Duben 2011

Nemecká vojenská misia na Slovensku 1939 – 1944

Anton Hrnko

Medzi otázky, ktoré evokuje existencia prvej Slovenskej republiky (SR) v čase druhej svetovej vojny, nepochybne patrí podiel Nemecka na organizovaní politického, hospodárskeho a vojenského života mladého štátu. Veľký “ochranca” prispôsoboval svoje postoje meniacim sa okolnostiam, čo sa nakoniec prejavilo aj vo vzťahu k slovenskému štátu. Nemecké vojenské pôsobenie na Slovensku preto naberalo rôzne formy – od drancovania a pozície výmenného artiklu cez zmluvne zabezpečené nerovné partnerstvo a účasť Slovenska na priamych agresiách Nemecka až po okupáciu Slovenska po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP).

Dňa 14. marca 1939 tesne popoludní vyhlásil Snem Slovenskej krajiny pod tlakom medzinárodnej situácie a po zvážení okolností samostatný slovenský štát. Snahou poslancov bolo nájsť východisko zo situácie, ktorú vo svojej podstate vytvorila Mníchovská dohoda štyroch veľmocí z 29. septembra 1939 a následná kapitulácia česko -slovenského štátu pred ich diktátom. Logika pomníchovského vývoja priviedla vtedajšiu slovenskú politickú reprezentáciu do stavu, v ktorom sa nemohla rozhodovať medzi viacerými možnými alternatívami ďalšieho postupu, ale len prijať alebo neprijať diktát rozhodujúcej stredoeurópskej mocnosti – nacistického Nemecka. Slovenská politická pravica, ktorej práve rozpad dovtedajšieho spoločenského poriadku napomohol realizovať jej politický cieľ – legislatívnu autonómiu Slovenska – a ktorej pomníchovský vývoj umožnil uchopiť všetku moc v krajine, sa rozhodla prijať diktát z Berlína. Tento fatálny krok uskutočnila v presvedčení, že je to jediná cesta na zabezpečenie politickej samostatnosti a územnej integrity Slovenska. Avšak už prvé dni po tomto závažnom štátoprávnom akte ukázali, že obe otázky budú plne závisieť od blahosklonnosti “ochraňujúcej” mocnosti.

Nacistické Nemecko svoju podporu samostatnému slovenskému štátu, ktorého vyhlásenie si ultimatívnym spôsobom priam vynútilo, bralo čisto utilitárne – len do tej miery, nakoľko mohla poslúžiť jeho dobyvateľským cieľom. V danom okamihu potreboval Berlín zdôvodniť okupáciu českých krajín vnútorným rozkladom štátu, ale do budúcnosti sa vôbec necítil viazaný sľubmi, ktoré čelní predstavitelia tretej ríše dávali slovenským činiteľom, keď ich nútili vyhlásiť nezávislosť od Prahy. Pri plánovaní svojich ďalších agresívnych krokov v polovici marca 1939 intenzívne zvažovali viacero alternatív a jednou z nich bolo aj použitie Slovenska ako výmenného objektu na získanie ústupkov od Poľska v prípade slobodného mesta Gdansk a poľského koridoru. Až keď sa ukázalo, že Poľsko nepristúpi na nacistický nátlak, odstúpil Berlín od kalkulácií na delenie Slovenska medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko a začal ho považovať za dlhodobejší útvar vo svojej záujmovej sfére. Táto situácia sa plne prejavila aj vo vojenskej oblasti. Postupné medzinárodné upevňovanie postavenia slovenského štátu menilo i charakter slovensko-nemeckých vojenských vzťahov. Definitívne zaradenie SR do sústavy nemeckých satelitov v strednej Európe potvrdilo i vyslanie nemeckej vojenskej misie na Slovensko v jeseni 1939.

Už na druhý deň po vyhlásení SR wehrmacht (nemecká branná moc) okupoval rozsiahle územie na západnom Slovensku až po údolie Váhu. Táto skutočnosť sa často vysvetľuje ako odpoveď Berlína na nedodržanie sľubu predstaviteľov slovenskej vlády, ktorí mali požiadať Veľkonemeckú ríšu o ochranu. V skutočnosti však išlo o realizáciu pôvodného plánu nacistických mocenských špičiek, najmä wehrmachtu, ktoré požadovali prenesenie hranice zamýšľaného Protektorátu Čechy a Morava z pôvodnej slovensko-moravskej hranice na líniu rieky Váh. O tom svedčí mnoho faktov, najmä však vytvorenie novej colnej hranice, zriadenie stanovíšť pasovej kontroly, prevzatie policajnej a správnej moci nemeckou armádou na obsadených územiach a predovšetkým výnos Adolfa Hitlera zo 16. marca 1939 o zriadení Protektorátu Čechy a Morava, v ktorom sa jeho teritórium vymedzuje “územím okupovaným nemeckou brannou mocou v marci 1939”. V zastretej forme požiadavku na odtrhnutie okupovaného územia na západ od Váhu predostrel Hitler aj predsedovi vlády Jozefovi Tisovi a slovenskej delegácii vo Viedni, kde ich pozval 17. marca 1939 na rokovania o budúcich vzťahoch medzi SR a treťou ríšou. Tiso však a priori odmietol súhlasiť s akýmkoľvek ďalším okypťovaním slovenského územia. Keďže Hitler ešte nemal jasno o reakcii Poľska na jeho plány, v tzv. ochrannej zmluve z 19. a 23. marca 1939 súhlasil s kompromisom, ktorým bolo vytvorenie “ochranného pásma” vymedzeného východnými svahmi Malých Karpát, Bielych Karpát a Javorníkov. Len čo však rokovania s Poľskom koncom marca 1939 uviazli na mŕtvom bode, Nemecko okamžite zmenilo postoj k SR. Už 27. marca stiahlo nemecké colné, pasové a policajné orgány z údolia Váhu späť za slovensko-moravskú hranicu a súhlasilo s regulovaným a kontrolovaným správaním sa nemeckých ozbrojených síl na okupovanom území. Dovtedajšie drancovaniu podobné správanie sa wehrmachtu na Slovensku mala upraviť dohoda. Na tento účel začiatkom apríla 1939 Nemecko vyslalo na Slovensko styčného dôstojníka mjr. H. Beckera.

Príchod mjr. Beckera privítala slovenská administratíva s veľkým uľahčením, pretože práve on odstránil dovtedy nekontrolované rabovanie vojenských skladov a vývoz vojenského materiálu zo Slovenska. Neskoršie odhady stanovili hodnotu vojenského materiálu, ktorý wehrmacht ilegálne vyviezol zo Slovenska, na vyše 5 miliárd slovenských korún. Od tohto okamihu sa zbrojný materiál aspoň evidenčne opäť dostal pod kontrolu slovenských orgánov a začali sa rokovania o konečnom usporiadaní vojenských a vojensko-politických pomerov na Slovensku. Aby sa tieto rokovania uľahčili, bola 4. mája 1939 zriadená nemecká vojenská komisia (NVK) na čele s gen. F. Barckhausenom. Jej úlohou bolo vyriešenie otázky výzbroje a výstroja bývalej čs. armády, otázky slovenského zbrojného priemyslu, zlikvidovanie chemických zbraní (yperitu) vo vlastníctve slovenskej armády, otázky rozsahu a štatútu vytvoreného ochranného pásma a početného stavu slovenskej armády. Postup NVK pri rokovaniach so slovenskými vládnymi predstaviteľmi a miera ich ústretovosti boli určitým spôsobom obrazom nejasnosti celkovej politiky Nemeckej ríše vo vzťahu k Slovensku na jar roku 1939, v ktorej sa prelínali dve zásadné koncepcie: koncepcia budovania SR ako vzorového vazala, tzv. politika vizitky (Visitenkarte), ktorá mala najmä krajinám juhovýchodnej Európy ukazovať výhody spolupráce malých štátov s nacistickým Nemeckom, a koncepcia využitia Slovenska ako potenciálneho výmenného artiklu pri rokovaniach s Poľskom a Maďarskom.

V období približne do začiatku leta 1939 boli obe alternatívy na rovnakej úrovni, čomu zodpovedali aj tvrdé a pre slovenskú stranu v podstate neprijateľné podmienky, ktorých splnenie požadovala NVK. Napr. v otázke ochranného pásma žiadala taký štatút, ktorý by ho fakticky vyňal z akejkoľvek právomoci slovenskej vlády a slovenská suverenita nad týmto územím by sa stala viac než iluzórnou. O rovnako tvrdých podmienkach Berlína možno hovoriť aj v otázke početného stavu slovenských ozbrojených síl, s ktorým úzko súvisel osud zbrojného materiálu bývalej čs. armády. Požadoval len symbolickú armádu v počte 25 000 mužov a všetok ostatný “nadpočetný” vojenský materiál sa mal vydať wehrmachtu. Avšak začiatkom leta, keď sa nacistické Nemecko s konečnou platnosťou rozhodlo riešiť spor s Poľskom vojenskou cestou, postoj NVK sa stal výrazne ústretovejší. Rokovania nakoniec vyústili do zmluvy o ochrannom pásme z 12. augusta 1939 a následných niekoľko dohôd. Vyriešili otázku štatútu ochranného pásma, kde sa v princípe zachovala suverenita SR s tým, že wehrmacht si tam ponechal iba vojenské výsostné práva v rozsahu bežnom na vojenských základniach na cudzom území. Ďalej sa zaoberali problémom početného stavu slovenskej armády, ktorý sa vyriešil podľa predstavy slovenskej vlády – určil sa síce mierový počet armády na 25 000 mužov, avšak vojnové počty boli stanovené na 125 000 mužov a slovenskej vláde sa ponechala výzbroj pre 125 000 mužov a ďalší zbrojný materiál pre 25 000 mužov ako náhrada spotreby. Zároveň sa Nemecko zaviazalo prezbrojiť slovenskú armádu modernými zbraňami, čas a spôsob si vyhradilo. Cena, ktorú za to SR zaplatila, bolo vtiahnutie do agresívnej vojny proti Poľsku a účasť jeho armády na rozpútaní druhej svetovej vojny.

Podpísanie zmluvy o ochrannom pásme a príprava agresie proti Poľsku zmenili aj charakter vzťahov vo vojenskej oblasti. Slovenské ozbrojené sily sa zapojili do príprav ozbrojeného útoku, hoci s ich použitím priamo v boji sa nepočítalo. Koncom augusta 1939 sa na Slovensku opäť objavili nemecké vojská, nie však ako okupanti, ale formálne mali v zmysle ochrannej zmluvy chrániť severnú hranicu štátu proti možnému napadnutiu zo strany Poľska. Napriek prísľubu nemeckej vlády, že slovenské ozbrojené sily nebudú použité mimo územia Slovenska, pohyb značného počtu nemeckých vojsk i slovenská mobilizácia vyžadovali vojenskú súčinnosť. Veliteľ nemeckého vojenského zoskupenia, ktoré operovalo na území Slovenska, genplk. W. List vymenoval 27. augusta 1939 za styčného dôstojníka pri slovenskom ministerstve národnej obrany (MNO) generálporučíka E. Engelbrechta. Predseda vlády o dva dni nato vymenoval za styčný orgán pri nemeckej 14. armáde bývalého krajinského prezidenta Júliusa Šimka, ktorý sa však 12. septembra 1939 funkcie vzdal. Iniciatívne sa ju ponúkol vykonávať vedúci NVK genpor. F. Barckhausen.

Vypuknutie druhej svetovej vojny zásadne zmenilo vojenské vzťahy medzi treťou ríšou a SR. Napriek prísľubom o nepoužití slovenskej armády mimo Slovenska prikázal energický gen. Engelbrecht ministrovi národnej obrany gen. Ferdinandovi Čatlošovi, aby slovenské jednotky zaútočili na Poľsko východne od Tatier a v priestore Duklianskeho priesmyku. Čatloš rozkaz splnil, hoci nemal na takéto konanie žiadne politické poverenie. Tým sa Slovensko stalo priamym účastníkom vojny, čo malo ďalekosiahle dôsledky pre jeho budúcnosť. Na jednej strane si upevnilo pozíciu v nacistami ovládanej časti Európy a aj vnútropoliticky sa posilnilo. Na druhej strane týmto aktom zviazalo svoj osud s osudom nacistického režimu v Nemecku, značne oslabilo svoju pozíciu v západných demokratických krajinách a v budúcnosti muselo znášať dôsledky tohto kroku.

Upevnenie pozícií SR vo sfére vplyvu tretej ríše sa viditeľne odrazilo na vzťahoch vo vojenskej a vojensko-politickej oblasti. Úloha NVK sa v podstate skončila podpísaním dohôd z polovice augusta 1939 a jej existencia sa stala bezpredmetnou. Skončením bojových operácií zanikla aj potreba nemeckého styčného generála pri MNO. Gen. Engelbrecht zakončil svoje pôsobenie na Slovensku slávnostným vyznamenávaním slovenských vojakov za účasti gen. Čatloša a formujúcej sa slovenskej generality v Spišskej Novej Vsi začiatkom októbra 1939. Gen. Barckhausen ukončil svoje poslanie na Slovensku k 31. októbru 1939 a bývalý styčný dôstojník mjr. Becker prevzal funkciu nemeckého vojenského atašé na nemeckom vyslanectve, ktorú vykonával až do konca vojny a v ktorej dosiahol hodnosť plukovníka. Poslednou úlohou NVK bolo uzavretie dohody o vyslaní Nemeckej vojenskej misie (NVM) na Slovensko, podpísanej 9. októbra 1939, na základe ktorej vznikli na Slovensku ako súčasti NVM dve zložky – nemecká misia pre pozemné vojsko (od 5. novembra 1939 do začiatku roka 1942 ju viedol genpor. P. von Otto, jeho úlohou bolo pomáhať pri budovaní slovenskej armády podľa nemeckého vzoru) a nemecká letecká misia (na jej čele stál od roku 1939 až do roku 1944 gen. J. Keiper). Pri slovenskom MNO pôsobili od začiatku novembra 1939. Na čele oboch zložiek NVM stál predstavený v hodnosti generála. Reforma armády v tomto duchu sa uskutočnila už v januári 1940 po prijatí nového branného zákona. Na jar začala pôsobiť v Banskej Bystrici Vojenská akadémia, ktorá mala pripravovať nových dôstojníkov pre potreby slovenských ozbrojených síl. Pri MNO sa utvorilo Hlavné vojenské veliteľstvu (hlavný vojenský veliteľ bol až do roku 1944 minister obrany gen. Čatloš), obdoba nemeckého Hlavného veliteľstvo brannej moci. Od 1. októbra 1940 fungovalo Veliteľstvo pozemného vojska v Banskej Bystrici a Veliteľstvo vzdušných zbraní pôsobiace od roku 1942 v Trenčíne. Aj štruktúra nižších organizačných jednotiek slovenských ozbrojených síl sa budovala podľa nemeckého vzoru. Domáce mierové vojsko sa delilo na vojsko zbraní a vojsko služieb a členilo sa na dve divízie.

Nová situácia v slovensko-nemeckých vojenských vzťahoch nastala po rozpútaní nemecko-sovietskej vojny v júni 1941. Bez riadneho vypovedania vojny sa na tejto agresii už od 23. júna podieľali aj vojenské jednotky slovenskej armády. Iniciatívny predseda vlády Vojtech Tuka spolu s ministrom národnej obrany gen. Čatlošom v snahe predbehnúť Maďarsko sa poponáhľali vyslať do vojenských operácií armádne zoskupenie, ktoré v lete 1941 predstavovalo silu vyše 50 000 mužov v bojovom nasadení v poli. Tento počet bol vzhľadom na slovenské pomery silne predimenzovaný a na žiadosť prezidenta Tisa nemecké velenie súhlasilo v septembri 1941 s redukciou na dve divízie (Rýchla a Zaisťovacia) v celkovej sile okolo 16 000 mužov.

Vyslanie a udržiavanie slovenských jednotiek na východnom fronte vyvolalo nové potreby aj vo vojenských slovensko-nemeckých vzťahoch, napríklad zásobovanie stravou, výzbrojou a muníciou, riešenie otázok operačného použitia i nasadenia či operačnej podriadenosti, vzťahy medzi slovenskými a nemeckými vojakmi na fronte a mnoho ďalších problémov, ktoré NVM, v podstate budovaná pre potreby mierovej armády, v existujúcej podobe už nebola schopná plniť. Rozkazom náčelníka Hlavného veliteľstva brannej moci poľného maršala W. Keitela z 18. marca 1942 sa preto pri slovenskom MNO utvorila funkcia nemeckého generála, no slovenská strana nebola ochotná akceptovať tento návrh a rokovania preťahovala až do zrušenia tejto funkcie v septembri 1944. Nakoniec za prvého nemeckého generála pri slovenskom MNO vymenovali genpor. F. Schliepera.

Nemeckému generálovi podliehali všetky nemecké vojenské orgány pôsobiace na území Slovenska (s výnimkou veliteľa ochranného pásma) – nemecká misia pri pozemnom vojsku, nemecká letecká misia, nemecký spojovací dôstojník, nemecký dopravný dôstojník, dôstojník spravodajskej služby a intendant nemeckej brannej moci na Slovensku. Nemecký generál podliehal bezprostredne náčelníkovi Hlavného veliteľstva brannej moci a mal služobné postavenie veliteľa divízie v zaradení veliteľa vojenského okruhu, ktorým bolo celé územie Slovenska.

Mimoriadne energický gen. Schlieper si dokázal vydobyť u slovenskej generality značný rešpekt. To však fungovalo iba dovtedy, pokiaľ nemecké vojská postupovali na východ. Hneď ako sa pomery zmenili, jeho povaha sa veľmi rýchlo dostala do konfrontácie s odpútavajúcimi tendenciami slovenského ministra národnej obrany gen. Čatloša. Po definitívnom zvrate vojny a prevzatí strategickej iniciatívy Spojencami v lete 1943 začali medzi oboma generálmi narastať konflikty. Dôvodov bolo niekoľko. Predovšetkým pôvodne veľkolepá Čatlošova ponuka z mája 1943 na zabezpečenie osádok pre protiletecké kanóny ríšskej protivzdušnej obrany (tzv. Flakhelfer) sa skončila totálnym fiaskom. Z ponúkaných 10 500 mužov bolo MNO na jeseň 1943 schopné zabezpečiť sotva 2500 mužov, ale aj tí sa nakoniec vzbúrili a odmietli sa prezliecť do nemeckých uniforiem. Na to nemecká strana celý nábor zastavila. Omnoho zložitejšia situácia sa vyvinula v poľných jednotkách na východnom fronte. Nemecké ukrutnosti proti civilnému obyvateľstvu a porážky na frontoch totálne rozložili bojovú morálku v oboch divíziách. Množili sa dezercie, a keďže dezertovaní vojaci obyčajne skončili v čs. jednotkách, slovenská vláda sa začala obávať propagandistického účinku zlyhania divízií. Čatloš naliehal na Schliepera, aby nemecká strana súhlasila so stiahnutím oboch divízií na Slovensko. To sa nestalo a Čatlošova obava sa potvrdila, keď v októbri 1943 pri Melitopole prebehlo okolo 2700 slovenských vojakov k Červenej armáde. Nastalo vzájomné obviňovanie a konflikt generálov vyvrcholil v máji 1944, keď poľný maršal Keitel žiadal od Čatloša, aby na základe jeho údajného sľubu postavil 10 slovenských stavebných práporov na opevňovacie práce v predhorí Karpát. Čatloš takýto sľub poprel a obvinil nemeckého generála, že zavádza a dezinterpretuje jeho slová. Schlieperova pozícia sa stala neudržateľná a Hlavné veliteľstvo brannej moci začalo rozmýšľať o jeho vystriedaní. Keitel sa rozhodol pre gen. Engelbrechta, ktorý už roku 1939 pôsobil na Slovensku najskôr ako veliteľ okupačnej armády, neskôr ako veliteľ ochranného pásma a nakoniec ako styčný dôstojník pri MNO. Gen. Čatloš už v zajatí svojich plánov na protinemecký prevrat nemohol pripustiť, aby sa tento skúsený a energický nemecký generál dostal do blízkosti jeho štábu. Cítil v tom silné ohrozenie svojho podujatia. Skúsenosť, ktorú mal z roku 1939, bola viac ako živá, a preto sa rezolútne postavil proti. Napriek tomu, že gen. Engelbrechta schválil už aj Hitler, Čatlošovi sa podarilo jeho menovanie torpédovať. Až 1. augusta 1944 nastúpil do funkcie nemeckého generála pri slovenskom MNO gen. A. von Hubicky. Jeho úloha sa však stala úplne efemérnou. Zápas gen. Čatloša s gen. Schlieperom v rozhodujúcich okamihoch príprav SNP úplne znefunkčnil úrad nemeckého generála pri slovenskom MNO a značne prispel k tomu, že nemecké orgány podcenili procesy prebiehajúce v slovenskej armáde, ako i varovné informácie gen. Schliepera.

Vypuknutie SNP skončilo éru satelitného postavenia slovenského štátu v mocenskej sfére nacistického Nemecka. Predchádzajúce formy ovládania zlyhali a tretia ríša pristúpila k priamej okupácii Slovenska. Tým zanikla i opodstatnenosť orgánov zabezpečujúcich formálnu vojenskú spoluprácu medzi SR a Veľkonemeckou ríšou. Rozkaz poľného maršala Keitela z 26. septembra 1944 zrušil funkciu nemeckého generála pri slovenskom MNO a zanikli i funkcie NVM, ktoré prevzal nemecký veliteľ na Slovensku ako predstaviteľ okupačnej moci. Orgány slovenského štátu síce na okupovanom území formálne ďalej pôsobili, ale ich výkonnú moc kontrolovali nemecké ozbrojené sily. Nemeckým veliteľom na Slovensku sa stal 13. septembra 1944 SS Gruppenführer H. Hofle, čo je však už iná história.

(www.historiarevue.sk(