Říjen 2010

Slovenské národné povstanie a Sovietsky zväz

Karol Fremal

Naša historická literatúra doteraz zamlčovala, že v priebehu partizánskej vojny v lete 1944 sa sovietski a niektorí slovenskí partizáni dopustili vrážd a iných zločinov najmä na nemeckom civilnom obyvateľstve. Najviac ich napáchali partizáni z Veličkovej a Jegorovovej brigády. V Sklabini od 21. do 31. augusta 1944, ale aj neskoršie, pôsobil náhly partizánsky "súd", ktorý dal popraviť okolo sto osôb prevažne z radov nemeckého civilného obyvateľstva. V Ružomberku (Podsuchá) partizánskemu teroru padlo za obeť 150 tamojších Nemcov. Zajatých nemeckých vojakov a dôstojníkov partizáni postrieľali pri Ružomberku, Strečne, na Orave a na iných miestach. Ani likvidácia členov nemeckej vojenskej a diplomatickej skupiny v martinských kasárňach 28. augusta 1944 neobstojí vzhľadom na medzinárodné konvencie o diplomatickom zbore a zajatcoch. Išlo o vojenských diplomatov a medzi zavraždenými boli aj civilné osoby, z toho ženy a deti, rodinní príslušníci členov skupiny. V Brezne partizáni zastrelili 6 popredných predstaviteľov regionálnej správy ľudáckeho režimu. Vraždenie a zločiny niektorých partizánov i povstalcov pokračovali aj v priebehu SNP - na Sliači, v Banskej Štiavnici, Hornej Mičinej, v Slovenskej Ľupči, Ľubietovej, na hornej Nitre atď. V masovom hrobe v Sklenom skončilo 187 slovenských Nemcov - obyvateľov tejto obce. Partizánsky teror na civilnom obyvateľstve treba jednoznačne odsúdiť. Padlo mu totiž za obeť podľa objektívnych odhadov asi 1 000 ľudí, podľa ľudáckych historikov okolo 4000 a nemecká dobová propaganda hovorila už o 20 000 obetiach. Ako napísal J. Jablonický, "nezmyselné vraždenie civilného obyvateľstva na Slovensku vlastne začali sovietski a niektorí naši partizáni". Iný slovenský historik Ľ. Lipták na konferencii v Častej (Slovensko) na konci druhej svetovej vojny tento teror označil za „účelový". Jeho cieľom bolo vyprovokovať predčasný nemecký vojenský zásah na Slovensku.

Partizánska vojna na strednom Slovensku sa zintenzívnila po 24. auguste 1944, keď Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia (ďalej UŠPH) dal súhlas k partizánskym akciám pre všetky jemu podriadené jednotky na Slovensku. Vyvstáva otázka, či v Kyjeve na UŠPH vedeli, čo znamenalo pokračovať v partizánskej vojne pre povstaleckú akciu na Slovensku. Riešili to paradoxne. Nariadili pokračovať v partizánskych akciách, ale kategoricky zakázali vyvolávať povstanie. Historickou skutočnosťou však zostáva, že na základe partizánskej aktivity v auguste 1944 sa nacistické Nemecko rozhodlo vojensky okupovať Slovensko. Tým prakticky určilo začiatok SNP v jeho nevýhodnom obrannom variante.

Najväčšiu pomoc SNP poskytol Sovietsky zväz, a to dodávkami zbraní, vojenského materiálu, prepravou jednotiek 2. čs. paradesantnej brigády a 1. čs. samostatného stíhacieho pluku v ZSSR na povstalecké územie. Začal na pomoc Povstaniu aj Karpatsko-dukliansku operáciu 8. septembra 1944, ktorá odpútala početné nemecké vojenské jednotky od povstaleckých frontov. Išlo zhruba o vyše 12 tisíc vojakov, čo umožnilo povstaleckým silám vydržať vo frontových bojoch 61 dní. Toto všetko je historická pravda. Pravdou zostáva aj skutočnosť, že sovietske vedenie a velenie si vyhradilo poskytovanie pomoci slovenským povstalcom voči západným spojencom. Gen. R. Viest však túto pomoc považoval za nedostatočnú a pri ústupe do hôr sa vyjadril, že slovenskí povstalci boli zo strany spojencov, vrátane ZSSR, ponechaní svojmu osudu.

Slovensko spadalo jednoznačne do sovietskej sféry vplyvu. Od príprav, vypuknutia a priebehu SNP sa v zahraničí, ale i doma zvádzal urputný zápas o to, či krajina bojujúca proti spoločnému nacistickému nepriateľovi prijme alebo neprijme pomoc od západných spojencov. Veľká Británia od začiatku príprav i v priebehu SNP odmietala bez výslovného súhlasu Sovietskeho zväzu dodať na Slovensko zbrane a materiál.

Predstavitelia britskej a americkej spravodajskej skupiny v Banskej Bystrici dali gen. J. Golianovi v Banskej Bystrici konkrétne návrhy na vojenskú pomoc, ktorú by mohli prepraviť zo základne v Bari, a pýtali sa na ďalšie požiadavky, čo by mohla povstalecká armáda potrebovať.

Žiaľ, na druhý deň sa ku gen. J. Golianovi dostavil mjr. I. I. Studenskij-Skripka, veliteľ sovietskej vojenskej misie v SNP. Na mape, ktorá visela Golianovi za chrbtom, urobil priamku spojujúcu Štetín a Terst a vyhlásil: "Sovietske velenie nedovolí, aby od tejto čiary na východ prelietavali lietadlá západných mocností." Moskva preťahovala odsúhlasenie britských dodávok až do konca augusta 1944. Súhlas z Moskvy nikdy neprišiel.

Sovieti s veľkou nevôľou sledovali prítomnosť a činnosť britských a amerických spravodajských dôstojníkov v Banskej Bystrici a ich návrhy na pomoc slovenským povstalcom. Dokonca došlo aj k fyzickej likvidácii členov československých spravodajských skupín z Veľkej Británie sovietskymi partizánmi na Slovensku. Sovietska strana dôrazne protestovala a žiadala vysvetlenie o prílete amerických lietajúcich pevností na letisko Tri Duby 17. septembra a 7. októbra 1944, pretože priviezli niekoľko ton vojenského materiálu a zbraní.

Skoordinovať povstaleckú akciu na Slovensku s rýchlym prienikom jednotiek Červenej armády sa nepodarilo ani dvom slovenským delegáciám. Hlavnou príčinou tohto neúspechu bola nedôvera stalinského vedenia k širokým antifašistickým demokratickým vystúpeniam (porovnaj vzťah ZSSR k Varšavskému povstaniu), snaha oslobodiť európske národy i za cenu najťažších obetí v záujme povojnového vplyvu na tieto krajiny a uprednostňovanie partizánskej vojny v okupovaných krajinách na čele s komunistickými stranami. Ako napísali J. Jablonický a A. Rašla už v roku 1969, 14. sovietske vedenie si neželalo povstanie na Slovensku. K tomuto názoru dospel aj A. Dubček, ktorý vo svojich pamätiach napísal: „Z retrospektívy neprekvapuje, že misia Šmidke-Ferjenčík nedosiahla vytýčený cieľ. Vôbec nebagatelizujem paranoický vzťah a sklon vtedajšieho sovietskeho vedenia upodozrievať akékoľvek akcie, ktoré nemali úplne pod kontrolou. Pri čítaní pamätí sovietskeho maršala S. M. Štemenka ma šokovalo, že charakterizoval organizátorov SNP ako buržoáznych pučistov, čo bol dozaista názor, ktorý sa zhodoval so Stalinovým názorom. Faktom zostáva, že sa nevytvoril potrebný rámec na koordináciu Povstania s velením Červenej armády. Teraz verím, že sovietske vedenie jednoducho o takúto koordináciu nemalo záujem."

Ešte ďalej išiel vo svojich úvahách a názoroch exilový historik M. Ličko, známy svojím pozitívnym hodnotením SNP: „Pretože Moskva od samého začiatku neústupne forsírovala pre Slovensko partizánske formy boja, Kyjev orientoval partizánske výsadky odlietajúce na Slovensko na všeobecnú partizánsku vojnu proti nemeckým okupantom. Tí však až na malé strážne oddiely na Slovensku neboli! Takže Nemcov k zásahu na Slovensko bolo potrebné vyprovokovať. Sovietsky postoj k slovenskej ponuke na koordináciu akcií, ako aj ich oneskorená aktivita v Karpatoch, evokujú myšlienku, že Moskva si od začiatku povstaleckú akciu na Slovensku nepriala! Sovieti prostredníctvom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve urobili všetko, čo bolo v ich možnostiach, aby akcie na Slovensku prepukli predčasne a živelne. To sa im dokonale podarilo a tým odsúdili naše Povstanie na neúspech."

Slovenská historická veda bude musieť v tejto súvislosti zodpovedať aj celý rad iných otázok: Bolo v možnostiach ZSSR vysadiť na povstalecké letiská (veď Tri Duby a Zolná boli v činnosti skoro celé dva mesiace) svoje jednotky? Prečo 2. čs. paradesantnú brigádu ihneď neprepravili na povstalecké územie, a keď sa rozhodlo o jej preprave, nasadili ju do bojov v Karpatoch, kde stratila tretinu mužstva, výzbroje a značnú dávku z výbornej bojovej morálky? Prečo sovietska vláda nesúhlasila, aby vojenskú a materiálnu pomoc poskytli bojujúcemu Slovensku aj Veľká Británia a USA? Bola už predsa dohodnutá a pripravená! Prečo bolo potrebné vyše troch týždňov internovať delegáciu SNR orgánmi NKVD a zatajovať jej prítomnosť v Moskve pred čs. orgánmi? Prečo sa odlet gen. R. Viesta z Moskvy zdržal skoro o 5 týždňov? Prečo Červená armáda a 1. čs. armádny zbor útočili na Karpaty priamo a nesnažili sa spojiť s povstaleckým Slovenskom z juhu, z Maďarska? Veď sovietske a rumunské jednotky útočiace z Maďarska dosiahli stredné Slovensko skoro o tri mesiace skôr ako z východného Slovenska? Bude potrebné preveriť údaje M. Ličku o tom, že Sovieti zastavili všetky prípravy na ofenzívu v Karpatoch, ktorá sa mala začať už 28. augusta 1944. Autor doslova napísal: „Zatiaľ v karpatskom predhorí intenzívne pokračovali prípravy 1. Ukrajinského frontu na prekročenie karpatských priesmykov. Podľa pôvodného plánu sa ofenzíva mala začať 28. augusta 1944, čiže zhodou okolností práve v kritických dňoch vypuknutia SNP na Slovensku. 26. augusta 1944, keď prípravy na karpatskú ofenzívu dospeli do vrcholného štádia, na rozkaz Hlavného velenia Červenej armády ich náhle prerušili. Akákoľvek ďalšia bojová aktivita smerom na Karpaty bola podmienená súhlasom Hlavného velenia ČA, t. j. J. V. Stalina a tým vlastne odložená na neurčito. Problém zámerov ZSSR v SNP je zatiaľ v rovine hypotéz, pretože chýbajú kľúčové sovietske dokumenty a je veľmi pravdepodobné, že ich slovenskí historici nikdy nebudú mať k dispozícii, i keď Ruská federácia najmä prostredníctvom pracovníkov Múzea SNP v Banskej Bystrici niektoré tabuizované dokumenty uvoľnila.

(http://dolezite.sk)