Červenec 2011

Slovenský protifašistický odboj

Karol Fremal, Ján Stanislav

Všetci slovenskí občania neprijali vyhlásenie autonómie 6. októbra 1938 a vznik samostatného štátu 14. marca 1939 s nadšením. Vytváranie systému vlády jednej politickej strany - Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), zastavenie činnosti a potom rozpustenie všetkých ostatných strán, zákaz ich tlače, vytváranie jednotných kresťanských odborov, jednotnej organizácie mladých ľudí – Hlinkovej mládeže (HM), výčiny polovojenských formácií Hlinkovej gardy (HG), silná protičeská a antisemitská kampaň, orientácia na fašistické štáty, prehlbovanie politickej, vojenskej a hospodárskej závislosti od nacistického Nemecka - to všetko znepokojovalo ľudí iného politického zmýšľania a iných názorov na ďalší vývoj Slovenska.

Živnou pôdou pre opozíciu boli rozličné názorové prúdy, osobitne medzi členmi bývalých politických strán, ako aj zlikvidovaných spoločenských, odborových, mládežníckych, osvetových, kultúrnych a iných organizácií. Okrem nich to boli najmä predstavitelia evanjelickej cirkvi, demokratickými tradíciami prvej ČSR odchovaná značná časť inteligencie, študujúca a robotnícka mládež, vojaci a dôstojníci, ktorí vyšli z čs. armády.

NEKOMUNISTICKÉ HNUTIE ODPORU

Dnes už neobstoja ideologické tvrdenia niekdajšej historiografie o vedúcej a jedinej organizovanej politickej sile antifašistického zápasu - Komunistickej strane Slovenska, hoci bola v ilegalite najlepšie organizovaná. Hneď po vzniku Slovenského štátu (od 21. júla 1939 oficiálne nazývanom Slovenská republika) sa totiž do odboja proti novým pomerom zapojili bývalí členovia aj iných strán, najmä sociálni demokrati, agrárnici, národniari, národní socialisti a aktivisti na nich priamo či nepriamo napojených združení a spolkov.

Okrem komunistov boli najaktívnejší sociálni demokrati. Počas ilegality ich činnosť riadil Ústredný výkonný výbor sociálnodemokratickej strany v Bratislave postupne na čele s Jánom Pociskom, Františkom Zimákom a Danielom Ertlom. Ilegálne skupiny SDS pracovali na celom, najmä však na strednom Slovensku, kde ich organizačná sieť išla do okresov, väčších miest, obcí i do niektorých závodov. K najväčším antifašistickým skupinám patrila organizácia D. Ertla s centrom činnosti vo Zvolene, celoslovenská skupina Miloša Juráša so základňou odboja v Tomášovciach a skupina Stanislava Mareša v Bratislave. Tlačovým orgánom SDS bol časopis Hlas národa. V rokoch 1939 až 1943 pracovali sociálni demokrati v troch základných zložkách hnutia odporu: v rámci komunistického odboja, v ilegálnych skupinách občianskeho odboja a v samostatných odbojových organizáciách SDS. Účasť v komunistickom a nekomunistickom odboji slúžila na ich organizačné a kádrové posilnenie, na dosiahnutie väčšieho vplyvu a zvýšenie aktivity. Súčasne mu vtlačila aj špecifické črty - delenie sociálnej demokracie na ľavé krídlo spolupracujúce s KSS a na pravé, ktoré sa orientovalo na koordináciu s občiansko-demokratickým odbojom.

V ilegalite pôsobili desiatky odbojových skupín bývalej agrárnej, národnej a národnosocialistickej strany. K najväčším patrili zoskupenia okolo Jána Lichnera, Vavra Šrobára, Jána Ševčíka, Jána Ursínyho, Jozefa Lettricha a Pavla Neckára. Najviac členov mali československy a všeslovansky orientované skupiny (aj spravodajské), v ktorých pracovali stovky odbojárov. K najznámejším sa zaraďovala Flóra pod vedením Kvetoslavy Viestovej, Justícia (Karol Koch), Demec (Michal Zibrin a Vladimír Velecký), Obrana národa na Slovensku (Josef Dřímal) a Všeslovanská revolučná organizácia (J. Zelinka-Winter). Antifašistickí vojaci a dôstojníci často pracovali v ,,civilných“ odbojových skupinách, ale neskôr vznikli aj čisto vojenské - napríklad Victoire, či zoskupenia podplukovníkov Mirka Vesela, Františka Urbana a Jána Goliana.

EVANJELICI PROTI ĽUDÁCKEMU REŽIMU

Príslušníci evanjelickej cirkvi sa nikdy nezmierili so zánikom prvej ČSR a s existenciou ľudáckeho režimu. Mali výhrady aj k politickému zneužívaniu katolicizmu. Až na malé výnimky nevstupovali do HSĽS, HG a HM. Mladí ľudia sa organizovali vo Zväze evanjelickej mládeže (SEM). Evanjelickí kňazi pôsobili v protiľudáckom, protinacistickom a československom duchu. K organizovaným prejavom nesúhlasu patrili púte na Bradlo pri výročiach tragickej smrti Milana R. Štefánika, na ktorých sa evanjelici zúčastňovali v tisícoch odmietajúc ľudácke hodnotenie činnosti generála Štefánika. Podobný charakter mali aj zjazdy SEM v Banskej Bystrici (1939) a v Liptovskom sv. Mikuláši (1940). Ďalšie zjazdy štátne orgány zakázali. Z toho istého dôvodu zrušili aj niektoré letné tábory mládeže (Brezová pod Bradlom). Časopis Cirkevné listy, ktorý často uverejňoval protiľudácke články, bol niekoľkokrát cenzurovaný, 15. januára 1940 úplne zastavený. Za vydávanie a rozširovanie ilegálnych letákov pri príležitosti 25. výročia vzniku ČSR úrady dočasne zastavili činnosť evanjelického spolku a vydavateľstva Tranoscius.

Otvorené prejavy nesúhlasu evanjelických duchovných súviseli s protestmi proti výčinom HG (Pamätný spis Spolku evanjelických kňazov z 21. novembra 1939) a proti prenasledovaniu a deportáciám židovského obyvateľstva (Stanovisko evanjelických biskupov a kňazov z mája 1942). Do odboja sa zapojili desiatky kňazov, napríklad Fedor Rupeldt zo Žiliny, Jur Chochoľ z Tomášoviec, Ján Chabada zo Slovenskej Ľupče, Vojtech Hruška zo Sučian, Ľudovít Šenšel z Liptovskej Porúbky, Pavel Neckár z Prešova, Pavel Uhorskai z Popradu, Peter Škodáček z Púchova, Pavol Hronec z Hronseku, P. Valach z Turej Lúky, Pavel Chorvát zo Slatiny, Ján Michalec z Pustých Úľan, Ján Zeman z Trenčína, Ivan Kolesár z Kochanoviec, Július Dérer z Kráľovej Lehoty, Jozef Juráš z Liptova, Juraj Holčík, Ján Bakoss z Banskej Bystrice, Jozef Bučko z Turčianskeho Sv. Martina, Pavel Tomko z Východnej, Martin Abrahám z Liptovskej Kokavy, L. Pavlas z Liptovskej Porúbky, E. Janota z Pribyliny, J. Strelec a Ľudovít Hrdlička z Novohradu, Ján Lichner z Brezovej pod Bradlom, či Pavel Styk z Majera.

Mnohí občania evanjelického vierovyznania pôsobili v odboji ako vedúci činitelia nekomunistického smeru: Ján Lichner, Michal Zibrin, Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko, Peter Zaťko, Martin Kvetko, Daniel Ertl, Miloš Juráš, Viliam Žingor atď. Nie náhodou sa na strednom Slovensku aktívne zapojil do SNP najmä Turiec, horný Liptov, Gemer, Novohrad, dolná Orava, mestá Banská Bystrica, Zvolen, Brezno nad Hronom, Martin a Liptovský sv. Mikuláš, na západnom Slovensku Brezová pod Bradlom, okolie Myjavy, Turej Lúky, Podjavorie a Uhrovecká dolina, kde žili súvislé enklávy evanjelického obyvateľstva.

SOLIDARITA SLOVANOV

Myšlienka vzájomnosti, priateľstva a spolupráce všetkých slovanských národov počas 2. svetovej vojny nesporne zohrala významnú úlohu. Pomohla zapojiť do odboja tisíce slovenských vlastencov. Všeslovanské hnutie vo všetkých slovanských krajinách sa stalo aktom obrany proti hitlerovskému Nemecku a jeho satelitom, teda aj proti horthyovskému Maďarsku. S pôsobením tejto myšlienky sa priamo alebo nepriamo spájali viaceré významné akcie odporu aj na Slovensku. Vzbury a nepokoje vojakov v Kremnici, Banskej Štiavnici, Brezne, Liptovskom sv. Mikuláši, Levoči, Kežmarku a vo Zvolene proti účasti na vojne proti Poľsku v septembri 1939 znamenali prvý vážnejší otras ľudáckeho režimu. Účasť Slovenska na vojne proti Sovietskemu zväzu po boku hitlerovského Nemecka postupne viedla k prehĺbeniu permanentnej krízy režimu a v konečnom dôsledku spôsobila rozklad jeho najdôležitejšej mocenskej opory - slovenskej armády.

V rokoch 1938 až 1945 vznikali rozličné ilegálne odbojové skupiny, ktorých programom nebolo len obnovenie ČSR, ale aj povojnová spolupráca, priateľstvo a zjednotenie všetkých slovanských národov. Išlo napríklad o Všeslovanskú revolučnú organizáciu, ktorá pôsobila na území celého Slovenska, Československý národný protiboj (Záhorie), Priateľ Slovanov, Strana slovanského zjednotenia, Zväz všeslovanskej jednoty (východné Slovensko), Adamov značka Osipenko (Brezno, Hnúšťa), či spolok Mor ho! (Banská Bystrica, Zvolen, Radvaň, Harmanec).

Pôsobnosť všeslovanskej myšlienky možno dokumentovať aj z iných foriem odboja. Napríklad z politického, vojenského a hospodárskeho spravodajstva jednotlivcov a skupín v prospech Poľska pred jeho prepadnutím, z pomoci českým, poľským, juhoslovanským, ruským, bieloruským a ukrajinským utečencom, z existencie desiatok druhov slovansky zameraných letákov, z ilegálnych časopisov Slaviansky hlas, Slovan, z článkov v časopisoch Hlas národa, Jánošík, Útok, z názvov partizánskych jednotiek: brigáda Za slobodu Slovanov, z existencie niekoľkých partizánskych oddielov Slovan atď. Vo všetkých hlavných programových dokumentoch odboja (Ohlas Ústredného RNV, Vianočná dohoda a Deklarácia SNR) nájdeme zdôraznenie myšlienky priateľstva a spolupráce so slovanskými národmi.

MLÁDEŽ V ODBOJI

V rokoch 1939 až 1943 sa do odboja zapojila aj demokraticky, československy a všeslovansky orientovaná mládež. Jej programom bol zápas za obnovenie čs. štátnosti. Väčšinu tvorili stredoškolskí a vysokoškolskí študenti, bývalí sokoli, skauti, členovia mládežníckych organizácií predmníchovských politických strán a SEM, učni a mladí robotníci. Už v roku 1938 vznikli dve najväčšie odbojové združenia - Revolučná mládež Slovenska a Všeslovanská revolučná organizácia s organizačnou sieťou po celom Slovensku. Aj keď RMS pracovala pod priamym vplyvom ilegálnej KSS, jej jadro tvorili študenti, učni a mladí robotníci bez straníckej príslušnosti. V aktivite nekomunistického odboja v rokoch 1939 až 1943 prevažovala organizačná činnosť, práca na vydávaní a rozširovaní ilegálnej tlače, letákov a iné formy propagandy proti fašizmu a domácemu totalitnému režimu. Významnou zložkou sa stalo zabezpečovanie ilegálnych prechodov do zahraničia (v roku 1939 do Poľska, po jeho vojenskej porážke do Maďarska) politicky a rasovo prenasledovaných občanov, českých dôstojníkov, vojakov, letcov a študentov, ktorí smerovali do čs. zahraničných vojenských jednotiek. Cez slovenské územie tak prešlo okolo 3500 Čechov.

Dôležitou formou odbojovej činnosti bolo politické, hospodárske a vojenské spravodajstvo v prospech čs. exilových politických a vojenských orgánov, udržiavanie pravidelného osobného (Švajčiarsko, Juhoslávia do apríla 1941, Turecko, Švédsko) a rádiotelegrafického spojenia.

Dominovala tiež materiálna a finančná pomoc všetkým odbojovým zložkám, zatknutým a prenasledovaným odbojárom a ich rodinám, zásobovanie prvých partizánskych skupín a všestranná pomoc sovietskym, českým, poľským, juhoslovanským, či francúzskym zajatcom a utečencom. Tlačovými orgánmi nekomunistického odboja, okrem spomínaného Hlasu národa, boli celoslovenské ilegálne časopisy Útok, Ohlas a periodiká regionálneho charakteru.

NAJORGANIZOVANEJŠIA ZLOŽKA

Po novembri 1989 sa objavili v slovenskej historickej vede pokusy negovať a zamlčiavať fakty súvisiace s komunistickým odbojom. Ide o opačný extrém toho, čoho sme boli svedkami po februári 1948, keď sa monopolného hodnotenia hnutia odporu zmocnila KSČ. Komunistický odboj tvoril jednu z najvýznamnejších odbojových zložiek a jeden z hlavných politických prúdov na Slovensku v rokoch 1938 až 1945. Predstavoval najorganizovanejšiu zložku hnutia odporu, ktorú aj najviac postihovali represie policajných a bezpečnostných orgánov slovenského štátu. Jedným z prvých opatrení autonómnej vlády bolo, že 9. októbra 1938 zastavila činnosť organizácií KSČ na Slovensku. Súčasne sa uskutočnili prehliadky v jej úradných miestnostiach a v súkromných bytoch jej funkcionárov. Prezídium Krajinského úradu v Bratislave nariadilo 15. októbra rozpustiť aj odborové, spoločenské a iné inštitúcie, ktoré pracovali pod vplyvom KSČ. O niekoľko týždňov neskoršie zastavili úrady činnosť aj socialistickým stranám (sociálnodemokratickej a národnosocialistickej). Definitívne rozpustenie všetkých strán a ich odborových zväzov a spoločenských organizácií prišlo vo februári 1939. Zároveň prestali vychádzať ich tlačové orgány. Podobne ako komunisti, aj sociálni demokrati, národní socialisti, časť členov agrárnej a Slovenskej národnej strany, ktorí nesúhlasili so spojením s HSĽS, boli donútení opustiť svoje pozície v štátnych, miestnych a verejných zastupiteľských orgánoch. V druhej polovici októbra 1938 sa vytvorilo ilegálne Krajinské vedenie KSČ na Slovensku (Július Ďuriš, Karol Bacílek a Koloman Moškovič). Vznikli štyri oblasti ilegálnej KSS – bratislavská (Ján Osoha), banskobystrická (Karol Černocký), žilinská (Ľudovít Benada) a prešovská (Pavel Tonhauser). Neskoršie pribudla aj trenčianska na čele s Jánom Svitekom.

Oblasti ilegálnej KSS pozostávali zo straníckych okresov a tie z miestnych a závodných organizácií. Najmenšou jednotkou ilegálnej štruktúry bola stranícka bunka, ktorá sa skladala z 3 až 7 členov. Najvyšším orgánom strany bolo ústredné vedenie. V rokoch 1939 – 1944 sa ich vystriedalo päť. Ústrednou osobnosťou v prvých troch bol Ján Osoha.

V prvých rokoch existencie slovenského štátu odbojová činnosť komunistov pozostávala z budovania organizačnej siete, z propagandy a agitácie proti fašizmu, z rozširovania ilegálnej tlače a letákov, materiálnej a finančnej podpory zatknutým odbojárom a ich rodinám a zo získavania ľudí do odbojovej práce. Hlavným tlačovým orgánom bol ilegálny časopis Hlas ľudu. Vychádzali aj regionálne noviny a časopisy: Pravda slovenskej mládeže, Iskra, Kladivo (nemecká verzia Der Hammer), Správy KTK, Boľševická zástava, Hlas dediny, Považské zvesti a ďalšie.

PRVÉ JÁNOŠÍKOVSKÉ DRUŽINY

Po prepadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom 22. júna 1941 sa protifašistický odboj na Slovensku, predovšetkým komunistický, zaktivizoval. V rokoch 1942 a 1943 sa pristúpilo k účinnejším formám boja vrátane diverzií, sabotáží a zakladania partizánskeho hnutia. Prvé bojové jánošíkovské družiny vznikli na západnom Slovensku (skupina Janka Kráľa), na strednom (Sitno a Vtáčnik), na východnom (Pavel Boroš), neskoršie v Turci (Viliam Žingor) a v Slánskych vrchoch (Ľudovít Kukorelli). Ich členmi boli odbojoví pracovníci, politicky a rasovo prenasledovaní občania, dezertéri zo slovenskej armády a sovietski občania – utečenci z nemeckých zajateckých a koncentračných táborov. Niektoré z nich policajné orgány rozbili (skupiny J. Kráľa a P. Boroša) už v roku 1942, iné pretrvali až do vypuknutia SNP (Sitno, Vtáčnik, V. Žingor, Čapajev-Kukorelli). V tomto období sa z iniciatívy KSS objavili aj prvé pokusy o zjednotenie hlavných odbojových zložiek a o vytvorenie spoločného vrcholného orgánu. V marci 1942 vznikol v Bratislave Ústredný revolučný národný výbor, ktorého členmi boli komunisti Pavel Stahl, Miloš Hrušovský, spisovateľ Fraňo Kráľ a bývalý agrárnik Milan Polák. Jeho členov čoskoro zatkla Ústredňa štátnej bezpečnosti. Na jeseň 1942 ÚRNV obnovil svoju činnosť s novými členmi - Michalom Falťanom a Jánom Púllom za KSS, Františkom Komzalom za sociálnu demokraciu a Igorom Daxnerom za občiansky odboj. ÚRNV vydal Ohlas k slovenskému národu a Smernice pre organizáciu národno-revolučných výborov. Výsledkom bol vznik prvých revolučných národných výborov (RNV) vo Zvolene, Bratislave, Žiline, Priekope, Čiernom Balogu, Liptovskej Porúbke atď. Sľubnú činnosť ÚRNV prerušilo zatknutie jeho členov v apríli 1943.

Z hľadiska zjednocovania odboja bol dôležitý program jednotlivých hnutí a smerov. Zatiaľ čo nekomunistický odboj počas celej ilegality bojoval za obnovenie ČSR, komunistický sa v rokoch 1939 až 1943 orientoval na pripojenie Slovenska k ZSSR. Heslo Za sovietske Slovensko prežívalo v KSS v niektorých regiónoch až do vypuknutia SNP, prípadne aj v jeho priebehu (Zjednocovací zjazd KSS a SDS, Konferencia závodných výborov a dôverníckych zborov), ba dokonca aj na konferenciách KSS v jarných mesiacoch 1945 na oslobodenom území východného Slovenska. Bol to program od samého začiatku chybný a škodlivý najmä pre spoločné akcie všetkých zložiek hnutia odporu. S heslom sovietskeho Slovenska skoncovalo až piate ilegálne ústredné vedenie KSS v zložení Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, ktoré sa orientovalo na spoluprácu s ostatnými odbojovými silami s programom vytvorenia novej ČSR, kde by mal mať slovenský národ rovnoprávne postavenie s českým. K zmene politickej línie komunistov prispelo podpísanie Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi čs. exilovou vládou v Londýne a ZSSR 12. decembra 1943 v Moskve.

ILEGÁLNA SLOVENSKÁ NÁRODNÁ RADA

Po vzniku ilegálnej SNR a prijatí jej programového dokumentu Vianočnej dohody (december 1943) sa rozprúdila spolupráca hlavných odbojových politických i nepolitických smerov na príprave celonárodného ozbrojeného vystúpenia proti fašizmu a totalitnému režimu. Išlo o zjednotenie všetkých významnejších protifašistických síl, vytvorenie vrcholného odbojového orgánu a jeho programu, vrátane vzniku regionálnych územných odbojových orgánov - ilegálnych miestnych, okresných a oblastných RNV. V druhej polovici roka 1943 nastala priaznivejšia situácia pre zjednotenie slovenského odboja a vytvorenie jeho vrcholného orgánu. Na jeseň z iniciatívy členov 5. ilegálneho ústredného vedenia KSS vznikla ilegálna Slovenská národná rada zložená z troch zástupcov komunistického (Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský) a z troch zástupcov občianskeho odboja (Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko). Neskoršie do nej pribrali sociálneho demokrata Ivana Horvátha a národohospodára Petra Zaťka. Za komunistický odboj boli v ilegálnej SNR zastúpení všetci členovia ústredného vedenia KSS. Šmidke prezentoval zahraničné (moskovské) vedenie KSČ a v komunistických kruhoch, najmä na strednom a západnom Slovensku, mal autoritu vďaka svojej činnosti v strane už od roku 1921. Novomeský bol známy v radoch ľavicovej inteligencie, ale aj medzi prostými robotníkmi ako novinár, redaktor, básnik a publicista. Hoci bol Husák z 5. ilegálneho vedenia najschopnejším politikom, autorom väčšiny kľúčových dokumentov a zámerov, komunistickí odbojári ho nepoznali z predvojnovej práce v strane a výraznejšie sa nezapísal ani v protifašistickom hnutí do jesene 1943.

Tak ako vo vedení KSS, tak aj v ilegálnej SNR chýbal typický predstaviteľ komunistického robotníckeho hnutia, akými boli v tomto čase napríklad Anton Ťažký, Róbert Gottier, Gejza Lacko, Emil Peťko, či Ján Mazúr. Členovia ilegálnej SNR okrem Ursínyho svojím rangom nepredstavovali celoslovenský územný aspekt, zastupovali výlučne Bratislavu, prípadne západné Slovensko (Horváth), hoci najsilnejší odboj v rokoch 1943 a 1944 pôsobil na strednom a východnom Slovensku.

Josko sa dostal do SNR najmä ako Ursínyho švagor a majiteľ vhodného bytu v Bratislave na konšpiračné schôdze. Pred vojnou bol národným socialistom. Horváth do roku 1943 nepracoval v odboji. Do Národnej rady sa dostal ako krajan Novomeského a saturoval v tomto orgáne absentujúci post sociálneho demokrata. Ako jediný člen ilegálnej SNR po vypuknutí Povstania neprišiel do Banskej Bystrice. Najväčším nedostatkom SNR v jej zložení bolo, že z príprav Povstania vylúčili Vavra Šrobára a jeho skupinu. Týmto aktom si skomplikovala vzťahy k zahraničnému vedeniu čs. odboja, spôsobila dvojkoľajnosť v zakladaní a činnosti ilegálnych RNV a zhoršenie vzťahov medzi komunistickým a nekomunistickým bojom proti ľudáckemu režimu. V Národnej rade chýbali aj iní predstavitelia nekomunistického odboja, napríklad Kvetoslava Viestová, Karol Koch, Ján Ševčík, Viliam Žingor atď.

PRÍPRAVA NA OZBROJENÉ VYSTÚPENIE

V decembri 1943 členovia ilegálnej SNR prijali programový dokument Vianočnú dohodu, ktorá proklamovala obnovenie ČSR na demokratických princípoch s rovnoprávnym postavením slovenského národa. S pomocou svojho vojenského orgánu - Vojenského ústredia na čele s pplk. Jánom Golianom a s ilegálnymi RNV v obciach a mestách začala pripravovať národ a armádu na ozbrojené vystúpenie proti nacistickému Nemecku a domácemu kolaborantskému režimu. V súvislosti s vojenskými prípravami Povstania sa pre vedúce odbojové orgány kľúčovou otázkou stala koordinácia s približujúcou sa Červenou armádou. Sovietske velenie malo informácie o situácii na Slovensku a o príprave Povstania z viacerých zdrojov a kanálov. Pochádzali od vlastnej spravodajskej siete, ktorá pôsobila na slovenskom území, a od júna 1944 aj prostredníctvom správ od generála Heliodora Píku, náčelníka čs. vojenskej misie v Moskve. Po 26. júli dostávali pravidelné hlásenia od partizánskych skupín, od členov vojenskej delegácie zo Slovenska pod velením npor. Jána Koreckého (odlet jeho skupiny do ZSSR sa uskutočnil 2. augusta z letiska Tri duby) a od oficiálnej delegácie SNR a jej Vojenského ústredia Karola Šmidkeho a Mikuláša Ferjenčíka, ktorá odletela 4. augusta z poľného letiska Mokraď pri Liptovskom Hrádku. Napriek tomu sa nepodarilo skoordinovať povstaleckú akciu s rýchlym prienikom a postupom Červenej armády na Slovensko cez karpatské priesmyky. Jednou z podstatných príčin tohto neúspechu bola nedôvera stalinského vedenia ZSSR k demokratickým antifašistickým vystúpeniam.

OPERAČNÝ TROJUHOLNÍK ZUZANA

Vojenské prípravy na ozbrojené vystúpenie tak ako politické (SNR a Šrobár) išli po dvoch líniách. Hlavnou ozbrojenou silou Povstania mala byť slovenská armáda. Tú na boj proti nemeckému nacizmu pripravovali Vojenské ústredie SNR, ale aj generál Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany. Jeho plán vojenského prevratu vošiel do histórie pod názvom Čatlošovo memorandum. Podstatou bolo uchovanie slovenskej štátnosti aj po skončení 2. svetovej vojny. Táto dvojkoľajnosť najmä v prvých dňoch SNP spôsobila vážne dôsledky. Vojensky zlyhalo západné Slovensko a najciteľnejšou stratou bolo odzbrojenie východoslovenskej armády, ktorá mala zohrať kľúčovú úlohu v prieniku sovietskych vojsk cez karpatské priesmyky a zároveň predstavovala najlepšie vyzbrojenú časť slovenskej armády.

Vojenské ústredie počas jarných a letných mesiacov roku 1944 rozpracovalo vojenské prípravy na celonárodné ozbrojené Povstanie. Pôsobilo v budove Veliteľstva pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici v zložení pplk. Ján Golian (veliteľ Vojenského ústredia ilegálnej SNR), pplk. Mikuláš Ferjenčík (saturoval vo vojensko-politických záležitostiach), mjr. Július Nosko (personálne a taktické záležitosti), mjr. Jozef Marko (Golianov pobočník pre materiálno-technické záležitosti), mjr. Anton Cyprich (mal na starosti výzbroj a kontakty s partizánmi) a kapitán v zálohe Milan Polák (styk medzi Vojenským ústredím a ilegálnou SNR).

Uvedení dôstojníci a ich spolupracovníci využívali svoje služobné funkcie na VPV a na Veliteľstve brannej výchovy v Banskej Bystrici na prípravu vystúpenia armády. Okrem iného vymedzili základný operačný priestor Povstania v stredoslovenskom horskom regióne na severe pohorím Nízke Tatry, na východe okrajmi Slovenského Rudohoria, na juhu horstvami Poľany a Javoria, na západe Kremnickými vrchmi a Veľkou Fatrou. Tento priestor vstúpil do histórie ako operačný trojuholník Brezno – Banská Bystrica – Zvolen s krycím názvom Zuzana. Vojenské ústredie vypracovalo vojenský plán Povstania v dvoch variantoch. Prvý počítal s vystúpením slovenských povstalcov v koordinácii s Červenou armádou a druhý sa mal uskutočniť bez ohľadu na stav príprav, ak nacistické Nemecko prikročí k vojenskému obsadeniu Slovenska.

HOSPODÁRSKA STRÁNKA POVSTANIA

Zásluhou predstaviteľov nekomunistického odboja na čele s Petrom Zaťkom, Imrichom Karvašom, Daliborom Milošom Krnom, Jánom Klinovským, Jozefom Stanekom a pplk. Henrichom Makoňom v spolupráci s miestnymi odbojovými silami a ilegálnymi RNV zabezpečili Povstanie po hospodárskej stránke. Pod rozličnými zámienkami - najmä ochrany pred americkým bombardovaním - sa im podarilo na budúcu základňu SNP presunúť veľké zásoby potravín (sklady v Turci a na Horehroní), vojenského materiálu (Banská Bystrica, Zvolen, Brezno, Martin, Ružomberok), vojenskej obuvi a kože (Šimonovany, Baťovany, Liptovský Mikuláš), šatstva, textílií a uniforiem (Banská Bystrica, Ružomberok, Martin, Vrútky), zbraní a munície (Zemianske Kostoľany, Brezno, Harmanec, Trstená, Kvetnica), pohonných hmôt (Zemianske Kostoľany, Trstená, Dubová), liekov a zdravotníckych potrieb (nemocnice v Banskej Bystrici, Martine, Ružomberku, Tisovci, Podbrezovej, vo Zvolene, na Sliači), dopravných prostriedkov, stavebného materiálu – železo, klince, drôt a armatúru (Podbrezová, Hronec, Piesok), drevo (početné píly na Horehroní). Dostatok finančných prostriedkov - vyše troch miliárd korún zabezpečil guvernér Slovenskej národnej banky Karvaš v spolupráci s Viliamom Paulínym a Karolom Markovičom v jej banskobystrickej filiálke. Hospodárski pracovníci odboja presadili aj vydanie dvojmesačných potravinových dávok pre celé obyvateľstvo Slovenska krátko pred vypuknutím SNP. Vďaka týmto opatreniam sa povstalecké územie neocitlo hneď v prvých dňoch v ťažkej ekonomickej, zásobovacej a finančnej kríze.

ZAČNITE S VYSŤAHOVANÍM!

Po príchode sovietskych partizánskych organizátorských skupín (júl a august 1944) a po ich preformovaní na početné partizánske jednotky vyzbrojené zbraňami zo skladov slovenskej armády sa začala najmä na strednom Slovensku aktívna partizánska činnosť. Predstavitelia SNR a Vojenského ústredia sa ju usilovali zastaviť alebo aspoň obmedziť, pretože provokovala predčasný nemecký vojenský zásah. Pritom najmä vojenské prípravy Povstania sa ešte nedokončili. Nebol známy ani výsledok Šmidkeho misie v Moskve o koordinácii vojenských akcií. Sovietski partizánski velitelia však nerešpektovali najvyššie domáce odbojové orgány. V druhej polovici augusta uskutočnili desiatky prepadových a deštrukčných akcií. Okrem toho rozpútali teror proti nemeckému civilnému obyvateľstvu a exponentom ľudáckeho režimu. Obsadili celý rad obcí a miest v Turci, Liptove a na Horehroní. Partizánska činnosť sa zintenzívnila po 24. auguste, keď Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve dal oficiálny súhlas na bojové akcie všetkým podriadeným jednotkám na Slovensku. Nacistické Nemecko sa rozhodlo pre povážlivo narastajúcu partizánsku aktivitu vojensky zasiahnuť, a tým prakticky určilo začiatok Povstania v jeho nevýhodnom - obrannom variante. V dôsledku neuvážených a predčasných akcií partizánskych jednotiek, ktorým sa ilegálna SNR a jej vojenské vedenie neúspešne usilovali zabrániť, vstúpili nemecké okupačné vojská 29. augusta na slovenské územie. Po večernom rozhlasovom prejave F. Čatloša, v ktorom oznámil príchod nemeckých jednotiek a vyzval slovenských vojakov a dôstojníkov, aby nekládli odpor a boli im nápomocní, členovia Vojenského ústredia odoslali vojenským útvarom a posádkam na Slovensku rozkaz: „Heslo – Začnite s vysťahovaním! - platí od 20,00 hodiny dnešného dňa.“ Jeho prostredníctvom nariadili otvorený ozbrojený boj a odpor proti okupačným vojskám.

V Banskej Bystrici sa pokúsili zmocniť budovy VPV plukovníci Ondrej Zverin a Viliam Kanák, ktorí sa orientovali na generálov Ferdinanda Čatloša a Augustína Malára. Vďaka rozhodnému vystúpeniu bratov pplk. Mirka Vesela a mjr. Milana Vesela, pplk. Miloša Marka, npor. Oskara Lichnera a kpt. Milana Poláka spolu so skupinou vojakov a poddôstojníkov sa budova ocitla v rukách povstalcov. Členovia Vojenského ústredia mohli odtiaľto začať riadiť povstalecké posádky najprv v Banskej Bystrici a potom aj na celom oslobodenom území. Večer a v noci z 29. na 30. augusta 1944 sa Banská Bystrica ocitla pod kontrolou povstalcov. V tú noc do mesta prišli spojené partizánske jednotky z brigád kapitána Alexeja S. Jegorova (1. čs. partizánska brigáda J. V. Stalina), npor. Ernesta Bielika (partizánska brigáda Jánošík) a npor. Ladislava Sečanského (partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku). Spoločnej akcii velil kpt. Anatolij P. Ržeckij. Vojensko-partizánsky zásah ráno 30. augusta zlikvidoval odpor členov nemeckej vojenskej misie. Po dohode s Golianom partizáni zabezpečili obranu letiska Tri duby.

PRVÉ BOJOVÉ STRETNUTIA NA POVAŽÍ

V predpoludňajších hodinách 29. augusta cez Vlársky a Jablunkovský priesmyk prenikli na Slovensko prvé transporty nemeckých jednotiek bojovej skupiny von Ohlen a Junck, ktoré od 4. septembra vystupovali ako 178. divízia pancierových granátnikov Tatra. Vojaci a dobrovoľníci žilinskej posádky ich pri Hričove a Brodne privítali paľbou pechotných zbraní. Večer, po obdržaní dôkazov, že ide o vojenskú okupáciu, Ján Golian vydal všetkým posádkam a útvarom na Slovensku rozkaz na ozbrojený odpor. Začalo sa Slovenské národné povstanie. Z hľadiska vojenskej pripravenosti predčasne, no z aspektu akútneho nebezpečia odzbrojenia slovenskej armády a priamej okupácie krajiny v pravý čas.

Súčasne s prvými bojmi povstaleckých vojakov, dobrovoľníkov a partizánov pri Hričove a Brodne, v Žiline a Strečnianskej tiesňave, neskoršie pri Topoľčanoch, Kozárovciach a na hornej Nitre, pri Poprade a Telgárte s útočiacimi divíziami a bojovými skupinami SS a Wehrmachtu sa 29. až 31. augusta vytvorilo na strednom, severnom, južnom, čiastočne aj na západnom a východnom Slovensku súvislé povstalecké slobodné územie. Spolu išlo o 25 vtedajších okresov na rozlohe asi 20-tisíc štvorcových kilometrov. To predstavovalo 45 percent územia a 38,4 percenta obyvateľov vtedajšieho Slovenska.

Protiľudácky prevrat zabezpečili dôstojníci a vojaci slovenskej armády. V spolupráci s Vavrom Šrobárom pripravili prvé výzvy k obyvateľstvu - Proklamáciu Vojenského revolučného vedenia a Proklamáciu predsedníctva Ústredného národného výboru. Obe vysielal Slobodný slovenský vysielač o 11. hodine predpoludním 30. augusta. Ešte predtým o 9. hodine vznikol prvý celoslovenský povstalecký orgán - Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku, ktoré riadilo boje povstaleckých vojakov a dobrovoľníkov proti útočiacim nacistickým jednotkám. Hoci Slovensko bojovalo už tretí deň proti okupačnej armáde, na slobodnom území politickú, výkonnú, zákonodarnú a správnu moc ešte stále neprevzal ústredný reprezentatívny orgán. Členovia ilegálnej SNR (okrem Ursínyho) boli mimo povstaleckého územia. V Banskej Bystrici sa však z politických a vojenských dôvodov viac ako akútne pociťovala neexistencia ústredného politického orgánu. Preto členovia banskobystrického RNV v spolupráci so Šrobárom vyvinuli iniciatívu na založenie takéhoto orgánu a zvolali zjazd národných výborov, na ktorom sa mal vytvoriť Ústredný národný výbor. Neskôr bola táto iniciatíva podrobená ostrej kritike. Šrobára, Goliana a členov RNV v Banskej Bystrici, vrátane tamojších komunistických funkcionárov, obvinili z uzurpovania moci a zo snahy vynechať SNR z politického vedenia Povstania. Nakoniec však muselo dôjsť ku kompromisu.

Prvého septembra 1944 sa vytvorila v Banskej Bystrici povstalecká SNR, v ktorej jedným z dvoch predsedov sa stal Vavro Šrobár za nekomunistický odboj a druhým komunista Karol Šmidke. S Deklaráciou SNR z 1. septembra a Prehlásením KSS z 2. septembra sa teda verejnosť mohla oboznámiť až na štvrtý, respektíve piaty deň od začiatku ozbrojeného boja.

POLITICKÉ VEDENIE POVSTANIA

Národná rada prevzala politické vedenie Povstania ako vrcholný orgán zákonodarnej, výkonnej a vládnej moci na Slovensku. Stala sa revolučným parlamentom. Tvorilo ho Predsedníctvo a Plénum SNR, ktorému sa zodpovedali zo svojej činnosti jednotlivé povereníctva a ich riadiaci pracovníci v paritnom zastúpení komunisti a nekomunisti. Plénum ako najvyšší orgán malo 50 členov – 24 komunistov (vrátane sociálnych demokratov) a 24 predstaviteľov občianskeho odboja, ktorý sa formoval v Demokratickom klube, neskoršie v Demokratickej strane. Členmi pléna boli aj vojenskí velitelia povstaleckej armády generáli Ján Golian a Rudolf Viest. Plénum od 5. septembra do 23. októbra 1944 zasadalo 15-krát, pričom prerokovalo a schválilo 40 rozličných nariadení a zákonov, ktoré rámcovo usmerňovali vnútropolitický život na povstaleckom území.

Dvanásteho septembra sa konalo 4. zasadnutie SNR s hlavným bodom programu - zriadenie Rady na obranu Slovenska. Jej prvoradou úlohou bolo organizovať obranu slobodného územia, riešiť všetky otázky vyplývajúce z bojovej činnosti povstaleckej armády a partizánskych jednotiek. Predsedom sa stal veliteľ 1. ČSA na Slovensku Golian, neskôr Viest. Okrem predsedu boli členmi Rady dvaja zástupcovia SNR, traja predstavitelia povstaleckej armády a dvaja zástupcovia Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) na Slovensku.

Na oslobodenom území došlo k revolučnému prevzatiu moci miestnymi a okresnými RNV, ktoré vystúpili z ilegality. Organizovali nábor záložníkov do povstaleckej armády a dobrovoľníkov do partizánskych oddielov, vydali prvé vyhlásenia, mobilizačné vyhlášky a zabezpečovali normálny chod politického a hospodárskeho života. Podobne ako orgány SNR, aj RNV boli paritne zložené z komunistov a nekomunistov.

NOVINÁRI A HERCI

Pre správnu orientáciu povstaleckej verejnosti, úradov, RNV a ozbrojených zložiek malo veľký význam vysielanie Slobodného slovenského vysielača, ktorý sa po prvýkrát ozval 30. augusta 1944 predpoludním. Nemecké bombardovacie lietadlá sa ho pokúšali umlčať už večer toho dňa a potom 2. septembra. Napriek poškodeniu technického zariadenia v dôsledkoch náletov, povstalecké rozhlasové vysielanie pokračovalo až do 27. októbra.

Okrem povstaleckého rozhlasu sa významným nástrojom informovanosti verejnosti o aktuálnych otázkach doma a v zahraničí stala povstalecká ústredná a regionálna tlač. V Banskej Bystrici, vo Zvolene a v iných mestách vychádzalo šesť denníkov, jeden týždenník a desať pravidelných regionálnych novín a časopisov. Tlačovým orgánom KSS bola Pravda, sociálnej demokracie zvolenský Hlas národa, rodiacej sa Demokratickej strany Čas a Národnie noviny. Denník Bojovník bol tlačovým orgánom 1. čs. armády na Slovensku a harmanecký Útok zase novinami partizánskych jednotiek. Týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo Nové slovo vychádzal od 24. septembra do 22. októbra. Povereníctvo školstva a národnej osvety vydávalo od 11. septembra nástenné noviny Hlas ľudu. V Ružomberku vychádzal dvojtýždenník Vpred (neskôr v Liptovskej Osade ako Najnovšie správy časopisu Vpred), v Tisovci Zvesti z našej(neskoršie tisovskej) posádky, v Prievidzi Povstanie, v Kremnici mládežnícky časopis Pokrok, Hlas Gemera v Hnúšti, Zvesti v Modrom Kameni, Napred v Klenovci, Náš boj v Dobšinej, na Starých Horách Československý partizán atď. Povstalecké orgány vydávali okrem novín a časopisov letáky, výzvy, manifesty, vyhlášky, ohlasy, smernice, plagáty a iné písomné materiály. Počas SNP pôsobila aj Zpravodajská agentúra Slovenska a Film čs. armády. Osobitným fenoménom kultúrno-spoločenského života na slobodnom území bolo Frontové divadlo, ktoré založil Andrej Bagar. Od 10. septembra do 26. októbra herci uskutočnili 60 predstavení pre vojakov, partizánov, ranených povstalcov v nemocniciach a civilné obyvateľstvo. Všade vystupovali s veľkým úspechom, posledný raz v poľnom lazarete na Starých Horách. V preplnených kinách v Banskej Bystrici, Brezne nad Hronom, vo Zvolene, ako aj vo viacerých obciach sa premietali sovietske filmy, najmä Stalingrad a Ona bráni vlasť. Filmy s problematikou boja proti nacizmu zvyšovali odhodlanie vydržať v ťažkom boji s nepriateľom.

ZJEDNOTENIE ĽAVICE

Na povstaleckom území pod vplyvom celkového vývoja doma aj vo svete v rokoch druhej svetovej vojny, ktorý všade išiel prudko doľava, postupne prevládla myšlienka politického a organizačného zjednotenia komunistickej a sociálnodemokratickej strany. Najväčšiu aktivitu v tomto smere vyvinuli za KSS Gustáv Husáka Karol Šmidke, za SDS Jozef Šoltész, Ján Čech a Daniel Ertl. Zjednocovací zjazd sa uskutočnil 17. septembra 1944 v Národnom dome v Banskej Bystrici. Väčšina radových členov a funkcionárov SDS na povstaleckom území súhlasila so zjednotením s komunistami, s ich programom, ideológiou a aj s názvom Komunistická strana Slovenska. Proti vystúpil len Alexander Bahurinský, Juraj Kapinaj, Miloš Juráša redakcia časopisu Hlas národa.

O diskriminácii členov SDS po zjednotení už počas Povstania svedčil aj ich podiel v novozvolenom Ústrednom výbore KSS. Z jeho 18 členov boli iba piati z bývalej SDS, ktorí už v ilegalite viac presadzovali záujmy a ciele komunistov ako sociálnych demokratov. Bez výnimky na všetkých okresných konferenciách zjednotenej KSS v októbri (Hnúšťa, Lovinobaňa, Dobšiná, Brezno nad Hronom, Zvolen, Banská Bystrica, Modrý Kameň, Krupina a Revúca) do vedúcich funkcií predsedu a tajomníka OV KSS zvolili dovtedajších členov komunistickej strany.

Konferencia závodných výborov a dôverníckych zborov sa uskutočnila 15. októbra v Podbrezovej za účasti vyše 200 delegátov zo 137 závodov a podnikov nielen z povstaleckého územia, ale aj z regiónov okupovaného Slovenska. Rečníci, medzi nimi aj Gustáv Husák, Jozef Valo, Marek Čulen a Jan Šverma, hovorili okrem aktuálnych otázok protifašistického boja aj o budúcom postavení a úlohách závodných výborov, o nevyhnutnosti vytvárať jednotné odborové hnutie a o „ľudovodemokratickom“ charaktere novej ČSR.

ROZHODUJÚCA OZBROJENÁ SILA

Hlavnou ozbrojenou silou Povstania bola Prvá československá armáda na Slovensku. Do 7. októbra 1944 jej velil Ján Golian a potom Rudolf Viest. Bez jej vojenského odporu a značných obetí by sa povstalecké územie nevytvorilo a neudržalo až 61 dní. Aj v ďalšej etape SNP v zime 1944/45 príslušníci povstaleckej armády tvorili okolo polovice stavu existujúcich partizánskych jednotiek. Po dvoch mobilizáciách 1. čs. armáda na Slovensku dosiahla počet 60-tisíc dôstojníkov a vojakov. Jej veliteľstvo riadilo boje od 31. augusta do 28. októbra 1944. V prvých dňoch malo dve obranné oblasti. Prvá so štábom v Banskej Bystrici mala za úlohu bezpodmienečne udržať operačnú základňu Brezno – Banská Bystrica – Zvolen (veliteľ plk. Pavol Kuna). Štáb druhej oblasti sídlil v Liptovskom Sv. Mikuláši. Mala brániť priestor Liptova a Spiša (plk. Ladislav Bodický). Od 10. septembra sa armáda rozdelila na šesť taktických skupín (TS) a Leteckú skupinu. Každá bránila určitú oblasť slobodného povstaleckého územia. Najtvrdšie boje sa odohrali pri Strečne, Priekope, Kráľovanoch, Telgárte, na vrchu Ostrô pri Ružomberku, pri Hronskej Dúbrave, Jalnej, Čremošnom, na hornej Nitre, o Malé a Veľké Bielice, Skačany a Partizánske, o horský hrebeň Kremnických vrchov, v dolinách Veľkej a Malej Fatry, pri Senohrade, Švábe, Pliešovciach, Sáse, Podkriváni, v Rimavskej doline a na Dieliku. Okrem povstaleckých letcov (letiská Tri Duby a Zolná), vojakov a partizánov v bojoch s nepriateľom podporovali aj tri improvizované pancierové vlaky – Hurban, Štefánik a Masaryk, ktoré vyhotovili železničiari vo Zvolene. Do bojov významne zasiahla aj Druhá československá paradesantná brigáda zložená prevažne z vojakov slovenskej armády, ktorí v roku 1943 na východnom fronte (na Kaukaze v januári a pri Melitopoli v októbri) prešli na sovietsku stranu. Jej bojová cesta z Jefremova viedla cez boje v Karpatsko-duklianskej operácii na územie Slovenska. Letecký presun brigády sa začal 25. septembra 1944 a skončil v polovici októbra. Jej jednotky nasadzovali na najviac ohrozené úseky povstaleckého frontu. Po ústupe do hôr sa z jej príslušníkov zorganizovala 2. čs. partizánska brigáda gen. Ludvíka Svoboduv Nízkych Tatrách.

ZÁPAS O VZDUŠNÝ PRIESTOR

Hlavnou bojovou jednotkou Leteckej skupiny (veliteľ mjr. Jozef Tóth) Prvej čs. armády na Slovensku do príletu Prvého čs. samostatného stíhacieho leteckého pluku z Poľska bola Kombinovaná letka so základňou na letisku Tri Duby pod velením npor. Mikuláša Šingloviča. Povstaleckí letci na zastaralých strojoch zvádzali vzdušné súboje s Nemcami, podporovali v bojoch pozemné sily, obkľúčeným armádnym jednotkám a partizánom bojujúcim v tyle nepriateľa dopravili veľké množstvá potravín, streliva, výbušnín, liekov a iného materiálu. Počas SNP vykonali 350 bojových letov, pri ktorých zostrelili šesť nemeckých lietadiel a na zemi zničili tri lietadlá a ďalšiu vojenskú techniku. Na nepriateľa zhodili 22 560 kilogramov bômb a vystrieľali 55-tisíc nábojov. Nad územím Slovenska zhodili 1650 kilogramov povstaleckej tlače.

Do bojových akcií veľmi účinne zasiahol aj Prvý čs. samostatný stíhací letecký pluk(veliteľ škpt. František Fajtl), ktorý 17. septembra ako prvá československá zahraničná jednotka priletel z nemecko-sovietskeho frontu na domácu pôdu. Svoju základňu mal na poľnom letisku Zolná. V hlbokom tyle nepriateľa operačne zabezpečoval obranyschopnosť vzdušného priestoru nad povstaleckým územím, úspešne podporoval vlastné jednotky v obrane aj útoku, ničil statické i pohyblivé ciele nepriateľa. Paralyzoval zámery nacistického letectva vyradiť z prevádzky letisko Tri Duby a tým aj sovietsky vzdušný most na pomoc SNP.

Do 25. októbra pluk uskutočnil 573 operačných letov. Zničil jedenásť lietadiel rozličných typov a množstvo vojenskej techniky. Slovensko bolo zrejme jedinou krajinou počas druhej svetovej vojny, kde antifašistické povstanie v hlbokom tyle nepriateľa nielenže malo vlastnú regulárnu armádu, ale aj letectvo, ktoré ovládlo vzdušný priestor nad oslobodeným územím.

PARTIZÁNSKE JEDNOTKY

Na povstaleckých frontoch bojovalo v partizánskych zväzkoch, brigádach a oddieloch približne 18-tisíc mužov. Medzi najväčšie patrila Prvá čs. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánik apod velením Piotra A. Veličku (Strečno, Priekopa, Janova Lehota, Senohrad), Prvá čs. partizánska brigáda J. V. Stalina pod velením Alexeja A. Jegorova (Priekopa, Telgárt, Čremošné, doliny Veľkej Fatry), partizánska brigáda Jánošík (Telgárt, Priekopa, Dobšiná, Gemer-Malohont), partizánsky zväzok Alexandra Nevského (Krupina, Žibritov, Šváb), brigáda Za slobodu Slovanov (horný Liptov, Telgárt a južný úsek frontu) a brigáda kpt. Jána Nálepku (horná Nitra). K najlepším partizánskym jednotkám s československým. velením patrila Druhá čs. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika (veliteľ Viliam Žingor), ktorá tri týždne udržala v ťažkých bojoch Rajeckú dolinu, a partizánsky oddiel Pavel (neskôr brigáda – kpt. Jozef Trojan), ktorý bránil územie hornej Nitry a potom sa stal tretím práporom najlepšej vojenskej jednotky v SNP - Druhej čs. paradesantnej brigády. V tyle nepriateľa na západnom Slovensku pôsobil partizánsky oddiel Jána Reptu, partizánsky oddiel Hurban (veliteľMiloš Uher, po ňomMartin Kavický), Zväzok čs. partizánskych oddielov Jána Žižku (veliteľ Teodor Pola), Druhá čs. partizánska brigáda J. V. Stalina (veliteľ Iľja D. Dibrov, neskôr Jozef Brunovský) a ďalšie. Cez hranice na Moravu sa podarilo v októbri 1944 prejsť jednotkám Prvej čs. partizánskej brigády Jána Žižku, kde vytvorili prvú partizánsku oblasť v okupovaných českých krajinách (veliteľ npor. Ján Ušiak, potom Dajan B. Murzin).

Činnosť partizánskych jednotiek riadil Hlavný štáb partizánskych oddielov (HŠPO) na Slovensku, ktorý sa vytvoril 16. septembra v Banskej Bystrici. Prvým náčelníkom sa stal Šmidke, jeho zástupcom a faktickým veliteľom bol od 28. septembra 1944 skúsený sovietsky organizátor partizánskeho hnutia plk. Alexej N. Asmolov.

POMOC ZO SOVIETSKEHO ZVÄZU

Najväčšiu pomoc SNP poskytol Sovietsky zväz a to dodávkami zbraní, vojenského materiálu a prepravou jednotiek 2. čs. paradesantnej brigády a 1. čs. samostatného stíhacieho leteckého pluku v ZSSR na povstalecké územie. Sovieti zriadili letecký most Krosno – Tri Duby na pomoc bojujúcemu Slovensku. Túto pomoc koordinovala sovietska vojenská misia na čele s mjr. Ivanom I. Skripkom - Studenským a riadila špeciálna operačná skupina vedená plk. Borisom F. Čirskovom. Lietadlá Piateho orelského bombardovacieho leteckého zboru doviezli na Tri Duby 2074 osôb. Spolu so Štvrtým gardovým gomeľským bombardovacím leteckým zborom dopravili na Tri Duby a na poľné záložné letisko Rohozná celkom 610 ton vojenského materiálu. Pri spiatočných letoch previezli 818 osôb, z toho do sovietskych tylových nemocníc 698 ťažko ranených povstalcov. Okrem nich prepravili na územie ZSSR a potom do Moskvy zlatý poklad SNR (280 kg zlata, 570 kg striebra a 114 kg iných drahých kovov), členov rozličných delegácií a rodinných príslušníkov vedúcich osobností Povstania. Sovietsky zväz začal na pomoc SNP aj Karpatsko-dukliansku operáciu 8. septembra 1944, ktorá odpútala početné nemecké vojenské jednotky z povstaleckých frontov. Išlo o presun vyše 12-tisíc nemeckých vojakov z územia Slovenska, čo tiež umožnilo povstaleckým silám vydržať v otvorených frontových bojoch 61 dní.

AMERIČANIA A BRITI

Na Troch Duboch počas SNP pristáli 17. decembra 1944 aj dve americké lietadlá B-17 (tzv. lietajúce pevnosti) s ôsmimi tonami zbraní a streliva. Doviezli aj skupinu styčných a spravodajských dôstojníkov Úradu strategických služieb (OSS) na čele s por. Jamesom Holtom Greenom. Siedmeho októbra pristálo ďalších šesť lietadiel B-17 a priviezli 14 dôstojníkov OSS a 16 ton rozličných zbraní, streliva, výbušnín a zdravotníckeho materiálu. Tak ako prvé dve B-17 aj tieto lietadlá vzali na palubu niekoľko desiatok spojeneckých letcov zostrelených nad územím Slovenska, ako aj delegáciu SNR v zložení Ladislav Novomeský, Ján Ursínya Mirko Vesel, ktorá smerovala cez talianske Bari do Londýna, kde poskytla čs. exilovej vláde bezprostredné informácie o priebehu a cieľoch SNP.

V Banskej Bystrici okrem dôstojníkov OSS pôsobila aj britská skupina Úradu pre špeciálne operácie (SOE) na čele s mjr. J. M. Sehmerom. Prevažná väčšina členov americkej a britskej spravodajskej skupiny sa po ústupe do hôr dostala 26. decembra počas prepadu chaty na Veľkom Boku v Nízkych Tatrách príslušníkmi protipartizánskej skupiny Edelweiss do nemeckého zajatia. Po krutých výsluchoch dvanásť členov americkej a štyroch členov britskej skupiny, vrátane ich veliteľov, nacisti zavraždili v koncentračnom tábore Mauthausen 24. januára 1945.

Zo zahraničných účastníkov SNP najpočetnejšie zastúpenie (okolo 3000) mali príslušníci národov a národností bývalého Sovietskeho zväzu, najmä Rusi, Ukrajinci a Bielorusi. Na druhom mieste boli Česi (približne 2000). Významnú účasť zaznamenali francúzski partizáni, ktorí vytvorili samostatný oddiel v rámci Prvej čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika pod velením kpt. Georgesa de Lannuriena. Hrdinsky bojovali pri Strečne, Dubnej Skale, v Priekope, Janovej Lehote a Senohrade. V Povstaní pôsobili so zbraňou v ruke aj mnohí Poliaci, Srbi, Chorváti, Maďari, Bulhari, Rumuni, Kanaďania, Taliani, Španieli, Gréci, Holanďania, nemeckí a rakúski antifašisti. Viacerí z nich padli ďaleko za hranicami svojej vlasti.

NEMECKÁ GENERÁLNA OFENZÍVA

Osemnásteho októbra 1944 sa začali Nemci generálnu ofenzívu proti Povstaniu. Nacistické jednotky v sile štyroch divízií (178. divízia Tatra, 18. SS divízia Horst Wessel, trestanecká brigáda SS Dirlewanger, bojové skupiny SS Schill, Wittenmayer, Schäfer, jednotky z armádnej skupiny Heinrich a ďalšie jednotky) zovreli slobodné územie tesným kruhom a dosiahli všestrannú prevahu živej sily a vojenskej techniky, najmä ťažkých zbraní a letectva. Na porade štábu Veliteľstva Prvej ČSA na Slovensku 22. októbra sa rozhodlo, že jednotky 1., 2., 4., 5. a 6. taktickej skupiny povstaleckej armády ustúpia do horských obranných postavení na svahoch Nízkych Tatier a Veľkej Fatry a že stanovište veliteľa armády a štábu bude situované na Donovaloch v budove Športhotel. Tretia TS a Letecká skupina dostali rozkaz zaujať pohyblivú obranu v priestore Poľana – Ľubietovský Vepor - Slovenské Rudohorie. Druhá čs. paradesatná brigáda mala vytvoriť pohyblivú zálohu veliteľa armády v priestore Staré Hory – Motyčky. Podobný rozkaz o prechode na horské obranné pozície obdržali od HŠPO a partizánske jednotky, ktoré sa spolu s povstaleckou armádou podieľali na frontových bojoch alebo boli dislokované na strednom Slovensku. Velenie SNP počítalo s tým, že na týchto pozíciách sa povstalci dokážu udržať až do spojenia s postupujúcimi frontovými jednotkami Červenej armády.

K posledným regulárnym frontovým bojom povstalcov s nepriateľom došlo na bezprostredných prístupoch k Banskej Bystrici. Jednotky 18. SS divízie Horst Wessel 25. októbra obsadili Brezno a na druhý deň jednotky bojovej skupiny SS Schill Zvolen. Ráno 27. októbra po ústupových bojoch jednotiek 2. čs. paradesantnej brigády pri Šalkovej a Kremničke nemecké jednotky od Brezna a Zvolena takmer súčasne vtiahli do vyprázdnenej Banskej Bystrice. Povstalci ustúpili do horských masívov. Spolu s nimi 25. a 26. októbra evakuovali na Donovaly aj hlavné povstalecké orgány – SNR, Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku, HŠPO, vedenie KSS a vojenské misie antifašistickej koalície.

Podmienky, za akých povstalci a utečenci ustupovali cez Starohorskú dolinu na Donovaly za častých náletov nemeckého letectva, boli strastiplné. Po dvojmesačných obranných a ústupových bojoch s nepomerne skúsenejším, lepšie vyzbrojeným a po každej stránke silnejším nepriateľom boli povstalecké jednotky postupne obklúčené zo všetkých strán. Bez väčších zásob zbraní a munície povstalci nemohli dlhodobo brániť ani ústupové obranné pozície.

ANABÁZA CEZ PRAŠIVÚ

V posledných októbrových dňoch sa v Športhoteli Donovaly niekoľkokrát konali dôležité porady členov Predsedníctva SNR s predstaviteľmi vojenského velenia (najmä s gen. R. Viestom) ako zvládnuť ťažkú situáciu. Nemecké jednotky ustavičnými náletmi, delostreleckým a mínometným ostreľovaním donovalského priestoru a okolitých dolín zvyšovali paniku, dezorganizáciu a rozklad povstaleckých jednotiek a zasievali do radov tisícov civilných utečencov bezradnosť. Po obsadení Starých Hôr, Nižnej Revúcej, Liptovskej Osady a Harmanca nemeckými jednotkami ostala pre povstalcov už len jediná možnosť – ústup do horských terénov Nízkych Tatier v smere Polianka – Kečka – Kozí chrbát – Korytnické sedlo – Prašivá. Vojenské velenie na priamu telefonickú výzvu nemeckého generála z obsadeného Zvolena odmietlo kapituláciu. V noci z 27. na 28. októbra však dostali príslušníci povstaleckej armády od svojho veliteľa gen. Viesta rozkaz na prechod na partizánsky spôsob boja.

Z Donovalov ako prví do hôr odišli nekomunistickí predstavitelia SNR, po nich okolo 4. hodine ráno komunistická časť Predsedníctva SNR spolu s predstaviteľmi čs. zahraničného odboja Janom Švermom, Rudolfom Slánskym a Bohumilom Laušmanom. Sprevádzali ich príslušníci HŠPO na čele s plk. Alexejom N. Asmolovom. Členovia Veliteľstva Prvej ČSA na Slovensku spolu s generálmi Viestom a Golianom opúšťali Športhotel ako poslední, sprevádzaní príslušníkmi Vysokoškolského strážneho oddielu (veliteľ Miloš Cambel). Začal sa nepredstaviteľne strastiplný pochod na hrebene Nízkych Tatier, počas ktorého zahynulo mnoho vojakov, partizánov, civilných obyvateľov (medzi nimi aj hrdina SNP Jan Šverma) a tisíce ďalších padli do nemeckého zajatia.

PARTIZÁNSKY BOJ POKRAČOVAL

Povstalecké ozbrojené sily po ústupe do hôr pokračovali v boji proti fašizmu až do oslobodenia Slovenska. Partizánska vojna koncom roka 1944 a začiatkom roka 1945 viazala početné sily nemeckej brannej moci. V novembri nemecký veliteľ na Slovensku gen. Herman Höfflenasadil proti partizánom dve divízie SS – 14. Galíciu a 18. Horst Wessel, divíziu Wehrmachtu – 178. Tatru, bojovú skupinu SS Schill, Moslimský pluk SS a päť protipartizánskych práporov. Okrem toho sa na území Slovenska formovali dve divízie Volksturmu, pôsobili početné jednotky vlasovcov, maďarskej armády, ako aj bezpečnostná a spravodajská služba nemeckej nacistickej strany - Sicherheitsdienst (SD), bezpečnostná polícia - Sicherheitpolizei (SIPO) a Gestapo. V zimných mesiacoch 1944/45 v horských a lesnatých oblastiach stredného, východného, ale aj západného Slovenska vznikli celé partizánske oblasti. Ich hlavnou základňou sa stali Nízke Tatry a Slovenské Rudohorie. Po ústupe z Donovalov cez Prašivú a Chabenec sa HŠPO (od 29. októbra Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Československu – HŠPH) na čele s Asmolovom usadil v Lomnistej doline. Odtiaľ riadil a usmerňoval partizánske oddiely, brigády, pluky a zväzky na Slovensku od 11. novembra 1944 do 18. februára 1945, keď sa spojil s Červenou armádou.

S postupom Červenej armády, rumunskej armády a 1. čs. armádneho zboru do hĺbky slovenského územia sa ustavične zvyšovala bojová činnosť partizánskych jednotiek v tyle nepriateľa. Hlavný nápor diverznej a deštrukčnej činnosti smeroval proti železničným a cestným komunikáciám nepriateľa. Rozmiestnenie partizánskych jednotiek umožňovalo kontrolovať a napádať všetky dôležité mánevrovacie smery nacistických vojsk zo západu na východ a zo severu na juh alebo opačne. Rozličnými formami a prostriedkami agitačnej a propagandistickej práce pôsobili demoralizujúco a rozkladne najmä na jednotky slovenskej Domobrany, vlasovcov i vojakov maďarskej armády.

K najznámejším partizánskym oblastiam patrili Partizánska republika s centrom v obciach Baláže a Kalište v západnej časti Nízkych Tatier a v Starohorských vrchoch, partizánske rajóny v masíve Poľana a v Slovenskom Rudohorí, v pohoriach Vtáčnik, Tríbeč a Pohronský Inovec, v Štiavnických vrchoch, Zázrivskej doline, v Slánskych vrchoch, Strážovských vrchoch, pod Javorinou, v okolí Brezovej pod Bradlom a myjavských kopaníc, v Bielych Karpatoch a Javorníkoch atď.

Najväčší rozmach diverznej činnosti na železniciach pramene zaznamenali koncom januára 1945. Len v týždni od 25. do 31. januára partizáni zničili, vykoľajili alebo poškodili 15 vojenských transportov a vyhodili do vzduchu osem železničných mostov. V ničení živej sily a vojenskej techniky, v demoralizácii nepriateľských vojakov a vo vyvolávaní neistoty v tyle bojujúcich vojsk významnú úlohu zohrali neočakávané útoky a prepady partizánov na posádky, štáby, ubikácie, vojenské objekty, strážne oddiely, tylové jednotky a spojovacie uzly. Charakteristickou črtou väčšiny partizánskych jednotiek bola intenzívna spravodajská činnosť s pomocou civilného obyvateľstva, odbojárov, členov RNV, prieskumníkov a miestnych spravodajcov v prospech osloboditeľských vojsk a vlastných bojových zložiek.

SPOLUPRÁCA PRED PRÍCHODOM FRONTU

Partizánske jednotky na Slovensku poskytli významnú pomoc oslobodzujúcim vojskám pri útokoch z tyla na nepriateľské obranné postavenia na fronte. Často pod tlakom trestných a špeciálnych protipartizánskych oddielov, v dôsledku totálnej vyčerpanosti, pre nedostatok streliva a potravín, nezostávalo im iné riešenie ako prelomiť front spojiť sa s oslobodzovacími jednotkami. Pri prechode frontu partizánskeho zväzku Čapajev 24. novembra 1944 v priestore Borov-Habura zahynul popredný organizátor partizánskeho hnutia na východnom Slovensku, náčelník štábu tohto partizánskeho zväzku npor. Ľudovít Kukorelli. K ďalším známym prechodom partizánskych jednotiek frontovej línie patrí prelomenie dobre vybudovanej obrany nemeckých vojsk pri obci Papča smerom na Dražice partizánskym oddielom Stalin kpt. E. Nováka 19. januára 1945 a prechod Nitrianskej partizánskej brigády pplk. Gennadija D. Avdejeva-Smirnovak osloboditeľským vojskám 13. a 14. februára cez Hron pri Orovnici. S priblížením frontu vyvstala pred partizánskymi jednotkami ďalšia dôležitá úloha - pripraviť krátko pred príchodom osloboditeľských vojsk miestne ozbrojené povstania, zablokovať ústupové cesty pre nepriateľa, zabrániť odvozu materiálnych a iných hodnôt a zmariť násilnú evakuáciu obyvateľstva. Ako na klasický príklad miestneho ozbrojeného povstania možno uviesť hrdinský boj partizánov, vojakov, milicionárov a obyvateľov obce Čierny Balog a okolitých horských osád koncom januára 1945. Partizáni oslobodili alebo sa podieľali na oslobodzovaní viacerých miest a obcí. Okrem Brezna nad Hronom to boli Liptovský Hrádok, Banská Štiavnica, Martin, liptovské obce Vavrišovo, Pribylina, Liptovský Sv. Peter, Liptovská Porúbka, Dovalovo, ale aj Dolné Vestenice, Kamenec pod Vtáčnikom, Brezová pod Bradlom a mnohé iné.

FAŠISTICKÉ REPRESÁLIE

Partizánska vojna v tyle nepriateľa mala aj krutý dopad predovšetkým na nevinné civilné obyvateľstvo. Aj na Slovensku fašistické orgány a trestné jednotky rozpútali strašný teror a represálie. Vypálili vyše 90 dedín a osád (Kalište, Baláže, Kľak, Ostrý Grúň, Skýcov, Tokajík, Smrečany, Uhrovec, Hrabičov a iné). Zanechali po sebe 211 masových hrobov, v ktorých našlo smrť 5304 civilných osôb, mužov, žien, starcov a detí, domácich a zahraničných účastníkov SNP, rasovo prenasledovaných ľudí (Kremnička, Nemecká, Kľak, Ostrý Grúň, Turček, Krtičná pri Brezne, Kremnica, Petržalka, Brezina pri Trenčíne, Bukoviny pri Martine, Kováčová atď.), vyše tisíc občanov židovského pôvodu zavraždili priamo na mieste a ďalších 10- až 12-tisíc násilne odvliekli do koncentračných táborov v rámci druhej vlny deportácií. Desaťtisíce zajatých povstalcov a ich rodinných príslušníkov deportovali do zajateckých a koncentračných táborov, odkiaľ sa polovica z nich nevrátila. Vyrabované dediny, lazy, osady, násilná evakuácia obyvateľstva pred približujúcim sa frontom, bezuzdné rabovanie majetku - to sú výsledky fašistického teroru na Slovensku. Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy nielenže sa zúčastnili na protipovstaleckých bojoch a protipartizánskych akciách, ale priamo asistovali aj pri brutálnych masových vraždách v Kremnička a Nemeckej a pri transportoch židovského obyvateľstva.

Slovensko od septembra 1944 do mája 1945 oslobodzovali jednotky Červenej armády (vyše 140-tisíc padlých) a Prvého čs. armádneho zboru (6,5 tisíca padlých) a partizáni. Podiel rumunskej armády na oslobodení značného počtu miest (Rimavská Sobota, Lučenec, Banská Štiavnica, Zvolen, Banská Bystrica, Kremnica, Turčiansky Sv. Martin atď.) a dedín najmä v oblasti Slovenského Rudohoria a v Krupinskej vrchoviny sa doteraz objektívne nespracoval, hoci na Slovensku padlo vyše 45-tisíc rumunských vojakov a dôstojníkov.

OSLOBODZOVACIE OPERÁCIE

Prvá etapa priameho oslobodzovania Slovenska sa začala Karpatsko-duklianskou operáciou. Sovietski a československí vojaci 6. októbra 1944 prenikli na naše územie cez Dukelský priesmyk až do obce Vyšný Komárnik. Prvou oslobodenou slovenskou obcou sa stal Kalinov (21. septembra). Po oslobodení Michaloviec, Humenného (26. novembra) a Trebišova (1. decembra) v Ondavskej operácii vojská postupovali dvoma smermi. Na severe od Prešova a Košíc na Spišskú Novú Ves a Liptovský Sv. Mikuláš útočili vojská Štvrtého ukrajinského frontu, na južné a stredné Slovensko vojská Druhého ukrajinského frontu. Počas Západokarpatskej operácie vojská Štvrtého ukrajinského frontu pod velením gen. Andreja I. Jeremenka do konca januára 1945 priniesli slobodu obyvateľom Bardejova, Prešova a Košíc, po ťažkých bojoch o prekročenie Braniska Spišskej Novej Vsi, Levoče, Popradu a Kežmarku. Začiatkom februára sa sovietske a československé jednotky prebili až k Liptovskému Sv. Mikuláša. V Liptove došlo k úporným dvojmesačným bojom, ktoré sa skončili oslobodením okresného mesta 4. apríla. Po bojoch o Duklu patril ozbrojený zápas o Liptovský Sv. Mikuláš a o vrch Polom v Malej Fatre k najťažším na Slovensku vôbec. Oslobodením Žiliny a Čadce 1. mája vojská Štvrtého ukrajinského frontu skončili oslobodzovanie celého Slovenska, i keď posledné obce Korňa, Klokočov a Makov sa dočkali vytúženej slobody až 3. mája.

Druhý ukrajinský front pod velením maršala ZSSR Rodiona J. Malinovského(v jeho zostave bojovala aj 1. a 4. rumunská armáda) dosiahol územie Slovenska 10. decembra 1944 na brehoch Ipľa pri Šahách. Do konca decembra oslobodili Šahy, Šafárikovo (Tornaľa), Rimavskú Sobotu, Jesenské, Slovenské Ďarmoty a Fiľakovo. Najvýraznejšie operačné úspechy dosiahli v priestore južného Slovenska až po Levice, Dudince a Štúrovo. Územie južne od Nízkych Tatier vyčistili od nemeckých okupantov od polovice januára do začiatku apríla 1945 troma veľkými operáciami. V Stredoslovenskej operácii sovietske a rumunské jednotky oslobodili Brezno nad Hronom (31. januára), Zvolen (14. marca) a Banskú Bystricu (25. marca). V Komárňanskej operácii odrazili nemecký útok smerujúci na pomoc obkľúčeným vojskám v Budapešti. V záverečnej operácii druhej svetovej vojny na našom území - v Bratislavsko-Brnianskej operácii bolo oslobodené hlavné mesto Slovenska 4. apríla. Boje však pokračovali v Turci (Martin oslobodili 11. apríla), na hornej Nitre (Prievidza 4. apríla) a na Považí (Trenčín 10. apríla), kde sa jednotky 2. a 4. ukrajinského frontu spojili, aby spoločne vytlačili nepriateľa zo slovenského územia a pokračovali vo svojej misii smerom na Moravu.

NA SPRÁVNEJ STRANE

Do protifašistického odboja sa zapojili desaťtisíce občanov Slovenska bez rozdielu politickej, náboženskej, sociálnej a národnostnej príslušnosti, s rozličnými názormi, povojnovými predstavami a politickým programom. Značná časť jednoduchých ľudí bez širšieho politického a vojenského rozhľadu chápala Povstanie ako boj proti obsadeniu Slovenska cudzou okupačnou armádou. Vo verejnosti sa v prvých dňoch rozšírila informácia, že z juhu nastupujú maďarské horthyovské jednotky. Maďarsko napriek všetkým predpokladom nezaútočilo, ale táto správa priviedla do radov povstalcov viacerých slovenských občanov. Mnohí išli do SNP bojovať za svoje politické, sociálne a hospodárske požiadavky, ale väčšina za ideály slobody, demokracie a za porážku v tom čase najväčšieho nepriateľa ľudstva - nacizmu a fašizmu. Najviac bolo tých, čo sa rozhodli pre boj za novú Československú republiku a za dôstojné, rovnoprávne postavenie slovenského národa v nej. Nemohli vtedy tušiť, že po roku 1945 sa obnoví unitárny a centrálne riadený československý štát a po februári 1948 bude nastolená komunistická totalita. Väčšina komunistov bojovala za uskutočnenie socialistických myšlienok a ideálov, snívali o sociálnej rovnosti a spravodlivosti, o lepších životných podmienkach pre seba a svoje rodiny. Viacerí čelní predstavitelia KSS však už vtedy mysleli na prevzatie politickej moci. Povstaleckí bojovníci nemôžu za to, že ich hlavný cieľ – slobodná, demokratická Československá republika s plnohodnotným postavením slovenského národa – sa nenaplnil. Ďalší vývoj určovali výsledky druhej svetovej vojny a geopolitická situácia, v ktorej sa ocitla stredná Európa po novom rozdelení sveta v Jalte a Postupime.

Slovenské národné povstanie je jednou z najvýznamnejších historických udalostí v dejinách nášho národa. Nepochybne to bola protifašistická, protitotalitná a demokratická revolúcia, ktorá Slovensko postavila na správnu stranu vojnou rozdeleného sveta. Na stranu antifašistickej koalície a víťazných národov druhej svetovej vojny. Právom sa považuje za jedno z najväčších ozbrojených vystúpení proti fašizmu, na ktorom sa zúčastnili demokraticky zmýšľajúci ľudia z vyše 30 štátov. Aj v súčasnosti by sme si mali pripomínať, z čoho vychádzal a dodnes vychádza povojnový a súčasný demokratický svet. Uznáva antifašistické tradície, neustále ich zdôrazňuje a vracia sa k nim ako k trvalým hodnotám. Tie má Slovensko vďaka odboju a Povstaniu jedny z najkrajších a najväčších zo všetkých európskych krajín, ktoré okupovali nemeckí nacisti.

(http://www.noveslovo.sk)