečí nás najbližšiu nedeľu posadil do džípu - okrem mňa tam boli ešte dvaja ďalší ZVP práporov - a vyviezol nás na vrchol hory nad Jabloncom. Na hrebeni, ktorý sa zvažoval k obci, bola čistina, paseka, na ktorej boli viditeľné zákopy pre postavenie diel. Boli tu sedemapolky, povedal, minulý rok. A na Jablonec pálili z kilometra priamou paľbou. Išlo o sústredený útok, vlastne nácvik totálneho útoku. Po paľbe nasledoval tankový útok a po ňom pechota. Namietli sme mu, že predsa sedemapolky, aj keď z priamej streľby, nemôžu urobiť také krátery a diery v silných múroch kostola. Usmial sa a ukázal na vrcholy Spitzwaldu, Dürrenbergu a Kniežacieho stolca. Tam dopravili desiatky a dvanástky húfnice, povedal nám.

Ostreľovali Jablonec klasickým spôsobom, avšak sústredene. Tanky to už iba dokončili. Jablonec, križovatka ciest s kostolom a dvomi mlynmi ležal v kotline ako na dlani - bol ideálnym terčom a miestom delostreleckej sústredenej paľby. Žiadna strelnica s provizórnymi cieľmi, s potemkinovskými dedinami nemohla tak detailne testovať parametre delostreleckej priamej i nepriamej paľby, rozptyl mínometnej paľby, paľby ťažkých guľometov a vlastne účinok všetkých ťažkých a ľahkých zbraní, vrátane tankov.

Kapitán nás zaskočil. Vyčítal nám. Zapochybovali sme o tom, že je treba optimálne pripraviť armádu v podmienkach čo najskutočnejších, aby sa mohol odraziť útok svetového imperializmu na tábor mieru. Predsa nám to však nedalo. Padla otázka, či to skutočne nebolo príliš nákladné cvičenie a či sa nedalo uskutočniť niekde inde a aby sa obec zachovala. Videlo sa nám to ako ničenie národného majetku. Kapitán očividne znervóznel. Začal pochybovať o našich triednych, politických a mravných kvalitách. Napokon celý červený v tvári vykríkol: "Keď ste takí chumaji, poviem vám to naplno: zničili sme Jablonec ako aj iné dediny, aby sa sem už Nemci nikdy nevrátili! Tak je to! Hlupáci!" Podivili sme sa, prečo by sa sem mali vracať Nemci, veď v Postupimi bolo predsa jasne rozhodnuté. Opäť nás zosmiešňoval, či vraj nič nevieme o revanšistických silách, pripravených pri prvom preniknutí angloamerických imperialistov na naše územie vniknúť na svoje pôvodné územie a znovu sa na ňom usídliť. A tak nech sa teda vracajú na rumoviska!

Dozvedeli sme sa, že nemecké sídla boli zničené po roku 1948 zámerne, aby sa do nich nikdy nevrátilo pôvodné obyvateľstvo, stavitelia ciest a príbytkov, aby svoju vlasť stratili aj takto a bola po nich, najmä na bavorských hraniciach, odkiaľ vraj striehlo najväčšie nebezpečenstvo, vymazaná aj posledná stopa. V ďalšom nadávaní nám už celkom rovno povedal, že armáda po "víťaznom februári" tu urobila vlastne to, čo robil jeho kolega, štábny kapitán delostrelectva na Jihlavsku (čím sa mu vraj pochválil). Nechal vytiahnuť delá a húfnice na najbližšie kopce, zamieril ich a potom oznámil obyvateľstvu, že do 24 hodín začne sústredenú paľbu na obec a neručí za životy tých, čo zostanú. Bolo to v roku 1945, v čase "divokého" odsunu. Po prvý raz mu neuverili a on skutočne spustil paľbu a spôsobil masaker. Odvtedy už stačilo jeho stručné vyhlásenie. Nemecké obyvateľstvo prchalo v zmätku a strachu smerom k rakúskym hraniciam. Takto sa mu podarilo totálne vysídliť veľkú časť jihlavského jazykového ostrova - vyľakaní Nemci sa tak sami postarali o svoj "odsun", neboli s nimi žiadne starosti. Haha!

Vtedy sme si uvedomili, že československé delostrelectvo v pohraničí plnilo v prvom rade úlohy totálneho odsunu a ničenia sídiel a až potom vlastný výcvik. Nebola to isto slávna stránka tohto "boha vojny". Československé delostrelectvo vtedy zaznamenalo jednu zo svojich najsmutnejších kapitol. Kto to kedy napíše, kto?

Na najbližšom školení som hovoril o nevyhnutnosti prípravy v optimálnych podmienkach, aj z hľadiska skutočného výskumu, ako jednotlivé druhy zbraní môžu zasahovať, akú majú priebojnosť, silu, čo môžu pokryť. Že medzinárodná situácia je veľmi vážna, treba byť pripravený každú chvíľu na otvorený boj a preto musia podstúpiť svoj údel majetky, naviac, dodal som, ktoré neboli naše. Ktosi vykríkol, že sa mýlim, lebo ide o národný majetok a straty presahujú potrebu. A tak sme začali odznova. Osobne sa mi to vtedy priečilo, opakovať to, čo nám vtĺkal do hláv kapitán - vysvetliť všetko prípravou na vojnu, čomu musia ustúpiť resentimenty zo zničeného majetku. Sám som poznal hodnotu domu, vedel som, ako moji rodičia po ňom túžili, usilovali sa oň a nikdy sa im to nesplnilo. A tu dokola sa plánovito a úmyselne zničili dediny a mestečká, množstvo perfektných domov s hospodárskymi budovami, zariadeniami, niekde aj s časťami nábytku, poľnohospodárskych strojov. Ale aj iní, najmä dedinskí chlapci cítili, že takto sa to nedá vysvetľovať a že je to iba hra, ako zahmliť čosi, čo sa priamo nemôže povedať: aby sa sem už nikdy Nemci nevrátili. Predsa sme to vysvetlili hrozbou vojny a potrebami na jej dôkladnú prípravu. Diskusie a otázky načas skončili.

Vyrojili sa však zakrátko znova, keď náš výcvik v Jablonci a jeho okolí skončil a my sme ako ..horskí myslivci" postúpili vyššie, na výcvik boja v lese a ťažko prístupných priestoroch. Tam sme poznali rozptýlené, horské osídlenia. Na svahoch Spitzwaldu sa rozprestierala Bozdova Lhota, pod Dürrenbergom a Kniežacím stolcom sa tiahlo osídlenie Starého a Nového Špičáku, nižšie pri Olšovke malá dedina Račín s roztrieľaným kostolom, pod Krišťanovským revírom sa rozliehali osady Goldberg, Kvetná, Nová Víska, pod Chlumom a Veľkým Pleschenbergom Chlumany, Strouby. ktoré sa zvažovali k obci Ondrejov, poniže na juhu bol Prakéf a pod kótou 962 medzi Ondrejovom a Jabloncom na Olšovke bola osada Veselí. Toto bol zhruba náš operačný priestor. Toto horské osídlenie, ktoré sme tu mali, organicky zapadalo do prírody, do jej rytmu, zrázov. Chalúpky, na rozdiel od Jablonca. mali horský charakter. Vpredu boli drevené, vzadu, kde boli maštale a hospodárske miestnosti, boli murované, väčšinou z kameňa. Niektoré boli v rumoviskách, a to starších, kedysi z rokov 1946-1948, ale niektoré boli - aj napriek ťažkému poškodeniu - celé, identifikovateľné. Mnohí z nás sa prvýkrát stretli s takýmto osídlením drevom bačov, míliarov; etnológ poznamenal, že to boli staré banícke osady. Toto rozptýlené osídlenie v nádhere prírody pripomínalo akýsi obrovský, nekonečný lesopark, kde každá stavba bola starostlivo, podľa nejakej záhady, urbanisticky umiestená tak, ako len mohla; nedokázali sme si predstaviť, že by to mohlo byť inak.

V nekonečných nácvikoch ostrého boja, v plazeniach a kopaniach zákopov, v niekoľkohodinových pochodoch podrobne sme mohli študovať toto osídlenie meter po metri a kilometer po kilometri. Boli sme nadšení ale súčasne aj zdrvení. Chrám neporušenej prírody a velebnosť hôr kontrastovala s ľudským barbarstvom. A naviac sme sa ho museli zúčastňovať aj my. Čo ešte stálo, rúcalo sa pod ostrou cvičnou paľbou z pancierových pästí - strechy chalúpiek vystrekovali pri explózii do výšky a ako dážď sa znášali dolu rozbité eternity, drevené šindle a časti lepenky, či škridlí. Videli sme na vlastné oči záhubnú činnosť tankov, ktoré prerážali domy naskrz, niesli ich niekoľko desiatok metrov z časti na sebe, rozsypali ich dookola. Jednoducho - bojovali sme v autentickom teréne, naostro: mali sme strach, boli sme ohlušení rachotom paľby a explózií, cítili sme sa dôležité a majestátne - bojovali sme. Ale prečo a za čo?

Mučivé otázky sme zaháňali alkoholom. Hoci platil prísny zákaz, na konci nášho výcviku naše poľné fľašky namiesto vody obsahovali zväčša rum. Keď napitý poručík Muraško zaútočil nasadeným bodákom na nás, pomýliac si nás s imperialistickými vojakmi, vedeli sme, že sme to prehnali; o to viacej, keď sa mu vzápätí - keď stratil vedomie - vo vysokej tráve prehnal okolo hlavy vo vzdialenosti tridsiatich centimetrov tank v plnej rýchlosti.

Aby sme prispeli do Fondu národnej obnovy, boli sme povinní vykonávať aj ženijné práce. Bol to výcvik ženijného vojska, ktorý sme mali tiež ovládať, ale zároveň sme mali aj istý plán hospodársky. Tam, kde zostali ešte tehlové murované steny, alebo celé, hoci poškodené hospodárske budovy, bolo našou povinnosťou od vrchu stavby múry rozoberať, tehly starostlivo po doskových žľaboch púšťať dole, kde ich druhá časť vojska čistila a nakladala na študebakry, ktoré odvážali tehly na nádražie a odtiaľ, ako sme sa dozvedeli, putovali až na východné Slovensko. Chápali sme to ako úľavu a oslobodenie od nekonečných cvičení, pochodov, kopania zákopov. Avšak bola to práca nebezpečná a napokon aj odporná. Prišlo nám búrať - ponajviac v údolí Olšovky - zachované hospodárske budovy a mlyny. Odhádzať škridle, strhať strechy a postupne odkrývať murivo. Keď sa na nás dívali dôstojníci alebo ich zástupcovia, museli sme zachovať predpísaný postup. Ale ako náhle sa stratili, uviazali sme na štít múru dlhé lano, všetci zabrali a povalený múr sa nám váľal pri nohách. Bez čistenia sme tehly nahádzali na náklaďáky, ktoré sa rýchlo stratili. Plán, ktorý sme predtým sotva plnili, zrazu sme prekračovali na niekoľko sto percent. Niektorým z nás v duši zostával blen z ničivého diela. Rýchlo sme si to však zdôvodnili revanšistami, imperialistami a zapili rumom. Po vytriezvení sa však trýznivé otázky vracali s plnou naliehavosťou. Uvedomili sme si, že sme súčasťou ničiaceho stroja, ktorý má zlikvidovať sídla, aby sa do nich už nikto nevrátil, ale zároveň aby sme sa vnútorne skompromitovali a napokon nás prešli sentimentálne myšlienky, prečo delostrelci a tankisti zrovnali so zemou Jablonec a iné dediny.

Keď sme sa za dva roky neskoršie, v lete 1956, vrátili do tohto priestoru znova, s nemalým zadosťučinením a úľavou sme zistili, že boletický vojenský priestor zúžili a zmenšili, niektoré dediny vrátili civilnej správe a že domy, ktoré zostali ešte akomak pohromade, sa usilovne opravujú, pravda za cenu, že sa ničili a búrali iné, viacej poškodené. Ale bolo po XX. zjazde KSSZ, skončili sa popravy a hromadný teror, ľudia začali rozmýšľať reálnejšie, armáda strácala svoje výsadné právo zaberať si čo chcela, pretože jej šéf Alexej Čepička sa ocitol v nemilosti. Generálske cesty, sypané bielym drveným kameňom, ktorý sa povinne každý deň musel pohrabať, aby noha pána ministra národnej obrany vstúpila naň prvá a zanechala viditeľné stopy, na ktoré sa mužstvo bolo povinné dívať ako na sviatosť, začali zarastať prvou trávičkou a po divokom generálovi - Gottwaldovom zaťovi - zostali už len spomienky. Keď sme prechádzali rozľahlou obcou Chvalšiny, v ktorej sme pred dvoma rokmi nevideli človiečika, mávali nám skupinky civilov, nových obyvateľov, tých, ktorí zachraňovali, čo sa ešte dalo. Nemali sme čas študovať ich z uháňajúcich áut. Avšak aj tak sa nám zdali podivní - počerní, ako cigáni, menších postáv, boli medzi nimi aj iní. odlišného vzhľadu - akoby sa tu zbehla vzorka nejakého obyvateľstva z opusteného ostrova. Boli to východoslovenskí cigáni a rumunskí Slováci, pomiešaní so Slovákmi z Uhier a volyňskými Čechmi. Tie tváre sa nám zdali takmer neskutočné, podivné, akoby dementné. ničím spolu nesúvisiace. Obyvateľstvo, ktoré, strafiac domov, bolo vohnané do nového domova, nijako neharmonizovalo ani s krajom, ale ani samo so sebou. Tento obraz akoby dopĺňal celý ten nezmysel násilného vysídlenia, ale aj vynúteného osídlenia.

Rumoviská, ktoré sme videli ešte pred dvoma rokmi čerstvé, pomaly zarastali, žihľava a prútie naznačovali, kde boli sídla - vytvárala sa tak cela" sieť malých hromádok s touto divokou kvetenou, pamiatky staré 10-11 rokov, ale aj 2-3 roky. Boli sme mladí, plní nádeje, spoločnosť začínala dýchať, všemocnosť mocných sa začala obmedzovať, vyšli najavo Stalinove genocídne akty, po prvýkrát sme počuli o jeho násilnom vysídľovaní krymských Tatárov, malých severokaukazských národov Čečencov, Balehárov, Ingušov a napokon, ale nie s veľkým zdôrazňovaním, aj o genocíde povolžských Nemcov. Práve tento posledný akt zločinu nám čosi veľmi naliehavo pripomínal: nestalo sa aj u nás, za plnej imperiálnej vlády cára Josifa Vissarionoviča, čosi podobné?

Tieto otázky sa však vtedy racionálne a pregnantne takto neformulovali - zostávali nevypovedané, tkvejúce v hlbokých vrstvách podvedomia. Ponajviac k nim viedol pohľad na zničenú krajinu a spomienka na vlastné ničivé konanie. Už nič podobné sa na tomto druhom cvičení neopakovalo, ani ostrá streľba z diel a húfnic, žiadne tanky už neroznášali na svojich pancieroch nemecké domy, ktoré sa zázrakom zachovali. Nastal čas zbierania kamenia, ktorému predchádzal čas rozhadzovania kamenia. Nič nové pod slnkom.

Bolo už napokon 11 rokov od začiatku vyhnania Nemcov a za toto desaťročie sa zmenili nekontrolovateľné vášne, odené do rúcha vlastenectva, na racionálne ohodnotenie dedičstva. Spoločnosti chýbali mnohé základné zdroje, tisíce hektárov lúk, polí a lesov vo vojenských pásmach stali sa mŕtvou krajinou, neprodukujúcou hospodárstvu žiaden úžitok, hoci inak zem každoročne rodila. Bytová kríza sa nevyriešila, pretože tisíce obydlí bolo zámerne poničených. Pražskí hlavní radní, keď videli, že ich mesto zostalo vlastne bez väčších vojnových škôd, aby zdôraznili tragédiu vojny, sami nariadili zbúrať goticko-renesančné múry staromestskej radnice, ktorú zvnútra zachvátil požiar. Nechali po spôsobe niektorých nemeckých miest iba kus steny pri veži s pôvodnými oknami a štukatúrou. Tu dominovala totálna hlúposť v koncentrovanej podobe. Keď sa už za Prahu nebojovalo, ani v roku 1938 či 1939 a poriadne ani roku 1945, tak sa umelo muselo búrať to, čo ešte zostalo, aby rany na národe a nenávisť k okupantovi boli ešte zjavnejšie. "My Prahu nedáme, radši ji zbouráme... zbouráme hned“, znie refrén pesničky, ktorú si pivom počastovaní Pražáci každovečerné spievajú. Keď im ktosi pripomenie: Prahu ste nedali, ale radšej zbúrali, netvária sa lichotivo. Poliaci si obnovili z rumovísk podľa starých plánov, kresieb, náčrtov a fotografií kráľovský zámok vo Varšave. Všetko odznova, nákladné, starostlivo. V Prahe zostalo pevné kamenné murovisko renesančnej radnice, žiadajúce iba vyplniť vyhorené poschodia a zavŕšiť ho strechou, aby budova ožila v pôvodnej kráse, ale ktorýsi chorý mozog, ktorý naviac našiel v zbabelosti a ustrašenosti iných zdôvodnenie, navrhol zničenie tohto skvostu starej Prahy.

Veľakrát som sa vtedy sám seba pýtal, prečo tí Česi vtedy, "po revoluci", ako oni radi hovoria, a v rokoch nasledujúcich tak nadšene intenzívne búrali? Vari preto, že ich vlastne vojna nezasiahla, až na niekoľko menších leteckých náletov? Aby sa vyrovnali vo svojom ponížení iným národom? Aby svojím ničením a búraním zdôraznili tragédiu vojny? Aby si - keď už za vojny nebojovali - po máji 1945 urobili v pohraničí "náhradnú vojnu", ako im to neskôr sarkasticky vyčítal kritik "čecháčkovství" prof. Václav Černý? Na tieto absurdity odpovedia budúci historici. Ale Česi si v Európe vydobyli prvenstvo v búracej mánii - keď frontové polia neprešli krajinou a nimi, vytvorili si ich sami a hrali sa niekoľko rokov na vojnu, so všetkým, čo k tomu patrí. Tragikomédia tkvela v tom, že už bolo dávno po vojne, a oni sa ešte stále s červenými páskami RG hrali na vojnu, so všetkými náležitosťami: leteckými, delostreleckými, tankovými prepadmi - ešte dlhé roky, vari 5-7 rokov po vojne v niektorých oblastiach krajiny zúrila vojna, skutočná, ničivá; keď so všetkou brutalitou vyhnali Nemcov, začali nie menší útok na ich sídla. Akoby cítili, že čosi dlžia všetkým iným národom, ktoré trpkosť vojny prežili naplno. Keď im Poliaci pripomínali skutočnosť, že zatiaľ čo každý piaty Poliak išiel do hrobu, za vojny český národ početne vzrástol, bolo to kruté a trpké a nepriznaniahodné. Však my vedieme vojnu, a akú, pozrite, riešime osud dejín, tisícročné neriešené otázky, pozrite sa na nás, ako sme zacvičili s tromi miliónmi Nemcov, čo sme urobili s ich sídlami... Akoby tento národ nasýtený plnosťou víťazstiev nemal nič iné na práci, než obrátiť zbrane voči sebe a svojim zdrojom civilizácie a bohatstva. Akoby sa tu opakovali novodobé Lipany XX. storočia, ktoré práve tak, ako tie pred piatimi storočiami uvrhli národ do posmechu a biedy.

Bol som vtedy zmätený, nevedel som si odpovedať na jedinú otázku. Všetky hodnototvomé systémy pri pohľade na umelo a nezmyselne zničenú krajinu, ľudské sídla, obrovské hodnoty, vytvorené generáciami, sa mi rozkolísali. Ak moji rodičia za celý svoj život sa nezmohli na to, aby mali vlastnú strechu nad hlavou, a tu v čase hlbokého mieru sa s obydlím človeka zachádza ako s hodnotou vypálenej zápalky, tak čo sa to robí, preboha? Čo vlastne potom má hodnotu? Je vari dovolené všetko? Je jedno, komu to patrí, ale patrí to ľudskej civilizácii, dielu človeka. Veď viem, ako ťažko sa vykrojí štep kameňa z balvanu žuly, ako ťažšie sa opracuje a dopraví na miesto stavby, ako pracovito sa musí urobiť jediná tehla, či lata na streche, jediný trám, čo znamená urobiť jediné okno či dvere, jedinú kľučku... Tu sa pohŕdalo ľudským dielom ako takým, hlúposť a nenávisť začala devalvovať všetky hodnoty, od zjavných a viditeľných až po tie na]hlbšie, skryté, neznáme, ktoré mali prísť na rad až neskôr. A týmto narušením hodnôt v oblastiach pre človeka najstarších, spojených s jeho existenciou odpradávna, ako je hodnota sídla, príchylnosť domu, dávali sa do pohybu všetky hodnoty mladšie, menej zakotvenejšie - devastovali sa a spochybňovali všetky hodnoty vôbec.

Nebol to iba pád stalinizmu, aspoň jeho vonkajšej formy totalitnej diktatúry, ktorý otriasol mojou generáciou - v čo sme verili, to sa nám pred očami zrútilo a namiesto krásnej svetlej budúcnosti sa zmenilo v obraz najťažšieho zločinu - genocídy. Mnohí z nás osobne nezažili justičné vraždy vo svojich rodinách; ak by tak bolo, neboli by sme na univerzite a teda ani nie vo vojenských výcvikových priestoroch Šumavy, vari iba ako "čierni baróni". Mnohým sa nám obraz deštrukcie spoločnosti, zákonov ľudských a božích, to zrútenie morálnych hodnôt, na ktorých sme stavali svoje videnie sveta, miešal dovedna s vypálenými a so zemou zrovnanými dedinami a osadami uprostred rajskej prírody.

A tak v hlavách 22-24-ročných mladíkov existoval náramný zmätok s tisícami nezodpovedaných otázok. Pomaly a pudovo sa začínala objavovať hlbšia súvislosť ľudskej zloby, nenávisti a hlúposti. Boli to prvé náznaky, na základe ktorých sa mohli ozrejmovať akty zámerného ničenia hodnôt. Naše poznanie sa prehlbovalo.

Avšak zostávali stále iba nezodpovedané, skôr tušené než jasne formulované otázky. Ešte stále sme boli veriacimi v najspravodlivejšiu spoločnosť ľudstva, akú dejiny vytvorili, a tú môžu vytvoriť iba nástrojom marxizmu-leninizmu, ešte stále sme dúfali, že ten zbor bohov, prorokov a anjelov, ktorý projektoval do času ako víziu lásku k blížnemu a spravodlivosť sociálnu a spoločenskú, je naša strana, ktorej sme v zanietení vraveli "rodná". Ale zároveň sme na vlastnej skúsenosti videli čosi, čo mnohí naši vrstovníci nevideli, lebo sa do vojenských priestorov Šumavy nedostali, a ak, tak nie práve na vybrané elitné cvičiska a strelnice. A potom nám holohlavý Nikita Chruščov vzal aj nášho vrchného boha, zhodil ho do prachu.

Roku 1958, keď sme záverečnými skúškami mali po dvojmesačnom kurze ukončiť naše štúdium dôstojníckej prípravy, neboli sme už ničím a nikým prekvapení. Ani nás úmyselne neiritovali. Strčili nás do podobného tábora za mestom, aký sme poznali pred šiestimi rokmi v Českom Krumlove, tentoraz v Horšovskom Týne pod Plzňou. Odtiaľ bol iba skok k húževnatým a svojráznym Chodom. Prešiel som to niekoľko ráz peši, tento kraj ma veľmi zaujal. Bol som nanajvýš znechutený spomienkami na ničivé dielo, ktoré som videl pred rokmi na Šumave. 0 čo som bol radšej, keď som prechádzal práve po rozhraní Šumavy a Českého lesa a videl s láskou upravené, pestované dediny, záhrady a polia, sady a lesy. Tu zostalo pôvodné obyvateľstvo so svojou rečou, so svojimi zvykmi a tradíciami, so svojou vizážou, autentické, príťažlivé a zaujímavé. Aký to bol kontrast s tou hromadou polocigánov, pozháňaných z východných štátov Európy, ktorých sme videli pred dvomi rokmi v Chvalšinách! Aký rozdiel medzi krajom nenarušeným nenávisťou a vojnou, a krajom iba pár kilometrov na východ či západ. Domažlice, Horšovský Týn a Chodsko, to bola moja vojenská rekreácia, tam som si kompenzoval mučivé spomienky zo spáleného kraja, ktorý, na počudovanie, bol krajší, príťažlivejší než tento, avšak práve o to smutnejší. Z manévrov šumavských mi zostalo mnoho pálčivých otázok, ktoré čakali na odpoveď.

(Mlynárik, J.: Causa Danubius, vydavatelství Danubius, Praha 2000)