Říjen 2010

James Bond v červenom drese

Tomáš Mrva

Špióni sú opäť v móde, a to nielen na uliciach Dubaja alebo amerických miest. V uplynulých týždňoch totiž vyšli dve knihy o významných komunistických agentoch Ottovi Katzovi a Jiřím Muchovi.

Životný príbeh Otta Katza, známeho aj ako André Simone (a pod viac než tuctom iných aliasov), ktorý bol jedným z odsúdených a popravených v procese s Rudolfom Slánským približuje publikácia Jonathana Milesa The Nine Lives of Otto Katz, kým osudu syna slávneho maliara Alfonsa Muchu sa venuje Charles Laurence v knihe The Social Agent.

Aj keď nie je jasné, či sa Katz a Mucha poznali, nedá sa to celkom vylúčiť. Mali totiž prinajmenšom jedného spoločného známeho, anglického spisovateľa maďarského pôvodu Arthura Koestlera. To však vôbec nie je dôležité, pretože aj tak plnili rôzne úlohy a mali odlišných pánov. Katz bol totiž v službách KGB, zatiaľ čo Mucha bol menšia ryba v československej Štátnej bezpečnosti. Navyše Mucha začal naplno pôsobiť, až keď bol Katz už po smrti.

Otto Katz, ktorý pochádzal z rodiny židovského továrnika (čo mu pri neskoršom súdnom procese vôbec nepomohlo), vychádza z Milesovej knihy až takmer ako mýtická postava. Nepochybne mal významné postavenie v aktivitách KGB v západnej Európe, čo potvrdzujú aj hlásenia západných tajných služieb. Američania ho považovali za veľmi nebezpečnú osobu a Briti sa domnievali, že koordinuje aktivity Kominterny v západnej Európe. Jeho povesť bola taká, že raz sa dokonca objavili informácie o jeho pobyte na dvoch rôznych miestach v tom istom čase.

Čím si vyslúžil takéto uznanie v radoch svojich ideologických nepriateľov (alebo skutočných pánov, ak by ešte niekto veril obžalobe, ktorá ho dostala na šibenicu)? To záleží na tom, ktoré z jeho údajných činov uznáme za skutočné a ktoré presunieme do kategórie mýtov. V Katzovom prípade platia slová historika Theodora Drapera, že je škoda, že nám Otto Katz nemôže povedať pravdu sám, lebo jeho skutočný život bol prinajmenšom natoľko úžasný ako ten imaginárny. Ak by sme verili všetkému, čo sa o Katzovi napísalo alebo povedalo, tak bol okrem už spomenutej úlohy európskeho dispečera Kominterny aj organizátorom vraždy Trockého, vrahom Jana Masaryka a popravcom trockistov a anarchistov počas španielskej občianskej vojny. Neexistuje žiadny dôkaz, že by ktorýkoľvek z týchto zločinov spáchal, ale existujú indície, že v Španielsku mohol koordinovať výber obetí. Jeden z jeho tamojších kontaktov, francúzsky komunista André Marty, sa priznal k tomu, že tam zabil najmenej 500 ľudí. Podobne sa objavili náznaky, že sa podieľal na zabití Jana Masaryka.

Ešte predtým však bol predovšetkým propagandistom, ktorý ako jeden z prvých upozornil na hrozbu nacizmu. Miles tvrdí, že pre židov urobil oveľa viac ako mnohí ľudia, ktorí neboli ani zďaleka takí zlí ako on. Okrem spoluautorstva protinacistických kníh, ktoré na jednej strane informovali o zverstvách nacistov a zároveň obsahovali aj úplné výmysly, sa pod menom Rudolph Breda angažoval aj v Hollywoode, kde si získal priazeň magnátov, režisérov a hercov, okrem iného aj vďaka známosti so svojou milenkou z berlínskych čias Marlene Dietrichovou. Nemožno sa teda čudovať, že tento boľševický bohém sa stal predlohou pre postavu Victora Lászlóa vo filme Casablanca, ktorého manželka sa volala Ilse, tak ako Katzova, ako aj Kurta Müllera vo filme Hliadka na Rýne.

Mnohým bolo podozrivé, že na rozdiel od iných popredných komunistov a agentov prežil všetky stalinské čistky – až na tú poslednú. Keď sa po druhej svetovej vojne a desiatkach „dobrodružstiev“ po celom svete vrátil do Československa, najprv bol oslavovaný a uznávaný. V Rudom práve šéfoval zahraničnému oddeleniu, ale keď odmietol napísať knihu o Víťaznom februári, tak sa stal podozrivým. Zrazu začalo prekážať jeho svetobežníctvo a množili sa podozrenia, že bol britským agentom. Nakoniec bol posledným zatknutým v procese s Rudolfom Slánským a po dvoch týždňoch väznenia a mučenia sa priznal k tomu, že bol trockista, židovský buržuj a agent USA, Británie aj Francúzska. Paradoxne bol odsúdený a popravený za zločiny, ktoré nikdy nespáchal, kým jeho skutočné previnenia zostali bez trestu.

Ešte pred smrťou však vyskúšal posledný vabank, ktorý ale nevyšiel. Vo svojej záverečnej reči citoval z diela svojho priateľa Arthura Koestlera Tma o polednách priznanie starého boľševika a „inžiniera ľudských duší“ Rubašova, že otrávil duše mladých a zaslúži si šibenicu, aby bol varovaním pre všetkých, ktorí by sa vydali na rovnakú cestu. Možno tajne dúfal, že Koestler, ktorému v Španielsku zachránil život, keď ho dostal z rúk frankistov, ktorí ho zadržali ako špióna, mu dokáže nejako pomôcť.

Všetko však bolo márne. Na Katzovu obranu nevystúpil nikto. Zrejme by to aj tak nepomohlo. Paradoxne, tri mesiace po jeho poprave Stalin zomrel a onedlho ho nasledoval aj jeho pražský sluha Klement Gottwald.

V tom čase sedel vo väzení (či skôr otročil v uránovej bani) aj Jiří Mucha, ktorý sa tam dostal v roku 1951, ako inak za špionáž. V skutočnosti za poskytnutie informácií americkému novinárovi Williamovi Oatisovi. Podľa záznamov ŠtB, ktoré Charles Laurence cituje, ho československá tajná služba v podstate zneužila, pretože mu sľúbila, že jeho priznanie použije len na potrestanie Oatisa. Pochopiteľne, nič také sa nestalo a do väzenia putoval aj Mucha.

Po predčasnom prepustení ho ŠtB najala ako agenta s krycím menom ANTY. Jeho úlohou bolo diskreditovať českých umelcov a zahraničných diplomatov. V Muchovej vile sa totiž odohrávali divoké večierky a orgie. Hovorilo sa dokonca aj o dvojitých zrkadlách, ktoré umožňovali hosťom vidieť, čo sa odohráva v iných izbách.

Nemožno sa teda čudovať, že podobne ako Katz, aj Mucha sa stal predlohou pre literárnu postavu. V jeho prípade režiséra Klenka v románe Philipa Rotha Pražská orgia. Odmenou za kolaborovanie bolo, že mu úrady dovolili cestovať do zahraničia, kde mohol propagovať a predávať diela svojho otca. Keďže aj Mucha bol v podstate kozmopolita, ktorý časť života strávil v Paríži a cez vojnu aj v Británii, kde sa najprv pridal k britskému letectvu, a neskôr pracoval pre BBC a aj pre exilovú vládu, do istej miery tiež ako agent, tak ŠtB bola k nemu po celý čas nedôverčivá a mala pochybnosti, či nie je dvojitý agent a nepracuje aj pre Britov.

Na rozdiel od knihy o Ottovi Katzovi, kde si autor držal odstup, pretože objekt svojho záujmu nepoznal, Laurencova kniha je oveľa osobnejšia. Mucha sa totiž v rámci svojej pracovnej náplne stal milencom jeho matky, ktorá bola manželkou britského diplomata v Prahe. Laurencov otec o afére vedel, v podstate ju toleroval, ale Muchu dosť vystrašil, keď sa mu zveril s tým, že pracovníci ambasády majú podozrenie, že je agentom ŠtB. Mucha teda dostane príkaz Operáciu Peter, nazvanú podľa Laurencovho otca, postupne ukončiť. Už samotný vzťah s jeho matkou musel byť pre autora dosť traumatizujúci, ale to nie je všetko. Nezodpovedaná totiž zostala otázka, či Mucha nejakým spôsobom zneužil aj jeho sestru, ktorá mala v čase ich pražského pobytu desať rokov.

Špionážne príbehy majú často prekvapivé rozuzlenie, a tak je to aj v prípade knihy The Social Agent. Jej distribúciu totiž americký vydavateľ pozastavil po hrozbe žaloby zo strany Muchovej vdovy Geraldine, pôvodom zo Škótska. Okrem toho, že Geraldine trvá na tom, že spolupráca jej manžela s ŠtB bola len formálna a v skutočnosti vodil komunistov za nos, tvrdí, že autor knihy od nej získal informácie pod falošnou zámienkou. Nahnevaná je podľa jeho brata aj ich matka a ostatní príbuzní, ktorí tvrdia, že takúto ranu svojej povesti si na staré kolená nezaslúžila.

Ako som sa teda k „zakázanej knihe“ dostal? V kníhkupectvách sa síce kúpiť nedá, ale Amazon ju predáva bez akýchkoľvek problémov. Koľko z toho, čo Laurence o Muchovi a svojej matke zverejnil, sú fakty, je už iná téma.

Jonathan Miles: The Nine Lives of Otto Katz. Bantam Press: 2010. 384 strán

Charles Laurence: The Social Agent. Ivan R.Dee: 2010. 240 strán