Listopad 2010

Západná hranica korzom nebola

Ján Krempaský

Za prekročenie čiary hrozila basa, ľudí to neodrádzalo. Neslobodu režimu každodenne zažívali naplno ľudia z obcí pri rakúskej hranici. Gustáv Husák v roku 1969 ako vedúci tajomník komunistickej strany vyhlásil, že „hranica nie je korzo“. Závory spadli a situácia v Československu sa vrátila k stavu, aký u nás bol po roku 1948. Na hraniciach sa začalo opäť strieľať.

Koncentračný tábor plný špicľov, kde sa vysídľovali asociáli a neprispôsobivé živly. Tak spomínajú na život pri železnej opone ľudia, ktorí žili v dedinách, ktorými prechádzala hranica s Rakúskom. Obyvatelia Devína, Devínskej Novej Vsi, Vysokej pri Morave a Záhorskej Vsi boli podobne ako ich obce, ľudia druhej kategórie. „Bolo to tu strážené ako vo väznici,“ hovorí Adriana Poláková zo Záhorskej Vsi. Kňaz Anton Srholec, ktorý bol v dedine sedem rokov farárom, hovorí, že žili ako „vo veľkom koncentračnom tábore“.

Komunistický režim tých, čo chceli odísť, považoval za zradcov. Utečenci sa podľa zákonov dopustili trestného činu opustenia republiky. Za prípravu úteku im hrozilo väzenie od šiestich mesiacov do piatich rokov. Ak sa útek podaril, ich majetok zhabal štát.

Po nástupe komunizmu z pohraničných obcí vysťahovali inteligenciu a kulakov - majetnejších ľudí, ktorí nechceli predať svoje gazdovstvá. Polákovej otec mal pôdu, krčmu a herňu. Komunisti ho zavreli a ona zostala v obci s mamou sama. Neskôr ich vysťahovali a dlhé roky sa nemohli do Záhorskej Vsi vrátiť. Kulakov a politicky nespoľahlivých nahradili v pohraničných obciach asociáli a problémové rómske rodiny. „Obce na pohraničí znamenali ekonomický a spoločenský odpis,“ hovorí Srholec.

Spočiatku sa ľudia zábranám na hranici smiali. „Na neďalekej hrádzi urobili iba jeden drôtik,“ spomína Poláková na päťdesiate roky. „Toto preskočím aj s paliců,“ hovorievali miestni a skutočne to aj robili. V tom období bolo podľa Ľubomíra Morbachera z Ústavu pamäti národa na Záhorí veľa prevádzačov. „Medzi najznámejších a najskúsenejších patril Jozef Macek z Borského Mikuláša. Až do americkej okupačnej zóny vo Viedni previedol s pomocníkmi stovky ľudí.

Ľudia na úteku sa v tomto období podľa Morbachera skrývali u rôznych rodín v pohraničí. Najviac utečencom pomáhali manželia Jozef a Anna Búzekovci z Moravského sv. Jána, tvrdí odborník. „Neraz sa v ich dome skrývalo aj dvadsať utečencov naraz.“

Okrem prevádzačov a ľudí ochotných ukryť utečencov v pohraničných obciach pribúdali udavači. Morbacher hovorí, že najmä medzi staršími. „Ľudia si navzájom nedôverovali. Každý každého sa bál. Nikto nič nepovedal,“ opisuje atmosféru Poláková. Špicli boli všade, v krčme, vo vlaku, na stanici. Obzvlášť horliví „lovci“ ľudí boli podľa Morbachera v Petržalke.

S vyhľadávaním utečencov boli spojené aj neustále kontroly ľudí v pohraničných obciach. Poláková hovorí, že do roku 1968 sa do nich dalo dostať len na priepustku. Kto ju nemal, toho zavreli. Ak prišiel niekto cudzí do dediny, pohraničníci sa to od informátorov hneď dozvedeli, tvrdí Morbacher. Ľudí stresovali aj každodenné pochôdzky pohraničníkov po dedine s vlčiakmi, ktorí mali na hryzákoch kovové korunky. „Hocikedy vás mohli skontrolovať alebo vám urobiť domovú prehliadku,“ hovorí Poláková.

Desivé boli aj noci, hlavne v zime, keď sa skoro stmieva. „Najnepríjemnejšie boli nočné výkriky, psy a streľba,“ hovorí Aleš Zlocha z Devínskej Novej Vsi. Ľudia nevedeli – uteká niekto, alebo je to len cvičenie pohraničníkov? „Bolo to ako na manévroch,“ hovorí Poláková. Hoci po roku 1968 sa už dalo chodiť do pohraničných obcí bez priepustky a sťahovať sa tam, režim pri železnej opone bol podľa Zlochu prísny až do pádu komunizmu. „Prvýkrát som uvoľnenie pocítil, až keď to spadlo.“

Ostnaté drôty dokázali utečenci prekonať dôvtipom. Úspešný bol aj útek dvoch ľudí cez plot pri bratislavských Jarovciach v posledný októbrový deň v roku 1980, spomína Ľubomír Morbacher z Ústavu pamäti národa. Na útek sa pravdepodobne pripravovali na okraji Petržalky, ktorá bola vtedy veľkým staveniskom. Režim na hranici zrejme dlhšie sledovali

z umelého kopca stavby.

V deň úteku sa k drôtom na hranici priplížili cez kukuričné pole. Prekročili oceľové lano a vkročili na pooraný pás zeme, na ktorom boli dobre vidieť stopy. Vtedy stáli už pri hlavnej prekážke – signálnej stene. Stenu tvorili dva ploty z natiahnutých drôtov, ktoré pri prestrihnutí hlásili pohraničníkom narušiteľov. Aby stopami zmiatli psov aj vojakov, nezačali hneď strihať plot, ale vydali sa pätnásť metrov popri ňom. Prestrihli piaty, šiesty a siedmy drôt, tak aby nespustili signalizáciu a prevliekli sa na druhú stranu.

Za ďalším pásom pooranej zeme ich čakal druhý z plotov. Zeminu podupali aj stopami smerujúcimi naspäť do Československa, aby to pôsobilo, že sa predsa rozhodli pre návrat. Popri plote potom prešli ďalších pätnásť metrov. Pri strihaní drôtov druhého plota však už spustili výstražný systém a zalarmovali pohraničnú stráž. Vojaci hneď spustili pátraciu akciu. Vtedy sa ukázala rafinovanosť postupu utečencov. Kým vojaci prešli kľukatými cestami po stopách, utečenci už boli v rakúskej obci Pama.

Husársky kúsok sa podľa Aleša Zlochu z Devínskej Novej Vsi podaril aj skupine, ktorá sa vydávala za mliekarov. Jednu hmlistú jesennú noc nadránom pristavili pri železnej opone v Devíne nákladné auto a z jeho korby preliezli pomocou rebríkov ostnatý plot.

Kňaz Anton Srholec spomína aj na utečencov, ktorí cez Devínsku Novú Ves uniesli vlak tak, že ním prerazili oplotenie na odbočke vedúcej do Marcheggu.

Hranica s Rakúskom bola do roku 1989 zariadením na zabíjanie ľudí. Žiaľ, mnohí utečenci o jej nástrahách nevedeli. Zvieratá áno. Nedávny výskum správania vysokej zveri zistil, že nemecké a české jelene majú tak zafixovanú hranicu, že sa k nej nepriblížia. Začalo sa to tenkými drôtikmi, ponášali sa na také, čo majú zabrániť kravám odísť z pasienka. Hranica so západnými krajinami sa však rýchlo vyvinula na smrtiace monštrum. Zomierali tam nielen utečenci, ale aj pohraničníci, ktorí tam slúžili.

„Medzi najnehumánnejšie spôsoby zabezpečenia hranice so Západom patrila elektrifikácia drôtených zátarás a ich zamínovanie,“ hovorí Ľubomír Morbacher z ÚPN. Systém drôtených zátarás bol trojitý, stredná bola pod vysokým napätím. Začiatkom päťdesiatych rokov ich poistili aj zamínovaním priestoru. Po mnohých zraneniach pohraničníkov hranicu v roku 1956 odmínovali.

Nemenej drastický bol systém psích svoriek používaný od polovice 80. rokov. Na vonkajšej strane drôtených zátarás vybudovali koterce. Z diaľky ich lankom ovládal psovod. Na utečencov púšťali obzvlášť agresívne psy, ktoré ľudí dotrhali. Psov sa báli aj niektorí pohraničníci. Strach mali aj obyvatelia Rakúska, keďže svorky prebiehali aj na ich územie.

Len málo z pokusov prejsť cez hranicu sa podarilo. Väčšina z nich bola tragická. Dvadsaťročný Emil Lukovský zo Zohora povedal, že ide zbierať liečivé rastliny. Bolo leto v roku 1956, skoro ráno vyrazil na bicykli. V skutočnosti mieril do Rakúska, a tak vyrazil do Vysokej pri Morave, kde sa mu podarilo prekonať hranicu a skočiť do rieky Moravy. Na plávajúceho utečenca pohraničníci vystrieľali najmenej 116 nábojov zo samopalov a pušiek. Napriek tomu Lukovský preplával až na rakúsky breh. Prešiel ešte pár metrov a odpadol. Mal prestrelenú lebku. Pohraničníci ho zobrali a odviezli na československú stranu. Lukovský po ošetrení v nemocnici strávil zvyšok života na psychiatrii.

Východný Nemec Hartmut Tautz sa v lete 1986 pokúsil utiecť cez „suchú“ hranicu v Petržalke. Železnú oponu si pozrel z internátu Družba, kde sa ubytoval. Podarilo sa mu prestrihnúť prvú signálnu stenu. Tam sa už stal obeťou stratégie zdivočených psích svoriek. Za plotom začali muža prenasledovať pohraničníci so psami. Tie ho drasticky dohrýzli, v dôsledku šoku a ľahostajnosti pohraničníkov o pár hodín zraneniam podľahol.

Železná opona

* počet usmrtených v Československu: najmenej 300 ľudí

* z toho na Slovensku: viac ako 62 ľudí

* dĺžka železnej opony v ČSSR: 930 km

* z toho v SSR: od 111,5 km (1953) do 85,5 km (1971)

Zdroj: UPN